Emócie. Pomáhajú nám alebo škodia? Mali by sme sa ich báť alebo sa tešiť, že ich máme? Často hovoríme, že prežívame stres. Uviazneme v dopravnej premávke, rozpadá sa nám vzťah, prepúšťa sa vo firme, máme problém s komunikáciou, či s vystúpením na verejnosti, ochorieme alebo je potrebné naučiť sa niečo nové. Za našim stresom nie je však ani tak samotná udalosť, ale práve naše emócie. Naša reakcia.
O jednej z najsilnejších emócií – o strachu – som si pohovorila s Andreou Závodskou. Prečo práve s ňou? Je autorkou kníh, ktoré sa venujú práve tejto téme. Ako vníma strach? A kam ju jej strach priviedol? A ako to súvisí so šoférovaním?
Andrejka, strach je slovo a pocit, ktorý veľmi dobre poznáme všetci. Je našim úhlavným nepriateľom, alebo ani nie?
Nemyslím si, že strach je náš úhlavný nepriateľ. Kedysi som mala pocit, že svoj strach potrebujem nejako zničiť, poraziť ho. Ale časom som zistila, že to tak nie je. Myslím si, že tú emóciu – teda strach potrebujeme v sebe prijať. Povedať, áno toto cítim. Mám z toho strach. Jednoducho uznať svoje pocity a potom hľadať spôsob, ako to môžeme zmeniť.
Ako vlastne strach vzniká?
Strach nám ukazuje to, čoho sa bojíme. Čo v sebe máme nejako nastavené, ako pre nás nebezpečné. Hovorím pre nás, pretože nie všetci sa bojíme všetkého rovnako. Keď sa na to pozrieme ešte z dávnej doby ľudského rodu, strach nás mal ochrániť pred nejakým nebezpečenstvom. Aby sme prežili. V dnešnej dobe to nie je s každým strachom tak, že nám ide o život. A napriek tomu ten strach v tele cítime, ako keby nám reálne o život išlo.
Ako prvý strach, ktorý som vo svojom živote riešila sama a bol aj témou mojej prvej knihy, bol strach zo šoférovania. Hľadala som nejaké rady, ako sa ho zbaviť. Všade radili, sadnúť za volant a ísť. Lenže ja som mala pocit, že to na mňa nezaberá.
Pýtate sa, ako strach vzniká. Práve pri strachu zo šoférovania som si uvedomila, že ho potrebujem najskôr riešiť v hlave, lebo tam vzniká, tam si ho rozoberám, vytváram si nejaké predstavy, čo sa môže stať.
Dá sa teda so strachom nejako “zatočiť”?
Strach cítime z nepoznaného a niečoho nového. Keď však začneme to nové skúšať, tak to postupne v nás už nevyvoláva strach. Strach prejde vtedy, keď sme si vedomí, že tú situáciu už zvládneme. Takže áno, strach sa dá zmeniť.
Strach ako emócia sa často používa aj cielene. Ako sa voči takému konaniu brániť?
Myslím, že sme sa s tým už v živote stretli asi všetci. Strach je silná emócia. A preto môže byť aj cielene používaná. Či sa dá takému konaniu brániť? To závisí asi od každého človeka individuálne. Pretože, ako som spomenula, nie všetci sa bojíme toho istého. Sú ľudia, ktorí majú viac rôznych strachov a sú takí, ktorí ich až toľko nemajú.
Čoho všetkého sa vlastne bojíme?
Pred pár rokmi, keď som riešila svoje ďalšie strachy v živote a hľadala svoj ďalší smer v živote a v práci – čo bola aj téma v mojej druhej knihy s názvom Stratení v živote a v strachu. Začala som sa viac zaoberať rôznymi strachmi. Dovtedy som vôbec nevedela, že existuje napríklad strach z úspechu. Strach z neúspechu to je pomerne jasné. Toho sa z času na čas bojíme všetci v nejakej situácií, na ktorej nám záleží. Ale ten strach z úspechu, ma prekvapil a zaujal. Prišlo mi čudné, že sa môžeme báť toho, že uspejeme, že budeme napríklad bohatí. Tak som hľadala, čo je za tým. Sú to rôzne naše presvedčenia, ktoré sa nám od narodenia ukladajú do podvedomia. To ako sme vychovávaní, čo sme počas života prežili, čomu veríme.
Neuveriteľné: Rozsudok v kauze smrti Sebastiánka (†3) súd zrušil! Dôvod? Ďalší znalecký posudok
Ďalší taký zvláštny strach, s ktorým som sa stretla, bol strach byť vidieť. Teda byť na očiach niekde verejne, povedzme robiť nejaké videá a podobne. To takisto súvisí s presvedčeniami, ktoré v sebe máme. Ak naše podvedomie vyhodnotí, že nejaká situácia je pre nás nebezpečná, alebo sa už v našom živote podobná situácia odohrala a neskončila dobre, tak mozog spustí určité reakcie, do tela sa nám vyplavujú určité látky. Sme v strese, cítime strach. Strachov je veľmi veľa. Určite sú ďalšie, o ktorých som ešte nepočula.
