Možno neviete, ale v Nitre úspešne už desať rokov funguje Rocková škola. Decká a mládež ju milujú a rodičia tiež. Vedia, že sa ich deťom naplno profesionálne venuje hudobník, gitarista, textár a najmä jeden vynikajúci človek s obrovským srdcom – DALIBOR DAŇKO.
Ako si prišiel na nápad rockovej školy? Čo si robil predtým, než si ju otvoril?
Celé to začalo, keď mi kamarát v jedno nedeľné dopoludnie v lete 2006 pustil film Škola rocku s Jackom Blackom.
Ten film mi vážne učaroval. Hneď sme si vizualizovali, ako by také niečo mohlo byť v reále. Neviem prečo, ale prvé mi napadlo, ako by tam mohol mať Jano Škorec z Desmodu prednášky o rock’n’rollovom živote a nitrianska gitarová legenda Peťo Varga z „Ifákov“ gitarové workshopy. Samozrejme, prešli sme do reality a život bežal ďalej, no zrejme som túto myšlienku mal stále dosť hlboko uloženú v pamäti. V tom čase som pracoval ako obchodný zástupca v rafinérskej spoločnosti a popri tom s kapelou U.K.N.D obchádzal kluby a festivaly.
Keď ma omrzelo obchodovanie s naftou, tak jedného dňa, tiež to bola nedeľa, brat sa ma pri obede spýtal, že čo by som chcel robiť. Nevedel som mu na to dať konkrétnu odpoveď a tak sa ma spýtal, že či si nechcem ísť „sadnúť“ na MsÚ na kultúru, že však z toľkého hrania mám už nejaké skúsenosti v tejto oblasti 🙂 Tak som si napísal žiadosť, ale nevyšlo to.
Až neskôr mi volá kamarát, či mám nové ECHO, že mesto tam dalo inzerát na pozíciu prevádzkar Fóra mladých. Bolo presne ako mne ušité na mieru a to sa už podarilo. Mojou úlohou vo Fóre mladých bola aj tvorba jeho programovej štruktúry. A tak asi po dvoch mesiacoch sme dali do programu hudobný workshop s názvom Rocková škola, ktorý som viedol, ale ani vo sne by mi nenapadlo, že to bol prvý krok k splneniu môjho nedeľného sna.
Ako dlho už fungujete a čo sa tam vlastne odohráva? Či si máme pod Rockovou školou predstaviť?
Doposiaľ má Rocková škola za sebou dve zásadné obdobia. To prvé, ako som spomínal, začalo v roku 2011 v mestskom zariadení Fórum mladých, kde to bola jedna z jeho aktivít. V tom čase to fungovalo trochu inak ako dnes, ale ukázalo sa, že to malo tiež svoj význam. Zistili sme, že mládež má záujem o hudbu a bol tam na to priestor, vôľa a čas. Tak som priniesol nástroje z vlastných a kamarátskych zdrojov a zaradili sme do programu prvý hudobný workshop, ktorý býval 1x do týždňa. Keďže sa záujemcom o hudbu málilo, tak mesto kúpilo nástroje a technické vybavenie a zriadili sme dve skúšobne. Bolo to veľmi plodné obdobie. Svojho času sme mali asi sedem skupín s vlastnou tvorbou, ktoré tam vznikli. Organizovali sme aj koncerty. Prvé boli na pôde Fóra mladých a neskôr sme mali vlastný festival v Novej Pekárni . Veľmi ma baví organizovať koncerty na atypických miestach a tak jeden z nasledujúcich koncertov pod názvom Nitránsky rock’n’roll sa konal na nástupišti vojakov v bývalých kasárňach pod Zoborom a neskôr v centre mesta v areáli súčasnej Rockovej školy. Z toho obdobia vzišlo pár hudobníkov, ktorí sa úspešne venujú hudbe dodnes a je o nich počuť. Spomeniem niektorých : spevák Kristián Révay, bubeníci Zdenko Dávid, Oliver Beer, basgitarista Roman Stražanec, speváčka Erika Strečková, gitarista Martin Pižem a kopec iných.
