Humanita, ľudskosť, pomoc, ľudia v núdzi, utečenci … charita. Slovník hovorí, že je to dobročinnosť, prejav lásky k blížnemu v zmysle kresťanského učenia.
Odkedy je táto strašná vojna len toť „za humnami“, s „charitou“ sa u nás roztrhlo vrece. „Ale veď to je skvelé,“ poviete si a ja môžem len súhlasiť. Nie je predsa nič dôležitejšie, ako dostať správnu pomoc v správnom čase.
A o to mi ide. Vieme ju poskytnúť? Zaujímame sa, čo je potrebné, alebo len poupratujeme skrine a odnesieme to niekam, kde už vedia, čo s tým?
Pred dvanástimi rokmi sme robili v Komárne zbierku Juh pomáha východu. Dali sa dokopy štyri baby a v priebehu polroka do Malčíc poslali asi 15 ton všetkého, čo ľudia potrebovali. Raz sa stalo, že vrece, v ktorom ktosi doniesol „výsledok upratovania skrine“ sa natrhlo. „Nič to,“ povedali sme si s Ľubkou, „zbalíme do iného.“ Aj zbalili, aj vyhodili. Lebo by sme sa hanbili poslať niekomu košele so zodratým golierom či manžetami alebo osušky , cez ktoré vidíte ako cez záclonu. Vtedy sme objavili pár absurdít, ako topánky, ktoré vyzerali, ako z luxusného verejného domu, aj sme sa smiali, že ten, kto ich doniesol mal k nim priložiť návod na použitie; ale aj varešky s polohami lásky, ktoré niekto asi dostal ako darček už z neviem ktorého mesta v Maďarsku – jeho názov bol na stojane. No – už vidím, ako deti niekde na religióznom východe Slovenska položí do drezu na umytie varešku s…
Do tých spomienok ma celkom vrátila súčasná situácia.
Mala som v redakcii voľno a tak som zbalila pár hygienických potrieb, cestou v lekárni nakúpila nejaké obväzy a ponožky, aby som to vzala ku kamarátke, odkiaľ to potom ďalší kamarát odvezie do Uble. „Obchod už možno neotvorím, lebo…“ menuje kamarátka všetkým známe dôvody: „Ale priestoru je tu dosť, mám to prenajaté do júna, tak nech to slúži aspoň takto, že sa tu čosi pozbiera pre tých, čo prišli o všetko.“
V skupine na sociálnej sieti pravidelne informuje, čo treba. Ubľa nie je na konci sveta, telefonické spojenie funguje a tak jej dali vedieť. Že „idú“ hlavne ponožky, spodné prádlo, ale ošatenie netreba, toho majú dosť. Navyše na ošatenie bude čas, keď sa človek niekde aspoň dočasne zloží, zatiaľ nepotrebuje mať vecí za celú skriňu, keď ani tú skriňu nemá.
Napriek tomu, že v každej výzve na sociálnej sieti sa opakuje, že lieky nie, ani tie voľnopredajné, stále sa našli ľudia, ktorí priniesli „za tašku“ medikamentov. Keď sme sa tým preberali, krútili sme hlavami, že veď to je hádam dedičstvo po prababičke, ktorá už pár rokov v pokoji odpočíva.
Pravidelné výzvy hovoria o tom, že ak potraviny tak také, čo sa dajú ihneď po otvorení skonzumovať. Paštéty, konzervy, vákuovo balené salámy či syry, rôzne energetické tyčinky… niečo, čo si viete vziať do ruky vo vlaku. Balená voda, džúsy, detské výživy v tube. Sú to ľudia na ceste, takže múka, ryža, zemiaky, cukor, či soľ im nepomôžu. „No povedz mi, čo ja tu s tým budem robiť? Sadneme s manželom do auta a vezmeme to do Gabčíkova,“ ukazuje a námatkovo menuje niekoľko 5l fliaš oleja, šošovicu, či „palety“ múky.
Cestou domov v taxíku som uvažovala, či pomáhame, alebo sa len snažíme postaviť si veľkolepé schodisko do neba…
Eka Balašková
