Známa podnikateľka z Nitry Dagmar BELANOVÁ z Nitry je ďalšou z tých, ktorá sa otvorene pridala ku kritike súčasných opatrení, ktoré pripravila vláda. „Ničíte rodinné firmy, ničíte zdravie občanov, ktorým spôsobujete enormný stres z likvidácie ich podnikov, ktoré budovali desaťročia. Zaujíma vás, že mnohí zamestnanci môžu prísť pred Vianocami o prácu a nemusia dostať výplatu?,“ pýta sa v statuse, ktorý zverejnila na facebooku.
Pani Belanová, vy ste vyštudovaná pedagogička, prečo ste začali pred rokmi podnikať?
V r. 1991 sme skončili obaja vysokú školu s jeden a pol ročným dieťaťom, manžel išiel na pol roka na povinnú vojenskú službu a ja som zostala na materskej. Mali sme úžasných rodičov, ktorí nám pomáhali ako mohli. Po návrate z vojenčiny manžel hľadal možnosti, kde sa zamestná a ja som si hľadala miesto ako učiteľka. Robila som tri mesiace ako lietačka v okrese, tam, kde bolo treba zastupovať a manžel sa zamestnal v súkromnej firme. Nakoľko musel veľa cestovať a nebol s rodinou, rozmýšľal o iných možnostiach a veľkou náhodou vďaka kamarátovi sa chopil myšlienky otvoriť si textilnú galantériu, do rozbehu sme vložili svadobné veno.
Prenajali sme si prvé priestory na Klokočine a manžel začal predávať priadzu a vlnu na štrikovanie, ďalší tovar sme nakupovali v podstate z našich výplat. Nakoľko sa z toho nedalo vyžiť, manžel sa zamestnal a ja som sa popri zamestnaniu venovala obchodu. Syn však mal zdravotné problémy, tak som bola nútená dať výpoveď a popri starostlivosti o dieťa som sa venovala podnikaniu.
Ten príbeh je naozaj dlhý, nikdy nás nenapadlo, že by sme boli závislí na rodičoch či skončili na úrade práce. Boli sme naozaj chudobní, ale odhodlaní sa o seba postarať. A hlavne sme veľa pracovali, postupne sme v deväťdesiatych rokoch otvorili ďalšie tri textilné galantérie zmiešané so spodnou bielizňou a v roku 1996 sme na pešej zóne otvorili špeciálku spodnej bielizne a športový obchod.
Naštvaná podnikateľka z NITRY vláde: Ničíte rodinné firmy, ktoré sme budovali desaťročia
Vaše galantérky sú široko ďaleko známe, prečo ste si vybrali práve túto oblasť?
Bola to veľká náhoda, v deväťdesiatych rokoch sa otvorili hranice a začal sa dovážať tovar, ktorého tu bolo nedostatok. Kamarát poznal kamaráta, prvý tovar, čisto len priadzu, nám dal na faktúru, za svadobné veno sme si prenajali prvý priestor a postupne sme otvárali ďalšie prevádzky. Mali sme z toho radosť a napĺňalo nás to, keď ľudia boli spokojní s výberom, prístupom. My sme sa chytili príležitosti, výber tovaru sme stále dopĺňali a neustále sme investovali do rozvoja. Otvorením prevádzok v nákupných centrách sme zamestnávali už cez 60 zamestnancov.
Čo vám za tie roky podnikanie dalo a naopak, možno aj vzalo?
Postavilo nás to na nohy, vybudovali sme si sieť maloobchodných prevádzok, a tie nám zabezpečili štandardnú životnú úroveň. Na jednej strane sme získali slobodu, bez zamestnávateľa, na druhej strane sme si hodili na plecia obrovskú zodpovednosť za zamestnancov, naučili sme sa vysporiadať aj s ťažkými spoločenskými či ekonomickými krízami, či so situáciami, ktoré prinášala doba, napr. výpalníctvo, mečiarovské časy, ktoré voči podnikateľom neboli veľmi priaznivé atď..
Vzalo nám to mladosť, čas viac sa venovať rodine, rodičom.
Napadlo by vás niekedy, že budete musieť jednoducho skončiť? Viem, že veľa ľudí zostalo prekvapených, keď ste oznámili výpredaj tovaru na tržnici v obchode, prečo sa to stalo?
Textilná galantéria sídli v Polygone na Coboriho 1. Neplánovala som predajňu zatvoriť, aj keď sme mali posledné tri roky pokles tržieb a pokles návštevnosti, najväčší podiel na tom malo zrušenie tržnicovej zóny v Polygone, zrušenie prechodu cez tuto zónu na autobusovú stanicu. Mame tam dlhodobý odborný personál. Dámy u nás pracujú už 26-27 rokov.
Vďaka nadobudnutým dlhoročným obchodným vzťahom sme dokázali vždy predajňu slušne zásobiť, aj keď to bolo posledné roky náročnejšie. Začiatok pandémie bol pre nás náročný, zostali sme zatvorení so všetkými prevádzkami a veľmi sme sa zľakli, ako to ustojíme.. Keď štát zistil, že je potrebné otvoriť textilné galantérie, po dvoch týždňoch nás otvorili, ale ľudia nakupovali len nevyhnutný tovar a postupne sme zaznamenali aj vďaka zmeneným nákupným návykom pokles v návštevnosti. Bojovali sme a snažili sme sa pre zákazníka robiť maximum. Nástupom druhej vlny sme boli zatvorení už od začiatku decembra pre pozitivitu zamestnancov a pokračovalo to skoro štvormesačným lockdownom. Po otvorení to už bolo riadne citeľné, veľký pokles kúpyschopnosti a 60% pokles tržby. Stresy mi začali navodzovať rôzne choroby a moja psychika už nedokázala prijať fakt, že už nevládzeme a nie sme schopní udržať v predajni štandardný výber rýchlo obratového tovaru.