Druhé obdobie začalo v roku 2016. Keď som bol zrovna nezamestnaný mi zatelefonoval jeden kamarát z gymnaziálneho obdobia, bývalý muzikant a spýtal sa ma, či by som si s ním nezahral naše staré pesničky, ktoré sme vtedy hrávali na koncertoch a opekačkách, na jeho štyridsiatke. Samozrejme, že takúto milú ponuku som prijal. Po vystúpení sa ma spýtal, či mám aj nejakú pracovnú víziu a tak som mu porozprával o projekte Rocková škola. Na druhý deň mi prišla od neho sms, že poďme do toho, že to zasponzoruje. A takto vzniklo občianske združenie Rocková škola, ktorého prioritnou činnosťou je prevádzkovanie voľnočasového zariadenia na neformálne hudobné vzdelávanie pre všetky vekové kategórie s názvom Rocková škola – Hudobný dom. Ten kamarát sa volá Štefan Kňaško a spoločnosť, ktorá nám pomáha je ICS Slovakia. Ešte nám veľmi pomohli bratia Kratochvílovci, v ktorých rodnom dome školu prevádzkujeme. Tu sa našim návštevníkom denne venujem ako lektor, mentor, kamarát, terapeut, riaditeľ, školník v jednom. Učíme sa hrať na nástrojoch skupinovou výučbou, zážitkovou formou. Niečo, ako keď som sa ja učil hrať na gitare, tak sme sedávali na schodoch pred domom, pri kotolni, alebo na prašákoch a jeden od druhého sa učili prvé akordy. My sme teraz tomu dali strechu a systém pravidelnosti. Teda, tak ako v prvej poldekáde Rockovej školy, tak aj teraz bolo hlavným cieľom tohto projektu vytvoriť zázemie pre mládež, aby duchaplne trávili voľný čas a jedným z výsledných produktov je hudobná zručnosť na takej úrovni, aká im vyhovuje. Keď sa niekto uspokojí s tým, že sa naučí zahrať pár trampských pesničiek a nežiada sa mu stáť na pódiu s elektrickou gitarou, je to úplne v poriadku. Ak má niekto vyššie ambície, tak ideme nahrávať aj do štúdia alebo natáčať videoklip. Rocková škola sa stala komunitným centrom pre hudobníkov a ich rodiny. S veľkou obľubou k nám chodia aj ľudia v strednom veku do projektu „Predmet“, ktorí sa učia hrať na nástrojoch, a keď im to ako tak ide, tak hrajú spolu v kapele prevzaté piesne. Všimol som si, že mnohí to majú ako relax a o to mi ide, aby nebol stres, ktorého je všade dosť. U nás sa nič nehodnotí, lebo my stále „vyhrávame“ 🙂
Radi k nám chodia rodičia detí, ako aj etablovaní hudobníci, len tak zamiešať kávu, porozprávať sa, na besedu či grilovačku na terase, alebo deťom niečo ukázať. Máme tu dostatočné zariadenie aj na skúšanie profi kapiel, tak, keď niekto príde náhle o skúšobňu, vieme im poskytnúť azyl. Jednoducho, sme si tu všetci rovní bez ohľadu na to či má doma niekto na stene zlatú platňu, Slávika, alebo prvýkrát sedí za bubnami.
Kto v Rockovej škole učí, čo všetko organizuješ pre „svoje“ decká?
V škole učím prevažne len ja. Keď sa nám občas podarí získať grant na odborných lektorov, tak doprajem rockškolákom aj vyšší level hudobného vzdelávania. Určite by som privítal aj viac kolegov do partie Rockovej školy, ale kedže my nepatríme do schémy financovania umeleckých školy, čo nám dáva určitú slobodu a jedinečnosť, tak nemáme zdroje na vytvorenie ďalšieho pracovného miesta. Možno sú na to aj nejaké väčšie grantové programy, ale úskalia s nimi spojené by zasa jedného človeka pripútali len k administratíve a boli by sme na tom istom.
Ďalšou našou významnou aktivitou je organizovanie koncertu Nitránsky rock’n’roll. Je to koncert pôvodných nitrianskych hudobných skupín, ktoré vytvorili základ dnešnej nitrianskej scény. Kapely vystupujú v pôvodných zostavách a s pôvodnou tvorbou z obdobia do 90. rokov. Dramaturgia koncertu je zostavená prevažne zo skladieb, ktoré už nie sú v dnešnom repertoári skupín, ale pamätníci na ne radi spomínajú a pre mladých je zaujímavosťou vidieť súčasné kapely v inej podobe. Účinkujú na ňom aj kapely, ktoré už ukončili svoju činnosť a špeciálne sa stretnú iba na tejto akcii. Takto nám veľmi pomáhajú nitrianski hudobníci, keďže vystupujú bez nároku na honorár, za čo sme im vďační.
