Píše Eka Balašková, predsedníčka ZO Únie nevidiacich a slabozrakých Slovensko
Ešte je tma a vonku znejú nezameniteľné zvuky dažďa. V polosne mi hlavou prebehne myšlienka – vyjde nám opekačka? O piatej vstávam a nebo sa tvári dosť pochmúrne. Nie je síce zima, ale ako sa u nás hovorí – dažďu nohy visia… Okolo ôsmej mi volá kamarátka z Bratislavy. Dve účastníčky neprídu, lebo pozerajú predpoveď počasia pre Komárno a nechce sa im zmoknúť. OK, samozrejme. (Pssst!), ale aj ja som naklonená myšlienke zrušiť akciu. S otcom debatujeme. Nečakám, že mi pomôže rozhodnúť sa, len potrebujem počuť jeho názor. Ja viem, dnes nie je prípustné mať názor, pokiaľ nie je overený zo spoľahlivého zdroja, no naša domácnosť funguje aj na niečom inom, ako čisto overené informácie. Sme skrátka spiatočníci a tradicionalisti a dáme aj na pocity a emócie. No a ja som mala pocit, že desiata hodina to „zlomí“ – rozhodnem podľa toho, ako bude o desiatej. Medzitým slniečko naberalo na intenzite a presviedčalo ma, že rušiť akciu by bol nezmysel. Napokon – aj špekáčiky už sú vonku z mrazničky, nič sa rušiť nebude.
Nabehla som teda do supermarketu, aby som pre cca 30 duší zabezpečila vodu a chlieb (všetko ostatné už priniesli tie duše). No aj tam bolo srandy kopec, lebo v snahe udržať vozík na jemnom briežku som sa ospravedlnila stĺpu (oproti mne idúci ľudia si asi nenápadne ťukali na čelo, keď videli osobu s barlami v nákupnom vozíku a vyškerenú, ako keby vyhrala milión… Ďalšia sranda pri pokladniach, keď som hľadala pokladňu so „živou“ obsluhou. Tie samoobslužné sú určite fajn, ale keď sa k takej postaví človek s mojim zrakom tak hrozí, že o nervy príde on, rovnako ako aj všetci tí nešťastníci, čo sa postavia do radu za neho.
Misia sa však podarila a my sme sa postupne začali schádzať v kaviarni pri slovenskom gymnáziu. Za pomoci súkromných áut a miestneho taxi mikrobusu sme sa premiestnili do Jazdiarne HOLDAS na Novej Osade. Ono je to pre človeka so zdravými nohami dlhšia prechádzka, no naša členská základňa už nie je najmladšia a mnohí majú tiež problémy s mobilitou…
Jazdiareň nás privítala svojou tradične príjemnou atmosférou. Je celkom zaujímavé uvedomiť si, že tie deti, čo sa tam pred pár rokmi preháňali ako šesť až desať ročné, sú dnes už pubertiaci … Veď hej. Všetci starneme…
Po hodine debát sa tí akčnejší pustili do rozkladania ohňa a po chvíli už voňali prvé opečené špekáčiky a slanina, popri ktorých sa do nosa „vtierali“ vône paradajok, papriky a cibule … A celé to zvukovo doprevádzali smiech a také tie zvuky, ktoré vydávajú spokojní ľudia. Účastníkom bol aj vodiaci pes, biely labrador. No čo vám budem – hviezda podujatia. Jeho panička (a tí zbehlejší v problematike) však prísne varovali, že tohto krásavca kŕmiť neslobodno. Ľudská strava môže jeho tráviacemu traktu veľmi uškodiť a to by pre jeho pani znamenalo, že domov sa dostane len s obrovskými problémami. Aby som však voči nemu nebola zlá, je to veľmi dobre vychovaný pes – hoci by pre neho nebol najmenší problém uchmatnúť si niečo priamo zo stola, ani raz sa o to nepokúsil.
Pozvánka však účastníkov lákala okrem opekačky aj na jazdu na koni. Domáci pán Ernest Papp pre nás pripravil pokojného, trpezlivého hnedáka. Neviem, ako koník, ale naši členovia a členky si jazdu na ňom, za bezpečného doprovodu pána Pappa, doslova užili.
Rozišli sme sa pred sedemnástou s tým, že „o rok dovidenia“ a že v tomto roku ešte spískame … ale to už sa nechajte prekvapiť čo.
Prišla som domov, dala som si sprchu a unavená ako mača som zaľahla. Prvá búrka prišla v noci. Zatvárajúc okno som si pomyslela – niekto tam hore mi zase raz dal dôkaz, že má nevidiacich rád. Toto nebolo po prvýkrát, čo v jeden deň sme si užívali v Jazdiarni a na druhý deň sa Komárnom „prechádzali“ búrky.
foto: Zlata Savkaničová
