Jediný priamy potomok speváka Karola Duchoňa je jeho dcéra Dada. K slávnemu otcovi sa rada prizná a založila aj facebookovú stránku, kde pripomína krásne piesne svojho otca a záznamy z čias, keď žil, spieval a bohato rozdával radosť medzi ľudí.
Ste jediným potomkom najuznávanejšieho, najpopulárnejšieho a v súčasnosti hádam aj najoslavovanejšieho slovenského speváka Karola Duchoňa, lebo povedzme si úprimne – každý chce byť Duchoň, pomaly každý zaraďuje do repertoáru jeho piesne. Kedy ste si vy uvedomili, že váš otec je slávny?
Mala som trinásť rokov, keď zomrel, v tej dobe nebol až taký populárny ako teraz, aj keď som chodila na jeho vystúpenia a videla som ako spieva, ako mu tlieskajú. Dnes by to bolo úplne iné, médiá sledujú celé rodiny populárnych osobností, v tých časoch sa toto fakt nedialo. Bola som pyšná, keď som videla, že je záujem a popularita, ale príliš som to neprežívala.
V čase, keď zomrel, boli vaši rodičia rozvedení, stretávali ste sa s ním aj po rozvode?
V prvom rade som v tom mojom pubertálnom veku bola veľmi nahnevaná, lebo sa naši rozviedli vo februári a v tom istom mesiaci sa stihol oženiť. Nahnevaná som bola aj na jeho manželku Alenu, ktorá však ku mne bola milá a tolerovala moje scénky, ktorých som ju neušetrila. Toto som znášala veľmi ťažko, to si pamätám. Veľmi som sa desila predstavy, že bude mať ďalšie dieťa, ale chodil k nám, chodievala som aj ja k nim, lebo aj babička Duchoňová žila s nimi, takže sme sa stretávali. Istý čas som s Alenou bola v kontakte aj po smrti otca, pojítkom bola stále babička, ale potom sa odcudzili navzájom, tie vzťahy ochladli a dokonca, keď sme boli na krste prvej knihy, ktorá o otcovi vyšla, sme sa už ani nepozdravili. Možno keby otec dlhšie žil, bolo by všetko iné, ale vlastne on niečo vyše pol roka po svadbe s Alenou zomrel, tak to všetko išlo do stratena. Ale nemám nič proti nej, na druhej strane je mi ľúto, že nemá toľko pozornosti ako ja s mamkou, ale predsa mama s ním žila dlhšie a ja som zase jediné dieťa, mama sa skôr vezie spolu so mnou.
Ako si na neho spomínate bol ako otec prísny, či vás skôr rozmaznával ako princeznú?
Ojojoj, vedel byť na mňa prísny. Spomínam si, ako sa učil sa so mnou, keď som bola prváčka a teda trpezlivosť nebola jeho silnou stránkou. Už ani neviem, čo sme sa učili, len mi to nijako nešlo, tak chytil nervy, tresol päsťou do stola, ale neuvedomil si, že stôl je zo skla, tak ho rozbil. Alebo mala som dve tety z maminej strany – jedna bola švagriná a druhá sestra a dovolili mi tykať im, no on mi to zakázal. Musela som im vykať, bolo to pre mňa zvláštne, ale až neskôr som im tykala, keď už otec nebol. Vedel m však aj rozmaznávať, darčeky, pohľadnice, keď bol v zahraničí, bola som jeho miláčik. Toho dobrého bolo naozaj viac ako zlého, aj ja občas buchnem po stole, našťastie máme drevené (smiech).
Máte pieseň z jeho repertoáru, ktorá vám je srdcu najmilšia?
Zbožňujem jeho pieseň Tancujem s tebou rád, rada mám aj Odetu, práve nedávno som dávala na instagram pieseň z Bratislavskej lýry 1978 Keby náhodou a aj som si poplakala pri pozeraní toho záznamu.
Ste dospelá, ako vnímate, že sa naraz vyrojilo toľko „Duchoňov“, lebo každý už má pocit, že ak nezaspieva Duchoňa nie je spevák?
V zásade ma teší, že jeho piesne žijú, problém mám, ak niekto zarába na jeho pesničkách spôsobom, ktorý mi celkom nesedí. Samozrejme, spevák za spievanie dostane honorár, to nepovažujem za priživovanie sa na Duchoňovi, to je logické, ale robiť s pesničkou V dolinách politickú kampaň, to mi naozaj prekáža. Rovnako ako naspievať jeho piesne do reklamy a obísť nás, to sa mi nepáči. A nemôžeme robiť nič, len sa prizerať.
Ste v kontakte s ľuďmi, ktorí reálne zažili vášho otca, prípadne boli priatelia?
Určite najlepším priateľom môjho otca bola Dušan Grúň a s ním a jeho manželkou Majkou som v kontakte aj ja, aj moja mama. Zavoláme si, porozprávame sa.
Potešilo vás, že v Galante má svoju bustu otec pred barakom, kde prežil prvých trinásť rokov? Nedávno koncertoval klavirista Jozef Hollý v Galante, na facebook vyvesil foto pri buste vášho otca a ľudia mali hádať v akom meste sa nachádza…
Nezachytila som to, nemám Jožka Hollého medzi priateľmi, ale rozhodne je to milé a tá busta ma samozrejme teší, je vedľa hlavnej cesty, čo je skvelé. Radosť máme aj z pamätnej izby, ktorá je v kaštieli oproti. Som rada, že sa na neho ani touto formou nezabúda a v Galante je už podľa neho pomenovaná aj ulica.
Máte dvoch synov a hoci mladší je celý dedo, ani jeden sa neuberá cestou spievania, nie je vám to ľúto?
Nie, nie je, aj keď mladší by mal hlas, ale neťahá ho to k spevu, starší Peter žije svoj športový život, napokon aj otec bol veľký fanúšik športu. Mladší syn Damián aj začal hrať na bubny, ale potom upustil od toho, možno sa dožijem nejakého vnúčaťa (smiech).
Mali by ste na záver nejaký odkaz pre nasledovateľov odkazu speváka Karola Duchoňa?
V prvom rade vyjadrujem vďačnosť, že aj po toľkých rokoch sa na neho nezabúda, ľudia počúvajú a spievajú jeho piesne, aj mladí, čo naozaj je potešiteľné. Veľké poďakovanie patrí aj Ľudovi Kurucovi, ktorý roky spieva otcove piesne a nedávno som mu s mojou mamou a Števom Skrúcaným pokrstila CD v Nitre, čo bola pre našu rodinu veľká česť. Zároveň by som chcela odkázať, nech mladí ľudia majú pevnú vôľu a nech sa príliš nedávajú ovplyvniť okolím. Môjmu otcovi chýbala, keby ju mal, možno by bol medzi nami ešte, ktovie?
Anna Olvecká
