Dnes stojí na pódiu a pozerá do očí tisícom ľudí. Cíti spokojnosť a obrovskú vďačnosť. Splnil sa mu sen. Andy Winson sa narodil v lete a čochvíľa oslávi svoje 45.narodeniny. Evidovala som ho už dlho, no osobné stretnutie bolo úplne nečakané. Osud to zariadil tak, že som sa ocitla na mieste, kde prebiehal tábor pre mladých ľudí a mala som tak možnosť vidieť oba turnusy: nováčikov i pokročilých. Ako inak, musela som vyspovedať tvár tábora, ktorá nesmela chýbať so svojimi prednáškami a radami, ktoré sú pre mladých na prahu dospievania na nezaplatenie.
Andy, ako by si nazval sám seba? Koučom, mentorom, motivátorom?
A: Som trénerom, koučom aj mentorom. Zvyknú mi hovoriť aj transformačný líder. Čo znamená, že pomocou rôznych tréningových metód a psychologických nástrojov pomáham ľuďom, či už mentálne alebo fyzicky, aby dosahovali svoje ciele a maximálny potenciál samých seba. Aby rozvinuli svoje predispozície a talenty a dokázali sa zbaviť svojich strachov a presvedčení, ktoré im bránia žiť naplno. Pomáham ľuďom z rôznych segmentov: vrcholovým športovcom, celebritám, podnikateľom, manažérskym špičkám, politikom a taktiež teenagerom. Pripravujem aj olympijských športovcov.
S akými problémami sa stretávajú mladí ľudia?
A: Najväčšia výzva pre mladých ľudí je prijať samého seba. Jednak v tomto veku začínajú dospievať, aktívne začína pracovať hormonálny systém, začínajú byť konfrontovaní so svojim výzorom, so svojimi cieľmi. Chcú prezentovať svoj vlastný názor, no nie vždy sa stretnú s pochopením. Hľadajú si svoje vlastné miesto, objavujú svoje silné i slabé stránky, snažia a to pomenovať. Nie vždy tomu rozumejú.
Ako vznikla myšlienka tohto tábora?
A: Veľmi dlho som mal víziu, keďže rodičia chodili na moje tréningy a pýtali sa, či niečo urobím aj pre deti, pretože ich deti majú problémy a nevedia si s nimi dať rady. Dlho som mal v hlave myšlienku vytvoriť netradičný tábor, zameraný na osobnostný rozvoj a prácu na sebe. Sám som to však robiť nemohol. Jedného dňa prišli za mnou dnes už moji kolegovia, ktorí prešli mojimi tréningami s tým, že chcú urobiť tábor pre deti. Sadli sme si a dohodli sme sa. Mne sa naplnil môj sen a spoločne sa nám ho podarilo zrealizovať. Bez Katky Baranovej, Michala Barana, Danielky Rau, Zdena Rau, Agátky Galovičovej a Martina Galoviča by náš tábor v takejto podobe neexistoval.
Všetci pôsobíte ako skvelý tím. Koľký rok ste takto spolu?
A: Toto je tretí ročník. Tento rok sme urobili dva turnusy a budúci rok chceme urobiť až tri, keďže sa tábor veľmi rýchlo obsadzuje. Je oň veľký záujem.
Sú tu aj deti z Českej republiky? Ako sa o tábore dozvedeli?
A: V Českej republike sa neprezentujeme. Deje sa to preto, lebo množstvo ľudí chodí na moje tréningy, aj z Čiech, a oni sem potom posielajú svoje deti. Navyše mám cez 300.000 fanúšikov na sociálnych sieťach, tak ľudia vedia…
Ako rýchlo vidieť zmeny na mladých ľuďoch? Je možné už, napríklad, po týždni niečo vidieť?
