Alexander Dubček je jednou z najvýznamnejších osobností moderných slovenských dejín. Jeho meno sa stalo symbolom obrodného procesu a neúspešného pokusu o nastolenie socializmu s ľudskou tvárou v roku 1968. „Dubček neprehral, len čestne nezvíťazil,“ napísal o ňom ruský básnik Jevgenij Jevtušenko.
Rodičia Alexandra Dubčeka sa zoznámili v Chicagu, kam sa pôvodne vysťahovali za prácou pred prvou svetovou vojnou. V roku 1921 sa vrátili na Slovensko do Uhrovca, kde sa im 27. novembra 1921 narodil druhý syn Alexander. Zhodou okolností v tom istom dome, v ktorom sa 106 rokov predtým (28. októbra 1815) narodil Ľudovít Štúr.
Po štyroch rokoch strávených v rodnej obci sa celá rodina odsťahovala do Sovietskeho zväzu, kde sa ako súčasť družstva Interhelpo podieľala na budovaní komunizmu. Najskôr žili osem rokov v kirgizskom meste Pišpek (v súčasnosti Biškek), z ktorého sa v roku 1933 presťahovali do mesta Gorkij (dnes Nižný Novgorod). Do Československa sa vrátili koncom roku 1938.
V súlade so svojim presvedčením a rodinnou tradíciou vstúpil Alexander Dubček v roku 1939 do Komunistickej strany Slovenska (KSS). V tom istom roku si našiel prácu v Škodových závodoch v Dubnici nad Váhom, kde sa vyučil za zámočníka. So svojim starším bratom Júliusom sa aktívne zapojil do Slovenského národného povstania (SNP). Jeho brata zastrelila nemecká hliadka necelé štyri mesiace pred oslobodením – Alexander Dubček bol dvakrát zranený.
Po skončení druhej svetovej vojny sa v roku 1945 usadil v Trenčíne, kde pracoval ako technik v tamojšej droždiarni. Tam dostal v roku 1949 ponuku pracovať ako profesionálny politický pracovník. V januári 1953 sa stal vedúcim tajomníkom Krajského výboru KSS v Banskej Bystrici. O dva roky neskôr, koncom augusta 1955, odišiel do Moskvy študovať na Vysokú školu politickú pri Ústrednom výbore Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (ÚV KSSZ).
Po návrate na Slovensko nastúpil v septembri 1958 do funkcie vedúceho tajomníka Krajského výboru KSS v Bratislave a v apríli 1963 ho zvolili do funkcie prvého tajomníka Ústredného výboru KSS (ÚV KSS).
Od polovice 60. rokov 20. storočia dávala spoločnosť stále otvorenejšie najavo svoju nespokojnosť a rozčarovanie, pričom kritické hlasy zaznievali čoraz hlasnejšie aj v samotnej vládnucej strane. V nej sa sformovala skupina reformných komunistov na čele s Alexandrom Dubčekom, ktorý bol v januári 1968 zvolený za prvého tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ).
Dubčekovo reformné úsilie, nazývané tiež ako socializmus s ľudskou tvárou, ukončila v auguste 1968 invázia armád piatich socialistických krajín na čele so Sovietskym zväzom. Keď sa Alexander Dubček dozvedel 21. augusta, že cudzie vojská vstúpili do Československa, zostal omráčený a psychicky zničený, pretože napriek hrozbám veril, že Moskva, ktorá ho oslovovala „náš Saša“, vojenskú ofenzívu nespustí.
Dubček a ostatní vedúci predstavitelia štátu boli internovaní v Moskve, kde na nich sovietsky vodca Leonid Iľjič Brežnev vyvíjal nátlak, aby podpísali Moskovský protokol. Napokon dokument podpísali všetci okrem Františka Kriegla. V najvyššej straníckej funkcii zostal Alexander Dubček do 17. apríla 1969, koncom toho istého mesiaca – 28. apríla – sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia.
Ako jeden z najvyšších ústavných činiteľov podpísal Alexander Dubček 22. augusta 1969 takzvaný obuškový zákon, ktorý zásadne obmedzoval občianske práva. Slučka okolo jeho osoby sa ale stále uťahovala a čelil opakovaným útokom straníckych aparátnikov. Pred odchodom do Turecka na post československého veľvyslanca (od 15. decembra 1969 do 24. júna 1970) bol nútený rezignovať na funkciu člena ÚV KSČ aj ÚV KSS. Po návrate domov ho v lete 1970 vylúčili aj z KSČ.
Počas normalizácie bol takmer dve desaťročia prinútený žiť v izolácii až do Nežnej revolúcie. Pod neprestajným dozorom Štátnej bezpečnosti (ŠtB) pracoval v Západoslovenských štátnych lesoch ako mechanizátor.
„Aj počas tohto obdobia, ako väzeň svedomia, neustále kritizoval režim a dával ľuďom nádej, že prídu lepšie časy, čím výrazne prispel k tomu, že normalizačný režim sa zrútil ako domček z karát,“ pripomenul pre TASR historik a sociológ, priateľ a spolupracovník Alexandra Dubčeka Ivan Laluha, pričom zdôraznil: „Vo vedomí ľudí zostal ako symbol odvahy, humanity a nádeje na lepšie časy.“
V novembri 1988 jedna z najstarších univerzít na svete – v talianskej Bologni – udelila Alexandrovi Dubčekovi čestný doktorát v odbore politických vied. Reformné úsilie Dubčeka ocenil v decembri 1989 aj Európsky parlament Sacharovovou cenou za slobodu myslenia.
V roku 1989 sa stal jednou z hlavných postáv Nežnej revolúcie a aktívne sa zapojil do procesu politických zmien. V decembri 1989 bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia. Zároveň sa angažoval v sociálnej demokracii, keď hovorieval, že sa vrátil tam, kde jeho otec začínal.
Alexander Dubček utrpel pri havárii 1. septembra 1992 na diaľnici medzi Bratislavou a Prahou ťažké zranenia, ktorým podľahol 7. novembra 1992 v pražskej nemocnici Na Homolce. Posledným miestom odpočinku Alexandra Dubčeka je bratislavský cintorín v Slávičom údolí.
Zdroj: M. Londák, S. Michálek a kol.: Dubček (SAV, 2018), S. Michálek: Rivali a partneri studenej vojny (SAV, 2017)
TASR
