Tento článok som písala v roku 2013 pre týždenník Život. Dnes som sa k nemu po rokoch vrátila a je pre mňa celkom zaujímavé, čo všetko sa v tom období písalo. Prinášam vám ho v plnom znení. Originál nájdete v tomto linku.
„Existuje mnoho zaujímavých a dosiaľ nezverejnených dokumentov, ktoré jednoznačne potvrdzujú, že revolúciu neurobili disidenti, ktorí by si ju radi privlastnili, ale, naopak, bola dielom všemocnej Štátnej bezpečnosti (ŠtB),“ tvrdí Ludvík Zifčák, ktorý sa v 89. „preslávil“ úlohou mŕtveho študenta Šmída.
Ludvík Zifčák zverejňuje dokumenty ŠtB, ktorej slúžil. „Bol to prevrat pod taktovkou tajnej polície,“ tvrdí.
Bolo a je nutné jasne povedať, že bez ŠtB by sa v tomto štáte nič nezmenilo, tvrdí aj po uplynutí dvadsiatich štyroch rokov od novembrových udalostí v roku 1989 jeden z jeho aktívnych a priamych aktérov Ludvík Zifčák. Ten ako vtedajší poručík Štátnej bezpečnosti dostal počas zamatovej revolúcie, ktorá odštartovala politické i ekonomické zmeny v Československu, zaujímavú úlohu. Vo večerných hodinách 17. novembra 1989 po brutálnom potlačení demonštrácie v Prahe na Národnej triede zahral úlohu mŕtveho študenta.
Zifčák ako príšlušník ŠtB na demonštráciách.
Po uplynutí rokov akoby ľudia zabudli a udalosti 17. novembra dostali oficiálnu, učebnicovú verziu. Naplnilo sa po rokoch teda toľko omieľané heslo historickej revolúcie o pravde a láske? K prevratom prišlo vo všetkých komunistických štátoch Európy synchronizovane v priebehu siedmich mesiacov. Z hľadiska sociologického a psychologického je vylúčené, aby tieto prevraty boli uskutočnené spontánne neorganizovaným obyvateľstvom proti temer neobmedzenej moci komunistických vlád týchto krajín zabezpečovaných vojensky a bezpečnostne druhou najväčšou veľmocou na svete – Sovietskym zväzom (M. Dolejší). „Žiadna porážka komunizmu sa nekonala, ale išlo o pretransformovanie na komunistický kapitalizmus a kapitalistický komunizmus. Tak ako KSČ a ŠtB potrebovali robotníkov ako komparz, taký istý komparz robotníkov potrebovali aj chartistická nomenklatúra či tí, ktorí robili tento prevrat. Keby sa nebolo podarilo presvedčiť robotníkov, aby išli do generálneho štrajku, celé toto divadlo či hra by sa boli skončili fiaskom. Mimochodom, pre štátnu moc by nebol žiadny problém do 48 hodín celú Chartu 77 rozprášiť,“ napísal o novembrových udalostiach v roku 1989 signatár Charty 77, účastník Sviečkovej manifestácie v Bratislave (1988) a občiansky aktivista Vladimír Pavlík. Tak aká je pravda o udalosti, ktorá nám všetkým zmenila život?
Falošný mýtus?
„Budem sa zrejme opakovať a nepoviem nič nové, len to, čo s postupom času ľudia konečne začínajú chápať. Tzv. nežná revolúcia je falošný mýtus, ktorý nám vnútili po novembri 1989 novodobí vládcovia, ktorí sa úspešne pretransformovali z bývalých prisluhovačov komunistickej strany, ŠtB, VKR a ich spolupracovníkov,“ konštatuje František Bednár, predseda Svetového združenia bývalých československých politických väzňov. „Ja som v tom čase bol na oddelení Hlava I. pre tzv. protištátne politické trestné činy ako vyzvedačstvo, teror, pokus o útek na Západ či záškodníctvo. V podstate som týmto mal možnosť ako prvý spoznať, aká špinavá hra s vlastným národom sa hrala v novembri 1989 (písal o tom aj ŽIVOT v roku 2001). Oddelenie Hlava I. zrušili, nás rozhádzali medzi kriminálnikov a vrahov a Ján Čarnogurský a generálny prokurátor SR vyhlásili, že politickí väzni už vo väzniciach nie sú. A novinár Martin Dudinský? Bol odsúdený za vykonštruované vyzvedačstvo, ktoré spočívalo v tom, že navštívil Veľvyslanectvo USA v Prahe, kde ponúkol na zverejnenie tendenčné kritické články, za čo dostal 7 rokov. Keď sa odvolal, najvyšší súd mu dal desať. Keď ho ako zločinca prepustili v marci 1990 na podmienku, na prvej tlačovke mu Fedor Gál a ľudia z VPN odporúčali, aby nespomínal mená príslušníkov ŠtB a sudcov, ktorí mali jeho prípad. Už len z tejto skutočnosti bolo zrejmé, o čo išlo v novembri 1989. Hladké odovzdanie moci za záruku beztrestnosti, urobenie hrubej čiary a zabezpečenie kontinuity v justícii a prokuratúre a, čo bolo podstatné, ponechanie vplyvu v ekonomickej sfére. Skrátka, politická ideológia bola nahradená mocou peňazí, čím sa stal 17. november najlepším obchodom, aký komunisti urobili po februári 1948.“
