Oslobodenie našej vlasti si každoročne pripomínam 9. mája. V tento deň bola totiž oslobodená Praha – hlavné mesto obnoveného Československa. Tentokrát som na Slavín vzal aj svojho malého synčeka.
Položili sme karafiáty k hrobom, na ktorých kvety chýbali. Napr. k hrobu gardového seržanta N. M. Belozerceva, ktorý padol ako 22 ročný. Synček mal najväčší zážitok z držania červených kvietkov, ale s pribúdajúcimi rokmi mu budeme vysvetľovať, kto na tomto mieste leží, prečo tu leží a prečo je správne sem pravidelne prichádzať.
A práve toto je dôležité: viesť ďalšiu generáciu od malička k úcte k padlým a k pokore pred životnými skúsenosťami predchádzajúcich generácií, vrátane heroického vzdoru voči nacizmu a fašizmu. Je to dôležité najmä preto, aby mala nasledujúca generácia svoj vlastný rozum a bola imúnna voči snahám zneužiť či pokriviť odkaz antifašistického odboja. Či už vo forme snáh o otvorené prepisovanie dejín, alebo naopak o prikrytie súčasných imperiálnych výbojov touto historickou udalosťou.
Mrzí ma, že oslobodenie našej vlasti od nacizmu a ľudáctva prechádza deformáciou aj v kontexte prebiehajúcej vojny na Ukrajine. História je história a súčasnosť zase súčasnosť. Oddeľujme to. Mladí chlapci ako gardový seržant Belozercev nemôžu za to, čo sa dialo a deje v dekádach nasledujúcich po ich smrti.
9. mája okolo pol deviatej ráno vchádzal prvý tank T-34 na pražský Mánesov most. Keď veliteľ tanku opatrne otvoril poklop, aby sa rozhliadol, vystrelili naň Nemci. Jedna z črepín zasiahla veliteľa tanku, ktorý zomrel. Bol ním 25 ročný poručík Ivan Gončarenko z Ukrajiny. A tak ako bol Gončarenko Ukrajinec, Belozercev Rus, bol zase môj prastrýko – takisto tankista Červenej armády – z Kazachstanu a milióny ďalších Červenoarmejcov boli zase príslušníkmi ďalších národov a národností ZSSR. Toto je fakt bez ohľadu na to, v koho prospech a neprospech sa budú dezinterpretátori dejín snažiť pozmeniť historické udalosti.
Svojho synčeka nebudem viesť len k piete, ale aj k pochopeniu príčin, ktoré viedli k rozpútaniu tak krvavej a brutálnej vojny.
Nástup pravicového extrémizmu bol totiž prirodzeným vyústeným bezradnosti kapitalizmu riešiť skutočné problémy širokých vrstiev obyvateľstva. A obávam sa, že k tomu smerujeme aj teraz. Tak ako vtedy aj dnes ignorujeme skutočné problémy pracujúcich a odborárov; nechávame, aby politici náš spravodlivý hnev presmerovávali na menšiny a iné znevýhodnené či zraniteľné skupiny obyvateľstva. Tak ako vtedy aj dnes tolerujeme domácich extrémistov a umožňujeme rehabilitáciu ich pomýlených názorov. Tak ako vtedy aj dnes mlčíme pri politike apartheidu našich zahraničných spojencov – napr. Izraela voči Palestínčanom. Tak ako vtedy aj dnes sa nechávame strhnúť vlnou bezuzdného militarizmu, ktorý má okrem iného za cieľ vyhecovať verejnú mienku do iracionálnej podpory veľkej vojny.
Preto hovorím, že dnes potrebujeme
JEDLO MIESTO ZBRANÍ.