Ste autorkou knihy Ako sa zbaviť strachu zo šoférovania. Čo bolo na počiatku? Prečo práve takáto kniha?
Sama som mala strach zo šoférovania 12 rokov. Mala som rôzne obdobia, keď som si myslela, že musím počkať a strach sám prejde, alebo že keď pôjdem 2-3 krát šoférovať bude po strachu. Potom som si myslela, že jednoducho šoférovať nikdy nebudem. A trvalo to do času, kým som sa nerozhodla, že šoférovať chcem a začala som hľadať nejaký svoj spôsob, ako to mám spraviť.
Dovtedy som hľadala rady na internete, kde sa vravelo, že si mám sadnúť za volant a ísť. Lenže to mne vôbec nepomáhalo. Absolvovala som aj kondičné jazdy, ale ani tak som jazdiť nezačala. Čím nechcem povedať, že tieto jazdy niekomu nepomôžu.
Rozhodli ste sa podporiť ženy a zbaviť ich strachu zo šoférovania. Aké sú podľa vašich skúseností najčastejšie dôvody tohto strachu ? Sú to arogantní šoféri? Rýchle a silné autá? Skúsenosť s nehodou?
Tak určite to môže byť nejaká nehoda, či už ako svedok alebo ako účastník. Arogantní šoféri tiež nepridávajú tomu, aby sme sa cítili na ceste bezpečne. Často majú však ženy strach bez toho, aby boli účastníčkami nehody. Môžu to spúšťať opäť rôzne presvedčenia, a to čo počas života zažili. Napríklad, ak od detstva niekto počúva, že ženy sú zlé šoférky, alebo že by im vodičský preukaz nemali vôbec dať. Prípadne, ak sa bála jazdiť mama ( alebo ženy v rodine ) a dcéra s tým vyrastá. Vníma to ako niečo nebezpečné.
Ako môže strach zo šoférovania znepríjemňovať život?
Z toho, ako som to vnímala ja a čo viem od mojich klientok, tak strach zo šoférovania nám uberá aj na sebadôvere. Máme pocit, že sme v niečom horšie, ako tie ženy, ktoré šoférujú. Sme viac odkázané na nikoho iného. Samozrejme, tieto pocity nemusí mať človek, ktorí nejazdí, ale vôbec to nerieši. Od nikoho nepočúva otázky o tom, prečo nešoféruje a čoho sa bojí.
A čo muži? Mávajú aj oni strach so šoférovania? Stretli ste sa s tým? Podporujete aj ich?
Aj muži majú strach zo šoférovania. A veľmi o tom nechcú hovoriť. Zopár si kúpilo moju knihu alebo online tréning. Ja sa skôr zameriavam na ženy.
Ako dlho trvá zbaviť sa strachu zo šoférovania? A ako s tým začať?
Toto je úplne individuálne. Mala som na seminári ženu, ktorá mi o nejaký čas po ňom napísala, že už druhý deň si sadla za volant. Cítila v sebe z toho podujatia také rozhodnutie a odhodlanie, že to môže dokázať a veľmi mi ďakovala, že som jej pomohla začať. Musím povedať, že ma to vtedy samú prekvapilo. Samozrejme, ten strach mala ešte aj po tej prvej jazde, ale postupne ako šoférovala častejšie, začala si veriť. Po čase mi písala, že keď je jej muž na služobke, tak šoféruje sama z Trenčína do Bratislavy.
Nie všetky ženy si však hneď sadnú za volant. Ja sama som bola na tom tiež tak. A ako som povedala, strach riešime v hlave. Často je to o tom, že si neveríme. Bojíme sa, že auto nevieme ovládať, že nebudeme napríklad vedieť včas zareagovať, keď bude treba.
A ako teda začať? Keď som chcela začať jazdiť ja, bolo to práve moje rozhodnutie, že to chcem. S tým som začínala. Počas tých 12-tich rokov môjho strachu som si totiž nikdy neuvedomila, že ja som šoférovať vlastne ani nechcela. Chcela som skôr, aby som ten strach necítila. Aby sa nikto stále nepýtal, prečo nejazdím. Takže ako prvé je určite dôležité rozhodnutie, že šoférovať chceme. Potom nasledujú ďalšie veci. A keď už šoférovať začneme, tak je veľmi dôležité jazdiť pravidelne. Ak máme veľký strach, ktorý trvá niekoľko rokov, nemôžeme očakávať, že po troch-štyroch jazdách už bude všetko dobré a na žiadny strach už nepomyslíme. Práve toto som, napríklad, ja sama očakávala. Preto som si myslela, že na šoférovanie nemám.
