Patrí medzi úspešné slovenské spisovateľky. Jej fanúšikovia o nej hovoria, že píše temnú romantiku. ANDREA RIMOVÁ má za posledných desať rokov na svojom konte 16 publikovaných kníh. Na svojej webovej stránke otvorene priznáva, že svoj život si bez písania nevie predstaviť.
Vaša novinka má jesenný názov „Nech prší, keď plačem“. Čitateľom ju ponúkate spolu so starším románom Dáždnik pre Tamaru. V oboch tituloch dominuje dážď, plač… znamená to, že ide o dojímavé príbehy ženských duší?
„Dvojkniha“ Nech prší, keď plačem a Dáždnik pre Tamaru je limitovaná edícia týchto dvoch úspešných románov, ktoré sú vypredané a stále bol o ne záujem zo strany mojich čitateľov. S vydavateľstvom Motýľ som týmto počinom „oslávila“ 10 rokov našej úspešnej spolupráce. Kniha obsahuje ucelený príbeh dvoch kamarátok a jednej veľkej nerozvážnej chyby, ktorá má takmer tragické následky. Pojednáva o komplikovaných medziľudských vzťahoch, sile bojovať a umeniu odpúšťať. Sú tam aj slzy a dážď, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou života.
Kde hľadáte inšpiráciu?
Všade okolo mňa. Ide skôr o pasívnu inšpiráciu príbehmi ľudí z môjho okolia, ktoré vstrebávam a podvedome uchovávam niekde v zákutiach mozgu. Nápady odtiaľ vykuknú, keď som v procese písania novej knihy.
Čo vás motivuje k písaniu?
Tých zdrojov motivácie je viac. Je to radosť zo samotného písania, ale aj skvelé momenty, keď finišujeme práce na novej knihe a vyberáme obálku. Najväčšiu radosť však pociťujem, keď mi prichádzajú reakcie na knihu od čitateľov. Prvá je vždy reakcia mojej sestry, ktorá má u mňa vyhradené právo prvého čítania. Ak sa to páči jej, viem, že čitateľov nesklamem.
Sú vaše diela aspoň sčasti autobiografické, alebo sú to všetko vymyslené príbehy odpozorované z vášho okolia?
Niektoré príbehy sú naozaj motivované skutočnými udalosťami v živote ľudí, ktorých poznám osobne. Písali sa ťažšie, pretože moje knihy mávajú temnú zápletku so smutným, často až kriminálnym nádychom. Radšej púšťam uzdu fantázii, nech nikto skutočný netrpí.
Chodievate za svojimi čitateľmi na besedy?
Pred pandémiou som často chodila medzi mojich čitateľov, besedy v Levoči či Michalovciach som dokonca absolvovala s tehotenským bruškom, v krásnej knižnici v Štúrove sa na besede zúčastnila už aj moja dcérka Barborka. Snažím sa ísť všade, kde ma pozvú, ale nie vždy sa to, žiaľ, dá.
Kde ste boli naposledy?
Historicky prvú besedu s rúškom na tvári som zažila minulý rok v Košiciach a už o pár dní by som mala navštíviť Svidník. Verím, že nám to pandémia umožní a beseda na mojom milovanom „východe“ sa uskutoční. Veľmi sa tam teším.
Pred tromi rokmi ste počas Literárnej Nitry, ktorú pripravila krajská knižnica, besedovali so svojimi čitateľmi aj na nitrianskej pešej zóne. Ako si na toto podujatie spomínate?
Na knižnú akciu v centre Nitry si spomínam rada. Dovtedy som Nitrou iba prechádzala,
ale vďaka tejto besede som si mohla pozrieť aj pekné centrum mesta. Počasie bolo
ukážkové a veľmi som si užila debatu o knihách na čerstvom vzduchu. Moja dcérka vtedy sedela v kočíku a kývala mi. Stretla som sa tam s mojimi čitateľmi, aj s ďalšími autormi, ktorých som dávnejšie nevidela.
Plánujete niekedy prísť do Nitry?