Cez letné prázdniny ozganizujeme Letnú Rockovú školu, ktorá má charakter denného tábora s hudobným programom. V tomto roku to plánujeme jej program posunúť tak, že účastníci navštívia aj nahrávacie štúdio.
Fungujete už desať rokov. Má to zmysel? Prečo je dôležité vzdelávať deti aj hudbou a kultúrou?
Myslím si, že každá komunitná činnosť s dobrým zámerom má svoj zmysel. Sú dni, kedy by som najradšej zložil z krku gitaru a utekal pešo do Čiernej nad Tisou, lebo skupinová práca s deťmi, ktoré ešte nevedia hrať a majú v ruke nástroj, ktorý robí hluk, je naozaj náročná. Ale na druhej strane, keď vidím, ako radi k nám chodia a ako sú spokojní aj rodičia, tak si ju zavesím späť. A ako som už spomenul, výsledky hovoria za všetko. Nemusia byť v talentovej súťaži ( i keď aj takých máme), stačí, keď povedia, že Rocková škola mi dala takú či onakú skúsenosť, a že to bolo pekné obdobie našej mladosti a vďaka nej sa mi podarilo to a to. V Rockovej škole vznikli nové priateľstvá, vzťahy, z ktorých sú už dnes rodiny a to ma tiež veľmi teší. Inak, práve v týchto dňoch mesto Špišská Nová Ves otvára podobné zariadenie, ktoré vzniklo na základe inšpirácie od nás a vedie ho gitarista Martin Pižem, ktorý počas štúdia v Nitre našiel zázemie práve u nás. Nazvali to Hudobnou klubovňou a je súčasťou väčšieho zariadenia Klubu mladých, ktoré majú na sídlisku. Pre mňa to znie nostalgicky, lebo podobné zariadenie s rovnakým názvom sme mali aj na Chrenovej v predchádzajúcom geopolitickom zriadení. A netajím sa aj tým, že ako dramaturg Fóra mladých som sa chodil inšpirovať do knižnice, kde som si vyhľadával starý program Klubu mladých. Mohol by to byť taký odkaz, že nech robíme, čo a kedy robíme, tá Amerika už predsa bola objavená. Jednoduchý, overený a priamy ťah na bránku vždy dobre funguje. Škoda zariadenia Fórum mladých v Nitre, ktoré malo skvelý zámer a aj nemerateľné výsledky svojho druhu. Malo svojich odporcov z dôvodu jeho umiestnenia nie v mestskom objekte, za ktorý mesto platilo nájom. Malo ho nahradiť Kreatívne centrum, ktoré má mať ale trochu iný charakter, no sedem rokov už neexistuje a nahrádzajú ho prevažne súkromné a cirkevné zariadenia. Možno aj preto máme s mestom Nitra dobrý vzťah, lebo pokračujeme v podobnom zámere aké malo Fórum mladých.
Ja sa snažím viesť deti a mládež k tolerancii, slušnosti, dodržiavaniu pravidiel a k úcte a rešpektu. Každý má v hudobnom diele svoje dôležité miesto, aj keby len raz cinkol na triangel, tak ako má Elán v piesni Neviem byť sám, tie povestné dve cinknutia, bez ktorých by to nebolo ono. Nesmie tam byť žiadnej ingrediencie veľa, ani málo. Prudké predvádzanie jednotlivca u nás nemá miesto. Hráme pre pesničku a tak vedieme mládež k tímovej práci. Prirovnal by som to k vareniu guláša. Môže v ňom byť to najfajnovšie mäso, ale keď zabudneme na majoránku, alebo je v ňom veľa alebo málo soli, bude zlý. Každý vie niečo a všetci spolu urobíme veľa. A tak isto by sme mali rešpektovať každý hudobný žáner bez ohľadu na to, či má veľa priaznivcov, alebo je menšinový. Každý má vlastný vkus a má právo si vybrať čo sa mu páči. Keď sa starším generáciám páči šláger TV, nech sa páči, je tu pre nich. Skôr mi je trocha ľúto, keď to prechádza do kalkulácie, agresie a prehnaných vulgarizmov v hudbe. Potom sa už ťažšie hovorí o kultúre. Potom je to už biznis, ale v západnej kultúre aj to má svojich konzumentov. Ja robím hudbu celkom jednoduchú a dosť harmonicky predvídateľnú, čo môže byť pre niekoho málo umelecké a nemoderné, ale čo už mám robiť, keď sa mi taká páči.