Bývalý politický väzeň si pevne stojí za každým slovom, ktoré vysloví. „Z uvedených dôvodov hlásiť sa k akémusi odkazu novembra by bolo pre mňa ako aktívneho odporcu totalitných režimov, či už je to komunizmus, alebo fašizmus, urážkou obetí týchto systémov. Osobne ho považujem za zneužitie týchto obetí v mene privatizačného puču a osobných záujmov jednotlivcov, ktorí sa zviezli na vlne novembra 1989 a nastupujúceho rozkrádania štátneho majetku a jeho presunu na ich súkromné účty.“
Agent študent
Najväčším paradoxom tejto doby je, že o novembri otvorene, bez zbytočného glorifikovania hovoria najmä ľudia, ktorých totalitný režim tvrdo prenasledoval, a tí, ktorí režimu priamo pomáhali. Kým František Bednár čakal na zmenu systému za mrežami, priamo v centre diania bol Ludvík Zifčák, poručík Štátnej bezpečnosti. „Po svojej ,smrti‘ (študent Šmíd) som mal zmiznúť v zahraničí,“ opísal nám udalosti 17. novembra 1989. „Dokonca som mal pripravené krycie cestovné doklady a peniaze. Mal som však obavy o svoju rodinu, a tak som zostal. Keď sa prezradilo, kto som, okolie i moja rodina boli prekvapené. Po celý čas nikto nemal ani len tušenia, kde pracujem a, samozrejme, ohlasy na to boli rôzne. Všetko, čo súviselo s osobou mŕtveho študenta, bolo súčasťou určitej stratégie. Za svoje konanie som napokon bol aj niekoľkokrát mimoriadne odmenený vtedajšími najvyššími československými predstaviteľmi,“ hovorí otvorene.
„Nikdy som ani na chvíľu nezapochyboval o tom, že to, čo sa chystalo, by sa nemalo podariť. Cieľom nebolo zmeniť socialistický systém na kapitalistický, ale iba urobiť zmeny, ktoré by zabezpečili prosperitu vtedajšieho režimu. S odstupom 24 rokov je jasné, že keby všetko vtedy išlo podľa plánu, mali by sme sa oveľa lepšie. Bohužiaľ, sklamalo vedenie štátu na čele s Milošom Jakešom, všetko sa dalo vyriešiť do 48 hodín, mali sme armádu, políciu, ľudové milície… Bolo a je nutné povedať, že bez ŠtB by sa v tomto štáte nič nezmenilo. Iba naivní si môžu myslieť, že by partia, necelá tisícka disidentov a rôznych povaľačov, bola schopná zmeniť politický systém vo vtedajšom Československu. O rok si pripomenieme 25. výročie zamatovej revolúcie a verím, že prehovoria ďalší zaujímaví ľudia. Existujú aj nezverejnené dokumenty, ktoré potvrdzujú moje slová o tom, že revolúciu neuskutočnili disidenti, ale všemocná ŠtB. Mimochodom, keby som ja pred rokmi povedal, že som to všetko robil kvôli tomu, aby padol socializmus, ako mi ,poradil‘ Václav Havel prostredníctvom vtedajšieho ministra vnútra Richarda Sachera, tak by som skončil niekde na českej ambasáde v zahraničí. V opačnom prípade sa vraj stanem štvancom. Vybral som si to druhé,“ dodáva muž, ktorý dnes podniká, venuje sa politike a vydáva knihy.
Vizionár Bondy
Známy český filozof, básnik a spisovateľ Egon Bondy, vlastným menom Zbyněk Fišer, sa tiež vyjadril k nežnej revolúcii. Už začiatkom 80. rokov vyslovil domnienku, že v našej krajine „vznikla nová vládnuca trieda, tieňová, ktorá vlastne vykradla socialistický štát a potrebovala svoje peniaze nejakým spôsobom uplatniť. To však podľa socialistickej legislatívy nešlo. A tak bola pripravená predať vlastnú štátnosť, čo aj urobila“. Bondy bol presvedčený, že revolúcia musela prísť a podporili ju samotní komunisti, pretože v socializme sa nedalo investovať do iného ako do domu, chaty, auta a zahraničnej dovolenky.
Lenže niektorí túžili podnikať, zarobiť, svoje peniaze priznať a zažiť si luxus, aký si mohli užívať „západní imperialisti“. Svoje domnienky vyslovil ešte za socializmu, ale ani ľudia z okruhu disidentov mu nechceli veriť. „Hovoril som im, počkajte si. O desať rokov to bude hotové! Žiaľbohu, došlo na moje slová,“ spomínal Bondy, ktorý zomrel v roku 2007, v jednom z osobných rozhovorov s novinárkou Katarínou Abeille. Jeho predpoveď sa splnila.