A: My vidíme na týchto deťoch zmeny už po jednom dni, pretože pracujeme s funkčnou metodikou. Je vyskladaná tak, že certifikovaní lektori s mladými ľuďmi reálne pracujú pomocou psychologických nástrojov. Výsledky sa dostavujú pomerne rýchlo. Nehovorím, že každé dieťa tu vyriešime, ani nie sme nijaká liečebňa, ktorá pomáha chorým deťom. Nie sme liečebňa, ale program, ktorý primárne pomáha mladým ľudí nájsť samých seba, naučiť sa zdolávať prekážky a problémy, spracovať si svoje vlastné strachy, vedieť si zadefinovať cieľ a ako ho dosiahnuť a hlavne prijať sám seba a mať sa rád.
Všimla som si, že títo teenageri sú veľmi kľudní. Čakala som väčší humbuk, ale vidím, že počúvajú a rešpektujú koučov. Stalo sa, že ste museli niekoho z tábora vylúčiť?
A: Nie, a ani nemyslím, že sa to stane. Máme jasne definované podmienky, s ktorými sú všetci dopredu oboznámení.
A čo mobily?
A: Mobily, naša obľúbená vec, na ktorej sme závislí úplne všetci, tie hneď pri registrácii ich odovzdávajú a týždeň sú bez mobilov, bez spojenia s rodičmi. Jediná možnosť je, kedy im môže rodič zavolať, ak majú narodeniny, vo vopred dohodnutom čase.
Takže, keď teenager nemá narodeniny, má smolu. Ozaj Andy, aj ty budeš mať o pár dní narodeniny.
A: Áno, každý roko chystám oslavu a vnímam to ako príležitosť stretnúť sa s rodinou a najbližšími.
Aký máš ty vzťah k Nitre? Sú tu ľudia, ktorých si koučoval, ktorým si pomohol?
A: Nitra je nádherné historické mesto a veľmi sa mi páči. Už len ten kopec /pozn. Zobor/, ktorý máte nad mestom, má obrovské čaro. Mám tam skvelých priateľov, za ktorými som pravidelne chodieval. V Nitre sa navyše začalo vyrábať auto mojej obľúbenej značky.
Včera sme boli svedkami fire walkingu. Videli sme to celé. Príprava trvala dosť dlho…
A: To čo ste videli, že sme mladých ľudí pripravovali nejakú hodinu a pol, bola len časť prípravy. Pretože my sme ich na tento večer pripravovali od začiatku tábora, ako sem prišli. Základom je mať čistú myseľ, aby boli pripravení zvládnuť to nielen fyzicky, aby si nespálili chodidlá, ale aby boli mentálne pripravení. Samotný fire walking sa robí štandardne pre dospelých ľudí. V prvom ročníku tábora sme ho ani nerobili, keďže sme si potrebovali otestovať ako budú mladí ľudia zvládať program, kde každý deň prekonávajú výzvy a pomerne náročné úlohy. Začali sme to robiť neskôr, ale nikdy nie v prvom turnuse, ale iba pre tých, ktorí idú už druhýkrát do tábora. Vieme, čo od nich môžeme čakať. Nie každého však na fire walking pustíme, pretože každý mladý človek sa nejak prejavuje počas celého týždňa. Prvoradá je bezpečnosť.
Tento rok ste mali rekord.
A: Máme tu chlapca, ktorý má 9,5 roka a ako najmladší prešiel fire walking. Spálené nemal nič a okrem toho ja a môj kolega Roman Ragala sme držiteľmi slovenského rekordu, kedy sme prešli pás dlhý 14 metrov. Bosí po žeravých uhlíkoch.
Načriem mimo prácu. Čo ťa okrem práce baví? Čo by si chcel ešte vyskúšať v živote?
A: Baví ma život, baví ma vidieť ako ľudia na mojich tréningoch rastú a napredujú, ako si plnia svoje sny. Baví ma moja manželka, ktoré je očarujúca v každom okamihu. Bavia ma moji dvaja synovia, ktorí mi pravidelne pripravia nejakú výzvu, s ktorou sa musím popasovať, keď objavia vo mne emócie, ktoré som dovtedy nepoznal. A čo by som chcel? V podstate som si splnil všetky hmotné ciele, čiže dnes to už vnímam spôsobom, že ma napĺňa odovzdávať to, čo som sa naučil.
Ďakujem za rozhovor. Pýtala sa Brigita Tarinová
