Francúzski pracujúci ukazujú, že majú gule. Stupňujú svoj odpor voči prezidentovi Macronovi a vláde. Odhodlane bojujú ďalej za to, aby prinútili vládu nezvyšovať vek odchodu do dôchodku.
Druhý generálny štrajk ochromil Francúzsko ešte viac ako ten prvý. Zatvorené zostali školy, paralyzovaná verejná doprava, znížené dodávky energií, obmedzené služby. Tentokrát nevyšli do ulíc dva milióny Francúzov, ale podľa údajov odborov takmer tri milióny. Po celej krajine.
A na siedmeho februára je naplánovaný ďalší generálny štrajk. A na jedenásteho ďalší. V rámci odporu voči dôchodkovej reforme zrealizujú Francúzi v priebehu jedného mesiaca viac generálnych štrajkov ako my počas uplynulých troch dekád. Francúzi sa s tým nepárajú a spolu so štrajkujúcimi Britmi nám ukazujú, že za svoje obhajoba svojich práv spočíva nie v krčmových „kecoch a písaní po sociálnych sieťach, ale v prvom rade v priamom zapojení sa do protestných aktivít.
Francúzi si vážia samých seba. Čo my?
Samozrejme, že vo Francúzsku sa nájdu ľudia, ktorí na štrajk šomrú, že to nemá význam, nadávajú pre paralyzovanú verejnú dopravu a pod. Ale je to malé percento. Podľa posledného prieskumu verejnej mienky 72% Francúzov je jednoznačne proti zvyšovaniu veku odchodu do dôchodku zo súčasných 62 rokov na 64 rokov a rušeniu rôznych benefitov, ktoré si pracujúci v pri odchode do dôchodku vybojovali.
Protesty, ktoré dnes otriasajú Francúzskom mnohí označujú za najväčšie, ak nie od roku 1995, tak od roku 2010 určite. „Nestáva sa často, aby sme videli takúto masovú mobilizáciu. Je to forma občianskeho povstania,“ povedal líder radikálnej ľavice Jean-Luc Mélenchon.
Emisné povolenky pre všetkých? Chudobní ich môžu PREDÁVAŤ bohatým
O čom to svedčí v porovnaní s našou pasivitou? O tom, že v zahraničí si ľudia vážia samých seba. Uvedomujú si akú má ich práca hodnotu, uvedomujú si, akým prínosom sú pre spoločnosť, a tým pádom aj oprávnenosť svojich požiadaviek. To je dôvod, prečo nerezignujú v čase, keď sa ich elity snažia vyžmýkať. Naopak, postavia sa na odpor. Spoločne. Lebo len vtedy sú silní.
Máte výhrady k našim odborom? Zmeníte ich jedine vtedy, ak ich posilníte
Môj predchádzajúci komentár o francúzskych štrajkoch vyvolal okrem iného aj kritické reakcie na adresu našich odborov. Že sú pasívne, nefunkčné, zapredané a tak ďalej. Tipujem, že iné to nebude ani pri tomto článku, preto vám adresujem ešte pár slov na margo našich odborov.
Ako predseda hnutia, ktorého prioritou sú práve pracovné podmienky neraz kontaktujem odborárov na konkrétnych pracoviskách. Áno, zopárkrát som sa stretol s nie práve najprívetivejším či zodpovedným prístupom. V drvivej väčšine prípadov to však bolo naopak. A môžem povedať, že títo ľudia sú obdivuhodní, že napriek celospoločenskej apatii, ktorá sa prenáša aj na pracoviská, hája záujmy svojich kolegov a snažia sa robiť maximum možného.
Ako čerstvý príklad spomeniem napríklad Miloša Kapuša z odborov v BPC Beluša. Aj s prispením nášho hnutia, ale hlavne kvôli Kapušovmu odhodlaniu a železnej jednote miestnych zamestnancov, sa podarilo zachrániť niekoľko pracovných miest ich kolegov, ktorých chcel miestny manažment nahradiť agentúrnymi zamestnancami. Kapuš sa v celej veci angažoval aj napriek tomu, že sám seba vystavil nátlaku zo strany manažmentu. Ten sa ho v týchto dňoch snaží zbaviť.
Treba si uvedomiť, že ako odborár máte na pracovisku inú pozíciu, ak na jediný povel viete „po francúzsky“ stopnúť výrobu v celej fabrike a inú pozíciu máte, ak musíte ľudí „po slovensky“ doslova prehovárať, aby si pred vyjednávaním o kolektívnej zmluve aspoň pripli hlúpu stužku. Preto sa vám možno vydobyté výsledky na vašom pracovisku zdajú nedostatočné.
Ak chcete odbory zmeniť, tak ich posilnite. Angažujte sa v nich a ešte lepšie aj s vašimi kolegami. Buďte pokojne kritickí, no hlavne buďte aktívni. Pasívne a rozdrobené stádo zamestnancov je pre manažment požehnaním. Jednotná a akcieschopná skupina pracujúcich je zase pre manažment rovnocenný súper, ku ktorému musí pristupovať s rešpektom. Týka sa to pracovísk, ale rovnaký princíp platí aj vo väčšom meradle: ťažkopádne a nepočetné odborové hnutie nie je pre vládu a politikov rovnocenný súper. No masu pracujúcich, ktorá dokáže paralyzovať fungovanie štátu už musia brať vážne.
Artur Bekmatov
