Za Mekym…
Budem osobná… Aj fotky som nafotila ja a jednu mi urobil Peter Stenly Procházka, kde mi Meky podpisuje knihu a pri písaní tohto článku, mám tú istú blúzku, neplánovane…. Šok z jeho odchodu možno pokojne prirovnať k šoku, ktorý sme zažili pri skone Karla Gotta. Aj sme vedeli, že je chorý, aj sme nevedeli, a nechceli si pripustiť, že obaja sú tiež „len“ ľudia a nie nesmrteľní.
Žúry pri Žbirkovi
Spomínam si, mala som niečo cez dvadsať a kamarátovi rodičia boli na dovolenke. Bezstarostné slobodné leto, kedy sa v Bratislave žúrovalo po bytoch dovolenkujúcich rodičov. Naraz sa tam v spleti magnetofónových kotúčov s pesničkami Leed Zeppelin, ktorí mali neskutočné vokály, samozrejme Beatles, Rolling Stones či Karla Kryla, na Páričkovej ulici na druhom poschodí, sa objavila platňa Mira Žbirku. To sme už fičali na piesni Láska, tá nám všetko odpustí, kde sa spievalo „dnes prídeš trolejbusom číslo 17“ , ktorý chodil presne do bytu kde sme vtedy počúvali nekonečné hodiny muziku a popíjali lacné víno či džús. Víno mi nechutilo v tom čase a všetci sa mi smiali, že dostanem džúsové kamene.
Láska tá nám všetko odpustí
Nevedeli sme sa nabažiť jeho piesní, viac sa nám páčili balady ako rýchlovky. Donekonečna sme si spievali V slepých uličkách, Baladu o poľných vtákoch… Keď zvíťazil v rakúskom Villachu s anglickou verziou piesne V slepých uličkách netušili sme, kde leží Villach, ale tešili sme sa, veď zvíťaziť v Rakúsku za hlbokého socializmu? Darmo sa nám smial jeden príbuzný, „neposerte sa“, že Žbirka vyhral v nejakej rakúskej dedine. My sme ho žrali a vytešovali sa, akoby sme mu minimálne spievali vokály.
Vieš byť zlá
Potom prišla realita, život, deti, svadby, žúry pominuli, ale Žbirka spieval ďalej a časom som stála pred ním robila s ním rozhovor. Veľká vďaka jeho dlhoročnému manažérovi Radovi Meššovi, ktorý ma zaradil na list vyvolených, pretože niekedy čas na príliš veľa novinárov nebol. V roku 2010 som sa ho napríklad okrem iného v Nitre pred koncertom opýtala: Ste fanúšik Beatles, aký však máte vzťah k vážnej, klasickej hudbe?
„Určite som nikdy na hudobnej výchove nemal vzťah k pesničkám, ktoré boli umelo vytvorené pre dobu, pochodové, partizánske a podobne. Keď zazneli mená Gerschwin, Strauss, Čajkovskij, nespomínam si, že by som sa o nich vyjadroval posmešne či hanlivo. A pokúšam sa to odovzdať aj svojmu synovi, ktorý má „punkáčske“ nálady, tak hlavne v aute si púšťame jednu skladbu podľa synovho gusta a potom si chcem akože aj ja vypočuť niečo z môjho súdka. Hlavne tie najznámejšie Mozartove, Bachove či iné skladby, ktoré znejú z médií. Ale spomínam si, keď som v aute pustil Osudovú, syn sa bál, vystrašila ho.“ A zaujímalo ma aj, či má pred koncertom nejaké zvláštne požiadavky a s humorom jemu vlastným mi odpovedal: „Hlavne, aby som mal vodu. Obyčajnú, bezbublinkovú vodu. Zaujímajú ma praktické veci, ale imidžové prvky ako šampanské z Barbadosu určite nepotrebujeme mať v šatni“
Moja srdcovečka : Múr našich lások:
Občas som rypla aj do súkromia, ale slušne, myslím. Bolo to tesne pred krstom dvojdévedečka najúspešnejších klipov Mekyho, ktoré sa krstilo podľa anglického zvyku čajom s mliekom. Našli ste sa s Katkou, je to tak, že napríklad varí, niečo jej napadne od sporáka na vás zakričí, že Meky, toto by sme mohli…
„Skôr ja ju prepadávam, Katka má veľa iných záujmov ako je moja hudba a manažovanie vecí okolo mňa (smiech). Má iný pohľad na mnohé veci, ktorý ja nemám, čo ma obohacuje. Týka sa to nielen organizovania, ale aj hudobných nápadov. V aute sme včera počúvali cestou do Bratislavy Schuberta a viac ako hodinu sme debatovali o hudbe, nakoniec sme si pustili Paula McCartneya, bolo to oddychové, netýkalo sa to dnešného krstu a bavilo ma to.“
Mimo rozhovoru som sa ho spýtala, prečo niekedy na koncerte nezaspieva pieseň o katovi – Kat sa láske bránil – pozrel sa na mňa so slovami: „To čo ste tu na mňa vytiahli??? To bola prebratá pieseň od východonemeckej skupiny Kreis, v ktorej mimochodom hral exmanžel Heleny Vondráčkovej Helmut Sieckel. Nahrali sme ju v roku 1975 s Orchestrom Gustava Offermana.“
Kat sa láske bránil
A zopakujem môj status zo dňa, keď sa rozniesla svetom tá strašná zvesť…
„Na Dvojke beží film MEKY… moja vnučka si spieva všetky piesne, ktoré v ňom znejú a ja v tom smútku pociťujem trochu pýchy… absolvovala so mnou – rovnako ako moja dcéra – množstvo koncertov našich skvelých spevákov… tri generácie len v jednej rodine, verím že nie sme v tom samy. Meky ďakujeme… ostávaš v piesňach a spomienkach…“
Anna Olvecká