Určite áno ešte teraz v jeseni. Bývame v Bratislave, čo je iba na skok od Nitry. Plánujeme zostať tam celý víkend, nikde sa neponáhľať a pozrieť si všetko, čo ponúka toto mesto. Určite nevynecháme výstup na Zobor, hrad, Ponitrianske múzeum a dražovský kostolík.
Čo sa vás vaši čitatelia pýtajú?
Ľudí väčšinou zaujíma, ako dlho trvá napísanie knihy, ako vznikajú názvy a obálky, ale aj zdroj inšpirácie. Chcú vedieť, na čom momentálne pracujem, aj aký je to pocit, keď držím v rukách novú knihu. Teším sa, keď sa cítia uvoľnene a neboja sa pýtať, čo ich zaujíma.
Ovplyvnila vašu tvorbu pandémia?
Myslím si, že iba okrajovo. Najnovšia kniha sa odohráva aj v roku 2021, keď už boli povinné rúška. V knihe to musím spomenúť, pretože postavy žijú na Slovensku a lockdown, ktorý sme kedysi nepoznali, spôsobil obmedzenia. Snažím sa však nevenovať covidu veľa priestoru. Je ho dosť v médiách a ľudia sú už z toho celého unavení. Chcem, aby pri mojich knihách na chvíľu zabudli na realitu.
Na svojom konte máte už peknú kôpku románov. Ku ktorému z nich máte osobitný vzťah?
Myslím si, že ku každej ma viaže špeciálny vzťah a som hrdá na všetky. Za každou stojí veľa práce, času, bezsenné noci a moje srdce na dlani. Sú mojou súčasťou, dala som im veľký kus seba.
Vaši čitatelia ich nazvali rimovky. Schválne kladiem otázku v mužskom rode, pretože vaše knihy nie sú typickými ženskými románmi, ale ako viem, máte veľa mužských čitateľov. Čo myslíte, prečo vaše romány čítajú aj muži?
Možno preto, že ich baví môj štýl písania a moje hrdinky, ktoré nie sú feministky. Chyby robíme všetci, bez ohľadu na pohlavie. Teším sa z pánskych reakcií na knihy.
Na slovenskom knižnom trhu je veľa autoriek ženských románov. Je náročné udržať sa v tejto konkurencii?
Nemám čas zaoberať sa inými autormi či autorkami. Mám svoju rodinu, ktorá je pre mňa prioritou, prácu vo fachu, ktorý som vyštudovala, šialenú vášeň k písaniu, svoje hobby a neostáva mi čas študovať, čo robia iní. Takže si kráčam svojou cestou a pozerám sa priamo pred seba. Nijak extrémne nesledujem trendy, lebo si uvedomujem hodnotu času a venujem ho tomu, čo má pre mňa skutočný zmysel.
Máte rodinu, ste matkou malej dcérky. Ako dokážete skĺbiť knižnú tvorbu s rodinnými povinnosťami?
Je to náročné, ale nádherné a určite by som nemenila s nikým na svete. Píšem väčšinou v noci a prajem si, aby mal deň viac hodín.
Prezradíte, na čom momentálne pracujete?
Aktuálne s Vydavateľstvom Motýľ pracujeme na obálke novej knihy. Volá sa Posledná kapitola a na knižnom trhu sa objaví už teraz na jeseň.
Stihne kniha vyjsť k Vianociam?
Určite áno. Tento rok mi na konte pribudla spomínaná dvojkniha a český preklad knihy Chodba hrôzy, takže čitateľov poteším aj novinkou.
Podľa kníh jednej slovenskej spisovateľky (Evity) sa točia filmy. Ktorý zo svojich románov by ste si vedeli predstaviť na filmovom plátne?
Počas písania si všetky udalosti vizuálne predstavujem a ľahšie sa mi potom pracuje na jednotlivých scénach. Takže si viem predstaviť sfilmovanú každú jednu z mojich kníh.
Pýtala sa: Ľudmila Synaková
Fotky: archív A. Rimovej
