Aj v Nitre má Slovenský syndikát novinárov svojich dlhoročných členov. Aké je postavenie novinára v našej spoločnosti, v regiónoch, ako SNN chráni práva novinárov, je povolenie novinára ešte stále slobodné? Na otázky odpovedal Daniel MODROVSKÝ, predseda Slovenského syndikátu novinárov.
Zaujímalo by ma, či má ešte Slovenský syndikát novinárov opodstatnenie, čomu sa vlastne prioritne venuje. Máme túto organizáciu chápať ako isté odbory, chrániace novinára? Ak áno, akým spôsobom?
Odpovedal by som protiotázkou, a to – či má svoje opodstatnenie novinársky stav? Odpovedal by som v oboch prípadoch áno, keďže ruka v ruke s konkrétnym povolaním vstupujú do hry aj ďalšie otázky spojené s jeho výkonom. Novinár – to nie je iba osoba vykonávajúca istú prácu, je to zároveň poslanie, ktoré so sebou prináša viacero spoločenských otázok. Slovenský syndikát novinárov tu je najmä preto, aby hľadal cesty, ako zaistiť fungovanie tohto stavu v meniacom sa mediálnom prostredí. Organizáciu preto treba chápať predovšetkým ako profesnú, teda takú, ktorá zabezpečuje potreby svojich členov vo vzťahu k výkonu svojej profesie. Nakoľko je väčšina novinárov, takpovediac na voľnej nohe, je dôležité, aby v každej krajine existovala nezávislá organizácia, ktorá je schopná v prípade potreby usmerniť tieto osoby v pracovno-právnych, autorských či obchodných vzťahoch. Týka sa to tých prípadov, kedy je novinár vystavený tlaku zo strany kolegu, zamestnávateľa či napríklad aj štátu. Prípadov, kedy je možné pomoc poskytnúť, je veľa a vzhľadom k meniacim sa vzťahom na pracoviskách objavujeme nové spôsoby. Ak však máme skutočne chrániť novinára, potrebujeme správne nastavenú legislatívu, kde badáme najväčšie nedostatky, s ktorými ešte budeme pravdepodobne veľmi dlho bojovať.
Kto a s čím sa na vás najviac obracia, sú to novinári z veľkých redakcií, či malých redakcií?
Sú to novinári či autori predovšetkým z lokálneho prostredia, v rámci ktorého existuje oveľa intenzívnejší vzťah ako je tomu napríklad v prípade celoštátneho média. Takisto zostáva faktom, že väčšina mladých novinárov začína práve na miestnej či regionálnej úrovni, čo sa týka získavania prvých skúseností. Je to vzťah, ktorý je rokmi overený a zaužívaný takisto v ďalších krajinách. A práve tu, na tejto úrovni vznikajú aj všetky možné druhy problémov, ktoré sú spojené s výkonom daného povolania. Či ide o výklad pravidiel hry (pochopenie etického či legislatívneho rámca), vzťahy na pracoviskách, spoluprácu s akademickou obcou, riešenie konfliktov so samosprávou, problémy pri poskytovaní či získavaní informácií a mnohé ďalšie. Príkladov, s ktorými sme sa v minulosti stretli, je naozaj veľa. Je zároveň pravdou, že nás kolegovia prekvapia otázkou, na ktorú musíme spoločne hľadať odpoveď alebo sa dopytovať na iných miestach.
Môžete uviesť nejaké príklady, ktoré ste riešili minulý rok?
Nedávno sme napríklad riešili otázky, ktoré priniesli spojené voľby. Tu sme napríklad boli konfrontovaní s prípadmi, kedy sa niektoré osoby vydávali za novinárov, pričom fungovali a prinášali informácie v prospech konkrétneho kandidáta, či skupiny kandidátov. Takéto prípady sú veľmi citlivo vnímané zo strany spoločnosti, zároveň porušujú pravidlá hry, či už sa to týka výkonu novinárskeho povolania alebo volebného súboja. Vo všeobecnosti takisto platí, že novinár by nemal byť členom politickej strany či hnutia, čo takisto mnohí opomínajú. V pravidlách našej organizácie je jasne uvedené, že člen Slovenského syndikátu novinárov musí byť nielen apolitický, musí dodržiavať i štandardy vyplývajúce z Etického kódexu novinára, ktorý je pre neho záväzný.
Aké je postavenie novinára v našej spoločnosti?
Je to pomerne otvorená otázka, takpovediac na telo a musím povedať i z osobnej skúsenosti, že postavenie novinára v rámci spoločnosti za posledné roky nedoznalo v našich zemepisných podmienkach pozitívnych zmien. Naďalej sme vnímaní v kontexte mainstreamovej tvorby ako osoby bažiace po senzácii, parazitujúce na súkromí ostatných, hladní po krvi. Sme mylne označovaní za senzáciechtivé beštie, ktoré musia neustále prinášať nový sumár informácií, ktoré nemá nikto iný. Niekedy si myslím, že by sme mali byť podľa konzumentov médií platení za to, že dokážeme znechutiť oveľa väčší počet osôb ako naša konkurencia. Je mi to osobne veľmi ľúto, keďže som si ešte nedávno myslel, že spoločnosť by sa mohla začať nastavovať inak. Upozorňujem však, že v takýchto prípadoch by malo byť ostro rozlišované medzi novinárom a tým, čo sa označuje hanlivým výrazom.
