Popri situácii na Ukrajine zapadá do úzadia kauza, ktorá sa bytostne týka nás. Slovenskí poslanci, ktorí hlasovali za schválenie „obrannej“ dohody s USA sa cítili ohrození, a tak volali o pomoc. Lenže, kto toto všetko začal?
Poslanci parlamentu za OĽaNO a ostatných koaličný strán zrejme majú slabú pamäť, alebo im už neslúži vôbec, lebo ak by ju mali, tak by vedeli, že to, čo teraz robí opozícia je akoby vystrihnuté z toho, čo robil Igor Matovič a spol. v čase keď boli v opozícii oni. Pripomenúť sa im to snaží v statuse mladý predseda strany socialisti.sk Artur Bekmatov, ktorý je toho názoru, že hlasovania poslancov netreba zatajovať, ale naopak, upriamovať na ne pozornosť verejnosti.
Na hlasovania poslancov by mali ľudia upriamiť pozornosť
„Vraj by sme nemali zverejňovať hlasovania poslancov – nariekajú koaliční politici, lebo ich kolegom sa začínajú množiť odkazy na bráničkách, plagáty v ich mestách a skupinky nasrdených ľudí pred ich bytovkami,“ píše hneď v úvode Bekmatov, podľa ktorého je v prvom rade treba uviesť, že výsledky hlasovania nie sú tajnou informáciou a každé hlasovanie je dostupné na webe Národnej rady. „A treba povedať aj to, že hlasovanie poslancov na ich pranierovanie využívajú médiá i politici pravidelne,“ konštatuje mladý šéf socialistov, ktorý je však opačného názoru. „Hlasovania poslancov by sa mali nielenže zverejňovať naďalej, ale som presvedčený, že by sme dokonca mali upriamovať pozornosť verejnosti na to, ako poslanci hlasujú. Nie je to o rozdúchavaní nenávisti, ale o kontrole výsledkov práce poslancov. O kontrole toho, za čo dostávajú každý mesiac 5 tisíc eur,“ vysvetľuje Bekmatov.
Jožo Pročko má strach! V ohrození je vraj jeho rodina. Vinníkov už odhalil
Podľa mladého šéfa socialistov je treba naučiť sa politikov hodnotiť podľa ich skutočnej práce a nie podľa show, ktorú vytvoria. „Predstavte si, že by ste žiadali, aby vás váš šéf hodnotil nie podľa počtu vybavených klientov či namontovaných kľučiek na dvere áut v automobilke, ale len na základe toho, ako ste dokázali ohovoriť kolegyňu počas obednej prestávky pred ostatnými, alebo podľa toho, ako ste dokázali nakydať na zamestnávateľa na sociálnej sieti, alebo podľa toho, ako ste sa s kolegom pohádali pri linke. Asi by vás poslal kade ľahšie. A presne to sa stalo so slovenskou politikou. Skĺzli sme totiž do stavu, v ktorom je politika bizarná reality show, kde sa zdá, že kľúčové sú tlačovky, konflikty a lajky na facebooku. Kde ide o to, stať sa čo najkontroverznejším exhibicionistom odtrhnutým od života bežných ľudí,“ prízvukuje Bekmatov.
Kollár cez Fun rádio cicia štátne peniaze, tvrdí Bekmatov
Záujem ľudí o hlasovania poslancov je v absolútnom poriadku
„V skutočnosti ale nič z toho – ani počet lajkov, ani počet novinárov, ktorí sa zaujímajú o vašu tlačovku, ani počet úderov, ktoré rozdáte či pohárov vody, ktorými vás oblejú – nemá priamy dopad na životy miliónov ľudí v tomto štáte. No sú to práve hlasovania poslancov, ktoré ovplyvňujú naše životy,“ píše mladý šéf socialistov a dodáva, že práve prostredníctvom nich rozhodujú poslanci o nastavení minimálnej mzdy, zvyšovaní veku odchodu do dôchodku, podvyživených rozpočtoch pre zdravotníctvo, vedu, kultúru, alebo o potupných dohodách s mocnosťami. A preto je náš záujem o hlasovania poslancov v absolútnom poriadku. Navyše, atmosféru lynču kritizujú práve tí, ktorí ju roky v politike využívali. „Ak si pamätáte, pred viac ako rokom som sa veľmi kriticky vyjadril na adresu protestu pred domom Igora Matoviča,“ pripomína Bekmatov.
Mladý šéf socialistov je stále presvedčený, že v politike by určité červené čiary mali zostávať zachované. A jednou z týchto čiar by malo byť vynechanie rodiny politika z politických súbojov. „A tento postoj si zachovávam aj teraz. Chodiť pred byt Benčíka, oblepovať bráničky domov poslancov Vonsa a ďalších je skĺzavanie na primitívnu úroveň Matoviča, Remišovej, Lipšica, Hlinu či Sulíka. Boli to práve oni, ktorí takouto nenávisťou preferenčne živili svoje strany. Len si spomeňte, ako zaparkoval Hlina tank na bratislavských Palisádach pred domom už realitu nevnímajúceho Biľaka. Ako Lipšic s Petrom Kalmusom a 400 členným davom vyziapoval pred domom Pavla Pašku v Košiciach, alebo ako sa striedali Matovič s Remišovou a Sulíkom pred Ficovým bytom v Bonaparte, zatiaľ čo v dave ich poslucháčov sa hompáľalo niekoľko šibeníc a povaľovalo niekoľko rakiev,“ osvetľuje Bekmatov Slovákom nedávnu minulosť.
Bolo dobrým zvykom, že poslanci mali v regiónoch svoje kancelárie
Mladý šéf socialistov sa však pýta aj na to, kam zmizli poslanecké kancelárie? „Spočiatku som sa čudoval, prečo ešte nikomu nenapadlo prísť za nejakým poslancom polemizovať o dohode s USA do jeho kancelárie v regióne. Kedysi totiž bolo dobrým zvykom, že poslanci mali v regiónoch, z ktorých pochádzali, poslanecké kancelárie, a v určitú hodinu v stanovený deň ste tak mohli prísť za poslancom. Národná rada poslancom doteraz umožňuje refundáciu nákladov na kancelárie,“ pripomína ľuďom Bekmatov.
„Ak by ste sa však chceli stretnúť s koaličným poslancom, tak máte smolu. Nenašiel som žiadneho, ktorý by si vo svojom regióne otvoril kanceláriu pre verejnosť. Z vládnych poslancov sa tak stáva privilegovaná kasta, ktorá sa snaží minimalizovať kontakt s tými, ktorých má zastupovať. Možno z pohodlnosti, ale myslím, že veľkú úlohu v tom zohráva aj strach. Strach z bežných ľudí,“ dodáva na samý záver statusu šéf strany socialisti.sk Artur Bekmatov.
Jozef Uhlárik