Aké bývajú reakcie okolia? Stáva, že strach zo šoférovania sa stretáva s nepochopením?
Často nás nechápe hlavne mužská časť okolia alebo rodiny. Aj niektoré ženy tento strach nechápu. Je to preto, že oni ho nikdy nemali. A to je asi prirodzené. Tak je to aj s inými strachmi. Človek, ktorý sa nebojí výšok nevie, čo prežíva človek, ktorý sa výšok bojí. Nevie sa teda doňho celkom vcítiť. Tým, ktorí majú strach zo šoférovania, nepochopenie okolia samozrejme nepomáha. Cítia sa byť horšími v porovnaní s tými, ktorí jazdia. Sama som si kedysi hovorila – jazdia aj mladšie ženy, aj staršie, tak prečo nie ja? Kládla som si otázku – v čom som iná?
Na akom aute jazdíte? A o akom ste snívali a prečo?
Jazdím na aute Škoda Fabia Combi. Keď som chcela začať jazdiť, tak som si hovorila, ak by som mala menšie auto alebo s automatickou prevodovkou, tak by som sa toľko nebála. Samozrejme som túžila aj po parkovacích senzoroch. Lenže mala som iba dve možnosti: buď začať jazdiť na aute, ktoré som mala k dispozícií alebo nejazdiť. Tá túžba šoférovať bola však silnejšia a tak som začala.
Aké autá podľa vás uprednostňujú ženy a prečo?
Sú klientky, ktoré mi písali, že ich strach im pomohlo prekonať to, že si kúpili automat. Z mojej vlastnej skúsenosti, toto ale nie je prekážka. Neviem, aké autá všeobecne ženy uprednostňujú. Ženy, ktoré majú strach jazdiť, určite nejaké menšie autá.
Máte ešte nejaké strachy, s ktorými ste sa už popasovali?
Išlo to tak postupne. Keď som napísala ebook a knihu Ako sa zbaviť strachu zo šoférovania a uverejnila som to v jednej skupine na facebooku, tak som sa veľmi bála reakcií ľudí. Čo na to povedia, ako to príjmu. Bála som sa aj natáčať videá, že sa zakokcem, že to bude trápne.
Ste autorkou aj ďalších kníh. Posledná vaša kniha sa volá Duša ženy. Môžete nám ju krátko predstaviť?
Kniha Duša ženy sú krátke príbehy, zamyslenia, v ktorých vystupuje žena. Každý príbeh odkrýva nejaký z jej strachov, ktoré v sebe má. Je to o emóciách. O tom, ako sa ženy v rôznych situáciách cítia. Často sa bojíme hovoriť, čo cítime, čo prežívame. Niekedy zo strachu z nepochopenia alebo odsúdenia.
Čo vás inšpirovalo k napísaniu tejto knihy?
Inšpirovali ma rozhovory so ženami a miestami aj môj vlastný život. Ako som povedala, ten strach, že to čo prežívame, nikto nepochopí alebo nás za to odsúdia. To, že my ženy v sebe chceme všetko to bolestivé ukryť a potlačiť. Lenže ono to v nás niekde stále je a čaká na vyliečenie alebo pochopenie.
Ak máme v sebe veľa takýchto bolestivých častí, tak je to ako taký veľký náklad, ktorý nás postupne ťahá k zemi. A cítime sa v živote zle, nešťastne, nespokojne. Uvedomila som si, že tieto rany na duši, potrebujeme zo seba nejako dostať a spracovať. To bol teda cieľ knihy. Nájsť to, čo nás bolí a vyliečiť alebo pochopiť to. Aby sme mohli potom cítiť v duši úľavu.
Čo robíte ak nepíšete a nepracujete? Máte nejakú záľubu?
Mám manžela a dve deti, takže sa venujem im. Okrem mojej tvorby, mám prácu a čas, ktorý mi zostane, patrí väčšinou nejakému tvoreniu a hlavne čítaniu. Mám rada, kreatívne veci. Kedysi som maľovala na oblečenie, potom som šila šperky. Teraz je mojou záľubou písanie.
Čo by ste chceli našim čitateľom odkázať?
Aby sa v živote nebáli svoj strach riešiť. Ak po niečom veľmi túžia, ale aj sa toho veľmi boja, aby hľadali spôsob ako môžu napriek strachu, na tom začať pracovať. Všetkými mojimi knihami sa snažím pomôcť ženám k šťastnejšiemu a spokojnejšiemu životu. A to je to, čo prajem nám všetkým.
Rozhovor pripravila Lucia Balagová