Už aj čitatelia označujú novinárov za presstitútov, politici na niektorých pľujú – podľa vášho názoru, prečo?
Niektorí „novinári“ akoby zabudli na to, prečo sa rozhodli vykonávať toto povolanie. Ak si odmyslíme „tučnú odmenu“ za „dobre“ vykonanú prácu, zostávajú nám už iba tí, ktorí si takéto označenie nezaslúžia. Tých by mala byť väčšina, i pár zhnitých jabĺk ale pokazí celý koláč. Našou spoločnou úlohou by preto malo byť to, aby sme dbali na súlad medzi právami a povinnosťami. Ak bude medzi nimi rovnováha, nemusíme sa ničoho takéhoto obávať a dávať politikom zámienku na urážanie novinárskeho stavu.
Ako je možné, že dnes novinár pracuje v redakcii ako živnostník – pričom firma mu zadeľuje prácu, určuje objem práce, obsah? Je toto v súlade so zákonom?
V minulosti by takýto vzťah v redakcii nebol akceptovateľný už zo samotnej povahy fungovania média. Dnes však zamestnávatelia z viacerých dôvodov uprednostňujú externú spoluprácu pred internou. Je to najmä z mikroekonomických dôvodov, no i z právnych, kedy je možné s takýmto „zamestnancom“ poľahky ukončiť spoluprácu, respektíve mu určiť väčšiu mieru zodpovednosti za to, čo robí. Za všetko tak v konečnom dôsledku môže práve človek na najnižšej úrovni. Externí spolupracovníci sú zároveň nútení vsádzať na kvantitu, nie na kvalitu, teda za predpokladu, že si chcú zachovať úroveň príjmu. Je to veľmi nešťastné riešenie, ak nie dokonca kontraproduktívne. Chápem však aj zamestnávateľov, ktorí musia zápasiť o vlastné prežitie, čo platí najmä pri menších redakciách.
Aké majú postavenie novinári v regiónoch? Boja sa písať kriticky o tom, kde žijú? Prečo?
Nedávno sme zaznamenali prípad, kedy musel redaktor na regionálnej úrovni pozmeniť svoj článok, respektíve ho zjemniť vo vzťahu k primátorovi mesta. Mnohé médiá totiž žijú i z príspevkov zo strany samosprávy, čo nepovažujem práve za najšťastnejšie a žiadalo by sa skôr prijať také opatrenia, aby bolo médium od takejto „svojvôle“ oslobodené, napríklad aj pevne stanoveným príjmom, v prípade ak informuje obyvateľov daného mesta či obce. Regionálni novinári sú zároveň v špecifickom postavení, môžu byť oveľa intenzívnejšie konfrontovaní a dokonca aj sankcionovaní. To už samozrejme, ide o hraničný prípad, ktorý vyvoláva prílišnú pozornosť, existuje však množstvo spôsobov, ako týmto novinárov znepríjemniť pracovný život. Pokým budú lokálne, mestské či regionálne médiá v mnohom závisieť práve od rozhodnutí zastupiteľstiev či konkrétnych osôb, nikdy nedosiahneme ideálnu mieru nezávislosti.
Ako je zákonne upravené povolenie novinára, chráni novinárov zákon? Akým spôsobom?
Na základe dôvodovej správy k novele Tlačového zákona, na ktorej sme sa podieľali ešte v roku 2021 môžeme konštatovať, že povolanie novinára nie je v žiadnej z legislatívnych noriem zadefinované. V tomto období existovalo iba 9 zákonov, ktoré by sa dotýkali tohto povolania, avšak iba veľmi okrajovo. Aj po 30 rokoch samostatnosti Slovenskej republiky môžeme konštatovať, že sa nenašla politická vôľa, ktorá by definovala novinára, jeho dielo alebo aj práva a povinnosti. K Tlačovému zákonu by sa takisto žiadalo dodať, že tento viac diskriminuje novinárov, ako im pomáha. Rovnako tak sa môžeme vyjadriť i k nedávno prijatému Zákonu o mediálnych službách. O týchto otázkach je potrebné nielen začať odbornú diskusiu so zainteresovanými stranami, ale ju aj dokončiť. Ako organizácia sme takýmto rozhovorom naďalej naklonení, v tomto úsilí nie sme sami, keďže táto požiadavka vychádza i zo strany médií samotných. Politické strany a hnutia nám už ale niekoľkokrát dokázali, že majú monopol na rozhodovanie. S výnimkou určitých ústupkov však nemôžeme hovoriť o procese, do ktorého by sme boli priamo zapájaní.