Utajené dokumenty
Správa komisie Federálneho zhromaždenia (FZ) ČSFR pre vyšetrovanie udalostí 17. novembra 1989 bola vyhlásená za tajnú a nebola zverejnená. Dôsledky vyšetrovania sa premietli do odsúdenia niekoľkých bezvýznamných policajtov na niekoľkomesačné alebo podmienečné tresty. Vyšetrovanie bolo zamerané len na násilnosti na Národnej triede, bolo zmanipulované a zámerne sa vyhýbalo vyšetreniu politického pozadia prevratu. Podobný osud postihol aj Nezávislú vyšetrovaciu skupinu študentov, ktorá vznikla ako reakcia na evidentné manipulovanie vyšetrovacej komisie FZ. Cieľom akcie, v ktorej sa spojili komunisti s manipulovanou opozíciou a pri ktorej bolo dôležité, aby armáda nezasiahla, bolo nielen odstránenie Miloša Jakeša, generálneho tajomníka KSČ, ale i ústup komunistov do vopred pripravených pozícií. Zatkli Havla a vzápätí sa do akcie za jeho prepustenie mobilizovali herci, speváci a podobne, iniciátormi akcie boli komunisti. Zo zoznamu študentov, ktorí pripravili manifestáciu a neskôr sa chopili organizovania, vyplýva, že išlo o deti výlučne prominentných rodičov, ktorí mali vysoké funkcie v komunistickej strane, boli v diplomatických službách, riaditeľmi, profesormi. Existujú dôkazy o tom, že už od júna ´89 boli vypracovávané heslá „Nie sme ako oni“, „Nechceme násilie“ atď. Formy ich uplatňovania pri demonštráciách boli vypracované tak, aby nedošlo k fyzickému napádaniu komunistov – to bola jedna z podmienok dohody o odovzdaní moci a záruky za ňu prevzali komunisti prostredníctvom študentov a Občianskeho fóra (Miroslav Dolejší: Prevrat 1989).
Udalosti na Slovensku
Kým v Česku to bolo Občianske fórum, na Slovensku sa revolucionári sústredili vo Verejnosti proti násiliu. Jej cieľom bolo stanovenie úloh pre prvé slobodné voľby. Pred voľbami sa na kandidátku VPN dostalo viacero známych osobností bez ohľadu na ich komunistickú minulosť. Medziiným tam boli legenda Pražskej jari Alexander Dubček, komunisti Marián Čalfa, Milan Čič. Vo voľbách do Slovenskej národnej rady bola strana úspešná. V marci 1991 vznikla pod vedením Vladimíra Mečiara v rámci VPN platforma Za demokratické Slovensko (VPN-ZDS), ktorá sa čoskoro oddelila a vytvorila samostatný subjekt Hnutie za demokratické Slovensko, zvyšok strany postupne strácal vplyv a väčšina členov sa pretvorila na Občiansku demokratickú úniu. V dôsledku volebného neúspechu bola strana v novembri 1992 rozpustená. „Rozdiel medzi udalosťami v Česku a na Slovensku bol diametrálne odlišný, rovnako ako bol rozdiel medzi českým a slovenským disentom,“ hovorí Ludvík Zifčák. „Medzi disidentmi existovala kastácia a prím tu hrali predovšetkým disidenti z Prahy, ktorí sa sústredili okolo Havla. Tí si tiež rozdeľovali štedré zahraničné dary. Na Slovensko a Moravu potom odchádzali len ,paběrky‘. Ak to môžem zhrnúť, slovenskí a moravskí disidenti boli podľa môjho názoru tí ozajstní, skutoční a mnohokrát čestní kritici režimu. Tí pražskí to mali skôr ako biznis.“
Pre veľa vecí dnes archívy neexistujú alebo sú zatiaľ nedostupné. Kedy sa teda dozvieme objektívnu pravdu o novembrových udalostiach v roku 1989, a dozvieme sa ich vôbec?! V roku 2005 politológ a poradca bývalého česko-slovenského premiéra Ladislava Adamca Oskar Krejčí povedal: „Pravda je, že na Ústrednom výbore Komunistickej strany Česko-Slovenska vyše mesiaca prebiehala na zmeny skartácia. Súbežne sa vykonávala skartácia rôznych osobných dokumentov na kádrovom oddelení. S vedomím predstaviteľov nového režimu. Značná časť archívu Štátnej bezpečnosti, ktorý sa zachoval, sa preradila. Vôbec nie na východ. Časť bola odovzdaná okamžite na Ústav súčasných dejín a tam zmizla v knižnici. Existujú však archívy, ktoré sú dostupné, ktoré sú plné výpovedí nielen o predchádzajúcom režime, ale aj o konkrétnych udalostiach 17. novembra. Nepoznám historika, ktorý sa do týchto archívov ,obťažoval‘. Nepoznám. Keď si zmapujem intelektuálny potenciál spoločenských vied v Česku, materiálne prostriedky, ktoré sú na poznanie 17. novembra a predchádzajúceho režimu použité, politické záujmy, ktoré sú v hre, uisťujem vás, že pravdu o 17. novembri 1989 sa nedozvieme.“
Hena Ďurovová