Pre mňa je meradlom úspechu, aby sa mi moja hudba dobre počúvala v aute a pre šoubiznis je to platiaci divák. Keď si budeme vážiť hodnoty a tradície, rešpektovať aj iný názor a umelecký žáner, tak nás tá hudba bude spájať.
Pomáha ti nejako mesto Nitra či Nitriansky samosprávny kraj, ktoré majú svoju dotačnú politiku aj na kultúru?
Áno, pravidelne reagujeme na grantové výzvy oboch inštitúcií a zatiaľ nám vždy vyhoveli. Obe inštitúcie nám pomáhajú pri organizovaní koncertu Nitránsky rock’n’roll alebo pri nákupe technického vybavenia. Veľmi sme teraz privítali možnosť použitia dotácii z rozpočtu mesta na prevádzkové náklady, čo je pre našu dennú pravidelnú aktivitu najdôležitejšie.
Možno by bolo dobré vymyslieť nejakú stálu formu financovania aj takýchto neformálnych zariadení, ktoré nedostávajú dotácie ako klasické umelecké školy alebo športové kluby a rovnako pracujú s mládežou.
Čo by si poradil ľuďom, ktorí by chceli robiť možno niečo podobné, aj v inej oblasti? Máš nejakú rýchlu a dobrú radu, ako začať?
Aby sa nebáli robiť to, čo je im srdcu blízke. Možno si to vyžaduje mierne dobrodružnú povahu, odhodlanie, trpezlivosť, nebáť sa počiatočných detských chorôb, a k tomu aj trochu šťastie na priaznivo naklonených ľudí a ide to.
Teda nič špeciálne, každý to v sebe máme, len treba opustiť komfortnú zónu a dať do toho lásku.
Prečo máš svoju prácu rád? Asi milionár nie si 🙂
Vždy som miloval hudbu, ale odpozoroval som na sebe, že rovnako milujem prácu s mládežou, pri ktorej objavujem svoje vnútorné večné dieťa. No je to spojené aj s obrovskou zodpovednosťou, s tým, čo im odovzdávam, a aby všetko fungovalo bezpečne a správne. Okrem toho som zberateľom gitár a gitarových aparatúr. V hudbe mám rád ich zvuk a mnohokrát ma na nahrávkach zaujme predovšetkým to. Moje hudobné začiatky boli spojené predovšetkým tým, že som obdivoval gitary v západonemeckom časopise Fachblatt, ktorý mal doma otec môjho kamaráta. A ešte sme sa chodili pozerať na výklad hudobnín na Kupeckej a v Priore na druhom poschodí. Necítim sa byť nejako zvlášť inštrumentálne zdatný, ale vo svojej hre dbám okrem melódie, harmónie a rytmu predovšetkým na pocit, ktorý treba do nej vložiť, a správny zvuk gitary a ostatných nástrojov.
Pre toto všetko svoju prácu milujem, lebo mi robí radosť. Na záver by som chcel poďakovať všetkým čo nám pomohli a pomáhajú či už formou finančnej pomoci, materiálnych darov, alebo svojou fyzickou a duševnou aktivitou. Je ich naozaj dosť a bez nich by to nešlo.
Dalibor Daňko (45)
Vyštudoval: Gymnázium Párovská, OA Nitra – sociálno-právna nadstavba.
V hudbe je samouk, prvú kapelu založil v 12 rokoch, na gitare sa naučil hrať v „Chrenovskej pivničnej škole“ 🙂
Poloprofesionálne pôsobil v kapele U.K.N.D ako gitarista, autor hudby, menežér, ktorá momentálne nie je aktívna, v súčasnosti pracuje na novom hudobnom projekte s pracovným názvom RVHP (Rada vzájomnej hudobnej pomoci).
Pracoval ako obchodný zástupca rafinérskej spoločnosti, neskôr na MsÚ Nitra ako prevádzkar Fóra mladých, potom v súkromnej umeleckej škole ako koordinátor pracovných činností, popri tom bol gitarový technik v skupine Desmod a od 2016 pracuje v Rockovej škole .
Pripravila Henrieta Ďurovová, foto arch.