Čo vás dostalo na kolená, pandémia, alebo opatrenia?
Skôr pandémia, zatvorením predajní ľudia zmenili svoje návyky, prehodnotili potreby, naučili sa nakupovať online a samozrejme výpadok 100% tržieb za obdobie zatvorenia prevádzok sme prišli o 60% obratu.
Štát nám nepomohol, potrebovali sme aspoň preplatiť fixné náklady, tovar, ktorý vám zostane, ale vy ho zaplatiť musíte, zmluvné platby, SPN. Dotovali sme platy zamestnancom z vlastných rezerv, nakoľko štát nám nedal na zamestnancov 100%, len posledný mesiac. Opatrenia nám tiež zvýšili náklady, ale pri ich dodržiavaní sme mohli ako tak fungovať, aj keď aj kvôli opatreniam nám klesol počet zákazníkov.
Pomohol vám štát nejako, keď začal prvý lockdown a prevádzky museli byť zatvorené, ako konkrétne? Bola táto pomoc dostačujúca?
Nám štát nepomohol ničím, pomohol sčasti zamestnancom, ktorých sme neposlali na Úrad práce, suplovali sme UP, platy sme im dorovnávali my, prenajímatelia dostali aspoň nejakú čiastku za nájmy, áno, my sme dostali od nich zľavu, ale prevádzkové náklady, tovar, fixné náklady sme platiť museli aj pri nulovej tržbe. Prvým, druhým lockdownom sme prišli o tržby, ale sezónny tovar nám zostal nepredaný.
Vedeli ste si ako podnikateľka sama prispôsobiť opatrenia tak, aby ste relatívne udržali bezpečné prostredie v predajni, mali ste s tým nejaký problém?
Nemali sme s tým žiadny problém, zabezpečili sme bezpečné prostredie pre našich zamestnancov a zákazníkov, ktorí to rešpektovali.
Odpustil vám štát nejaké povinné platby tak, aby ste udržali zamestnanosť a predovšetkým mali peniaze na platy zamestnancov?
Nuž, asi sa pobavíte, za zamestnancov v druhej vlne sme dostali prvý príspevok koncom februára, všetko sme mali na poriadku. Z nulových tržieb sme im dávali výplatu, nakoľko sme mali dohodnutý kontokorent a čerpali sme prostriedky z decembrových tržieb, keď sme boli aspoň do 19.12. otvorení.
Odvody sme mali odložené, avšak potom nastal problém so štátom pri nových zmluvách v novom roku pre získanie podpory. Odvody sme museli doplatiť, v marci nás štát ešte sankcionoval, napriek tomu, že deklarovali, že k pokutám nepríde. Toto bola pomoc od štátu.
Museli ste niekoho prepustiť?
Neprepustili sme nikoho.
V čom sú tieto opatrenia likvidačné – vieme ich pomenovať?
Dnes maloobchod funguje na kontraktoch, ktoré sa robia aj rok dopredu, mame zmluvy s dodávateľmi a tie, ak nechceme platiť pokuty, sa musia dodržiavať. Pri dlhodobých vzťahoch si viete dohodnúť odklad splátok, ale splátky vás dobehnú a do
toho nastupuje ďalšia sezóna a ďalší tovar. Prenajímatelia sa tvária, že problém nie je a trvajú na dodržaní zmluvných platieb. Pomenovala som to už aj vyššie.
Nedávno ste verejne napísali, že ste v podstate za dva roky pochovali firmu, ktorú ste roky budovali. Máte možno nejakú predstavu, ako sa to dalo robiť inak?
Ak by nás štát nechal pracovať pri dodržiavaní opatrení, dokázali by sme si pomôcť. Ale dlhodobo bez tržieb sa to nedá udržať, my máme šesť prevádzok a momentálne likvidujeme tuto textilnú galantériu, ktorú sme aj vďaka úspešnej sročke sčasti dotovali, hlavne, aby mali naše dlhodobé zamestnankyne prácu a naši zákazníci v galantérii potrebný tovar. Ale úprimne, ak príde takáto ekonomická kríza, vďaka covidu, na empatiu a emócie tu už priestor nie je.
Pravdepodobne príde k likvidácii aj niektorých ďalších prevádzok, pokiaľ nám štát neposkytne adekvátnu pomoc vo forme preplatenia fixných nákladov.
Ústavný súd ČR: Informácia o očkovaní je svojou povahou vysoko dôverná a je špecificky chránená
Vy ste mali predovšetkým (máte) kamenné prevádzky. Zmenilo sa správanie zákazníkov za tie dva roky, ako ste to pocítili?
Veľmi sa zmenilo. Jednak majú strach chodiť do obchodov, naučili sa nakupovať v supermarketoch a tiež cez eshopy. Prehodnotili svoje potreby, a myslím, že začali aj dosť začali šetriť.
Existuje nejaký návod, ako by sa táto kríza dala manažovať normálnym, nelikvidačným spôsobom?
Štát nás zatvoril, má nás odškodniť podľa vzoru napr. Rakúsko, alebo nás nechať pracovať a my by sme si dokázali na seba zarobiť.
Nie je možné zatvoriť malé prevádzky a ľudia si pritom môžu nakupovať všetko bez obmedzení v supermarketoch, môže cestovať do zahraničia za nákupmi. Veľmi rýchlo si zákazník zmení návyky nakupovania a naša dlhodobo získavaná bohatá klientela sa už nemusí vrátiť. Ak sa tu bojuje voči pandémii, tak sa malo obmedziť na krátku dobu všetko.
Pýtala sa Hena Ďurovová
