Bolo by krátkozraké obviňovať prezidentku a torzo zdochýnajúcej koalície z neúspechu referenda. Že v minulosti hlásali posvätnosť referenda a sami ho využívali? No a? Vari sme si na ich farizejstvo a dvojtvárnosť za tri roky nezvykli a čakali sme od nich principiálny postoj? Ich pasívny odpor k referendu bol pudom politickej sebazáchovy.
Rád by som sa na tomto mieste vyhol insitným porovnaniam typu „na zvolenie prezidentky stačilo menej hlasov, ako na platnosť referenda“. Áno, spodná hranica na platnosť volieb neexistuje a v extrémnom prípade by tak hociktoré voľby mohol rozhodnúť aj jeden volič, ktorý by ako jediný prišiel k voľbám.
Avšak problém nízkej účasti (nielen) v referende spočíva inde.
Pol národa v permanentnej apatii
Vráťme sa do roku 2003, keď prebehlo jediné úspešné referendum – o vstupe SR do EÚ. Do tohto referenda volali všetky vtedajšie relevantné strany, vrátane KSS v tej dobe zastúpenej v parlamente. Na vstup SR do EÚ panovala všeobecná zhoda. Referendum však bolo platné len tak-tak. Pol národa ho ignorovalo.
A ak sa pozrieme na výsledky všetkých volieb za posledné roky, tak zistíme, že na Slovensku žije približne 45% ľudí, ktorí sa na politickom živote dlhodobo nezúčastňujú (s cca 35% tvrdým jadrom, ktoré k voľbám nejde za žiadnych okolností a cca 10% okruhom, ktorý v obdobiach masívnej mobilizácie obyvateľstva (napr. voľby 1998, alebo 2020) môže k volebným urnám prísť).
Tento trend potvrdzuje aj výsledok včerajšieho referenda. Aj v prípade, že by prišli k referendu voliči koaličných strán, tak by sme s účasťou boli zhruba na 45-55%. Referendum by možno bolo platné, ale opäť len tesne. Preto ma dlhodobo zaráža fakt, že nikto sa nezamýšľa nad tým, prečo polovica národa necíti potrebu zúčastňovať sa na politickom rozhodovaní. A prečo sa nikto nezamýšľa nad tým, ako to zmeniť.
Kríza dôvery v politický systém
Ja vidím príčinu dlhodobého bojkotu politického života takmer polovicou obyvateľstva v tom, že sa nevedia, alebo sa nechcú stotožniť so súčasným politickým systémom.
Prečo? Istotne je časť tejto skupiny jednoducho ľahostajná. Ľajdácky a ľahkovážne ľahostajná. A nielen k spoločenskému dianiu. No v drvivej väčšine prípadov však môže ísť o neakceptáciu systému, v ktorom môžete uspieť len s oligarchickým kapitálom v pozadí, a v ktorom je neoddeliteľnou súčasťou výkonu verejnej funkcie beztrestná arogancia moci (zákazky dohodené kamarátom, opajcnuté bakalárky atď.). Ak sa skúsite na politiku pozrieť očami nevoliča, tak z jeho pohľadu uvidíte dva – zhruba rovnako veľké – tábory ľudí, ktorí nekriticky podporujú gaunerov na čele svojich strán bez ohľadu na to, aké prešľapy majú za sebou. V týchto táboroch neplatí žiadne racio, len slepá lojalita k svojmu gaunerovi. Ten môže podvádzať pri písaní bakalárky, ale jeho fanklub ho bez výčitiek podporí vo funkcii ministra školstva. Môže v jeden deň ostro kritizovať protiruské sankcie a na druhý deň bez mihnutia brvou hlasovať za ich predĺženie. Alebo v predvolebnej kampani hlásať posvätnosť referenda, aby ho po uchopení moci totálne ignoroval.
Ak sa na to pozerám optikou nevoliča, tak do istej miery jeho znechutenie chápem.
Doteraz žiadna relevantná politická strana necielila svoje aktivity na nevoliča. Pretože by si to žiadalo, nielen presvedčiť ho voliť konkrétnu stranu, ale presvedčiť ho vôbec o zmysle účasti na voľbách. Podstatne jednoduchšie pre politické strany je akceptovať fakt, že elektorát je rozdelený na dve polovice – jednu, ktorá volí a druhú, ktorá nevolí. Pričom voliaca polovica sa delí na zhruba dva podobne veľké košiare, v rámci ktorých sa len voliči prelievajú od jednej strany k druhej podľa aktuálnych trendov (v prvom košiari sa napr. voliči Hlasu do veľkej miery regrutovali spomedzi voličov Smeru, ĽSNS odčerpávala voličov SNS, značná časť elektorátu kotlebovcov zase prešla k Republike; v druhom košiari zase OĽaNO odčerpávalo hlasy KDH, PS zase berie voličov SaS atď.) Migráciu voličov určite nemožno popísať takto zjednodušene, avšak základnú premisu to vystihuje.
Pre stranu je jednoduchšie snažiť sa uspieť vo svojom košiari ako viesť pravidelnú osvetovú činnosť medzi nevoličmi. Súčasné veľké politické strany sú preto príčinou problému, nie jeho riešením.