Novinári pracujú 24/7, najmä v malých regionálnych redakciách, kde ich je doslova pár ľudí, ktorí musia robiť všetko. Sleduje toto Slovenský syndikát novinárov a nejako to napr. rieši?
Toto je ďalší z problémov, s ktorými malé redakcie v posledných rokoch bojujú a situácia sa v tomto prípade nelepší, skôr naopak. Redakcie sú čoraz viac odkázané na spoluprácu s ďalšími, či už pri výmene obsahu alebo jeho spracovaní. Badateľnejší je i odklon od publicistických žánrov a príklon k jednoduchším príspevkom. Odráža sa to i na rozsahu, nielen na obsahu. Najčastejšou odpoveďou prečo k tomu prichádza, je potreba zefektívnenia práce zo strany vlastníkov médií. Títo argumentujú digitálnou dobou, potrebou zachovania konkurencieschopnosti či porovnávaním sa s médiami v zahraničí. Žiaľ, do týchto vzťahov ako organizácia nevieme vstúpiť, ani ich ovplyvniť.
Ak novinár vyhorí, skolabuje, prepracuje sa, zvyčajne ide k lekárovi a na maródku. Má však nárok na nejakú kompenzáciu od zamestnávateľa (ak je zamestnancom), ak ide o súvislosť s jeho výkonom povolania?
Novinári nie sú v špeciálnom postavení oproti iným zamestnancom. Ak sú v zamestnaneckom vzťahu, prípadne vystupujú ako samostatne zárobkovo činné osoby, vychádzajú z konkrétnych ustanovení Zákonníka práce, Živnostenského zákona či Zákona o sociálnom poistení. Ak už istá forma kompenzácie existuje, je to skôr o dohode medzi zamestnávateľom a jeho zamestnancom, či spolupracovníkom. Sú aj prípady, kedy sa práve redakcia zachová veľmi ústretovo, skôr sú to ale z nášho pohľadu výnimky. Pokiaľ nie je novinár považovaný za osobu pracujúcu v individuálnom režime, a to na základe prijatej právnej normy, zamestnávatelia sa určite nebudú hrnúť do toho, aby mu poskytovali výhody nad rámec existujúcich ustanovení. Viac ako takéto výhody ale novinári potrebujú určite základný právny rámec, ktorý by im pomohol pri ich ochrane v súvislosti s výkonom povolania.
Je povolanie novinár ešte slobodné? Aká je, podľa vás, úroveň dnešných médií, je novinár ešte stále sprostredkovateľom informácií alebo sa stáva už len prostriedkom na predaj reklamy pre vlastníka?
Veľmi komplikovaná otázka a preto na ňu odpoviem pomerne univerzálne. Povolanie novinára je vtedy slobodné, ak ten, kto ho vykonáva, sa cíti naozaj slobodne. Na otázku si ale už musí odpovedať každý sám. Zo strany verejnosti je novinár ďalej vnímaný nie ako sprostredkovateľ informácií, je skôr vnímaný ako pracovník v oblasti reklamy, možno až propagátor informácie. Investigatívnu žurnalistiku nahradili pojmy ako reklama či public relations. Stávame sa teda viac nástrojom na dosahovanie marketingových cieľov. Ak náš článok osloví dostatočne širokú časť verejnosti, sme hodnotení ako dobrí novinári. Nezáleží pritom či sa jedná o spoločensky prínosnú tému, dôležitý je len zachytený počet divákov, poslucháčov alebo čitateľov.
Čo robí Slovenský syndikát novinárov pre to, aby sa postavenie novinára zmenilo, aby bol viac chránený a mohol stále slobodne písať?
Ako už z rozhovoru vyplynulo, tým najdôležitejším je v súčasnosti právny rámec, teda súbor zákonov, ktoré by definovali novinára a jeho prácu. Povolanie novinára je zachytené v Národnej sústave povolaní, chýba však jeho hlbšie prepojenie so slovenskou legislatívou. Tu by aj malo byť gro našej práce, teda snahy o to, aby sa povolaniu novinára dostalo dostatočnej pozornosti a určite aj ochrany. Z môjho pohľadu však narážame i na určitú nesúrodosť v našom povolaní, kedy sa väčšina relevantných osôb ani nehlási k tomu, že by boli novinári alebo pracovníci v oblasti médií. Vzniklo množstvo organizácií, ktoré zastávajú práva novinárov, sú však príliš malé a neexistuje ani snaha o ich spájanie. Akoby sme ani nepotrebovali vyslať jednotný signál k tomu, aby nás bolo počuť. Stále takisto ani nevieme, koľko nás presne je, čo je ďalší dôležitý údaj k tomu, aby sme mohli spoločne hájiť svoje práva.
Kontakty na Regionálne organizácie SNN nájdete TU.
