Pelíšky milujem, najlepší český film.
A zrazu Janka vraví: „Tak keď už sme tu, poďme sa pozrieť na tú vilu.“
Kráčame do kopca v pražských Košířích, hľadáme nenápadnú uličku, v ktorej sa ďáďa Boris s rodinou lúčil s majorom Šebkom a Uzlinkou, venujúc im gýčový stojan na stromček. Pár krokov a stojíme pred legendárnou stavbou. Vo vstupe na pozemok, kde sa vo filme Michal Šebek vyťahoval po bradu na kovovú rúru už rúra chýba. Balkón, z ktorého Kraus kričal „Proletáři všech zemí polibte si prdel“, „Duraky“, či „Dávam bolševikovi rok, maximálne dva“ je azda najikonickejšou črtou domu.
A ešte okno na schodisku, z ktorého Uzlinka počas záverečných titulkov prelieza na balkón Krausových a dobíja sa do zapečateného bytu. Domové dvere sú dokorán, tak vchádzam a prebehnem sa po schodoch, na ktorých Kraus reval na Šebka „I na hod Boží se sleješ jak mužik“. Schodisko je skutočné, byty za dverami však boli ateliérové.
Zdravíme sa s mladou dvojicou vchádzajúcou do domu. „Chcete sa pozrieť na balkón?“ pýta sa anglicky nájomca „Krausovho“ bytu. Neváhame. „Úžasne ma pobavilo, keď som pri obhliadke bytu zistila, že ten balkón si zahral v Pelíškoch,“ smeje sa slečna spolubývajúca. Jedným okom hodíme pohľad aj do bytu, no je zrejmé, že tam sa netočilo, možno len od dverí, ale tým to končí. Fotka na balkóne, zdravíme a srdečne ďakujeme za poskytnutú možnosť.
No a ešte pár záverov v okolí a aj v areáli Střední všeobecně vzdělávací školy v skutočnosti Fakulty tělesné výchovy a sportu v pražskom Veleslavíne, kde učil Saša Mašlaň a na schodoch sa na fešného Eliena usmievala zmyselná Jindřiška. Zážitok.
Autor textu a foto: Števo Nemlaha