Odpoveďou je organizovanosť
Skúste si predstaviť, že vás štve množstvo odpadkov na sídlisku, na ktorom žijete. Štve vás to až do takej miery, že s tým chcete niečo robiť. Máte dve možnosti – vezmete vrece a pozbierate, čo vládzete. Alebo oslovíte známych, prípadne napíšete príspevok na sociálnu sieť. Ani v jednom, ani v druhom prípade nedosiahnete svetoborný výsledok. Ale v tom druhom prípade máte pri pravidelnom opakovaní priestor na zlepšovanie. Ak to budete robiť sám, tak nie.
Prvýkrát ste vytiahli von dvoch kamarátov a jeden človek prišiel na základe príspevku na sociálnej sieti. Zisťujete, že štyria toho veľa nezmôžete. A zisťujete, že by sa vám hodili kliešte na zber odpadkov. Vyzbierali ste šesť vriec, spravíte nekvalitnú fotku a pochválite sa na sociálnej sieti. No nabudúce neprídete štyria, ale ôsmi. A dohodnete sa, že sa poskladáte na kliešte. Tretíkrát vás príde už pätnásť. Neskôr zistíte, že ste si vybudovali sieť ľudí, s ktorými zdieľate nejakú spoločnú hodnotu – starostlivosť o prostredie, v ktorom žijete. Komunikujete aj s ďalšími skupinkami, ktoré sa venujú podobnej činnosti – v susednom meste či v mestečkách vášho kraja. Vymieňate si skúsenosti a tipy. Sem-tam si vzájomne pomôžete so zberom odpadkov. Pravidelne aktivizujete nielen seba, ale aj ďalších ľudí.
A teraz si skúste predstaviť, že kvôli zámeru developera má byť park na vašom sídlisku vybetónovaný. Chcete s tým niečo robiť. Ak niekoľko mesiacov v kuse chodíte zbierať odpadky sám, tak to pôjde ťažko – nemáte kontakty, nemáte ľudí, nemáte skúsenosť s komunikáciou s verejnými inštitúciami, ani s rôznymi formami aktivizmu. Proti developerovi budete sám.
Ak ste však postupovali druhým spôsobom a snažili sa ľudí vo svojom okolí organizovať, tak aj váš odpor voči developerovi bude väčší. Máte okolo seba ľudí, ktorí s vami pravidelne upratujú sídlisko. Vaša iniciatíva je medzi obyvateľmi bytoviek známa, ľudia si vás vážia a dajú na váš názor. Viete ako komunikovať s verejnými inštitúciami. Viete, že ak sa poskladáte po niekoľkých eurách, tak aj skromná suma môže byť využitá efektívne. Máte kontakty na podobne zmýšľajúcich ľudí vo svojom kraji, ktorí vám pomôžu buď so zdieľaním informácie o vašom vzdorovaní developerovi, alebo priamo pri protestných aktivitách. Váš odpor má šancu na úspech, pretože ste aktívny a organizovaný.
Buďme komplikáciou pre systém
A presne takto to platí aj v ostatných oblastiach. Ak chceme meniť svet okolo seba, tak to nestačí robiť jednorazovo a z pozície jednotlivca. Nestačí len podpísať petíciu za referendum či sa ho zúčastniť, efekt prinesie až to, keď budete sieťovať ľudí vo svojom okolí a pravidelne ich mobilizovať – na protesty, petície, hlasovania.
Je jedno, v akej oblasti sa začnete angažovať. Dôležité je, aby ste opustili spoločenskú karanténu (značne znásobenú dvomi rokmi covidu), prípadne ju pomohli opustiť ďalším z vášho okolia. Osamotený jednotlivec je výhrou pre systém. Avšak silné komunity a organizovaní aktívni ľudia sú preň naopak vážnou komplikáciou. Ak ste pracujúci, vstúpte do odborov. Ak ste senior, tak sa pridajte k JDS. Ak ste antifašista, ktorému vadí dlhodobé prekrúcanie histórie, choďte do SZPB. Alebo sa pridajte k niektorému politickému hnutiu bez oligarchického a mediálneho krytia a pomôžte mu spolu s ďalšími konkurovať tým, ktorí politický systém deformujú. Ani tieto subjekty, samozrejme, nie sú bez chyby. Ak by boli, tak by stačili ich apely na účasť v referende a to by bolo platné. Ak by odborové organizácie v uplynulých rokoch viac pracovali na akcieschopnosti svojej členskej základne, tak pokus o generálny štrajk v lete minulého roku by neskončil len pri pokuse. Stále však platí, že tieto subjekty – či už záujmové organizácie, alebo politické hnutia bez oligarchického a mediálneho krytia – združujú, najmä na nižších úrovniach, aktívnych jednotlivcov, ktorí sa rozhodli opustiť spoločenskú karanténu a byť komplikáciou pre systém. Čím viac nás bude, tým budeme vážnejšou komplikáciou. Ktorá sa napríklad dokáže zmobilizovať v nasledujúcom referende či pokuse o generálny štrajk.
Artur Bekmatov
