Máte radi darčeky? Kto by ich nemal rád. Jeden som dostala i ja nedávno. A dokonca sa tak i volal. Kniha s názvom Darček, od autorky Diany ŠPACÍROVEJ. Ako už isto tušíte, v mojom prípade nezostalo teda iba pri samotnom čítaní. Dianku, ktorá je navyše z Nitry, som teda oslovila a položila som jej zopár otázok “na telo”.
Vo februári vám vyšla prvá kniha pod názvom Darček. Odštartovali ste tak svoju kariéru spisovateľky. Aké však boli vaše spisovateľské začiatky?
Prvé pokusy sa objavili ešte počas strednej a vysokej školy, ale zakaždým bez úspešného výsledku, rukopisy, ktoré som si písala do počítača, mali poväčšine formu poviedky. Na istý čas som písanie odložila a po rokoch sa vo mne tento sen opäť ozval, tak som si povedala, že to znova skúsim a tentoraz sa nevzdám. Prišla som na to, že to všetko vo mne muselo dozrieť až vznikla moja prvá kniha Darček. Za spisovateľku by som sa však neoznačovala. Skôr by som to vymenila za termín autorka, nakoľko pre mňa sú spisovatelia iní velikáni ako Kukučín, Figuli, Timrava a mnoho iných významných slovenských mien.
Pochádzate z Nitry a stále tu žijete. Aj v knihe celkom verne opisujete naše mesto. Ktoré zákutia Nitry sú vám teda najbližšie a prečo?
Najbližšie sú mi všetky tie miesta, ktoré sa objavujú aj v samotnej knihe. Milujem prechádzky starým mestom, na Nitriansky hrad, do parku, či na Kalváriu. Myslím, že Nitra má veľa krásnych historických zákutí, ktoré ma nikdy neomrzí navštevovať pre ich atmosféru.
Michaela JELENEKOVÁ: Nielen o úspešnom filme PLASTIC SYMPHONY
Vo vašej knihe sa stretávame so vzťahmi, ktoré vo mne otvárajú mnohé červené výkričníky. Prečo ste si vybrali práve takúto tému? Kde ste hľadali inšpiráciu pre príbeh?
Inšpirácia pre príbeh vznikla spontánne v mojej fantázii. Chcela som poukázať na dopady dlhodobo neopätovanej lásky, na možno neštandardný vekový rozdiel vo vzťahu, vložiť do príbehu romantiku okorenenú erotikou, ale predovšetkým opísať cestu hlavnej hrdinky, ktorú tu nechcem bližšie špecifikovať, nakoľko by som prezradila dôležitý spoiler, na ktorý príde každý čitateľ sám.
V príbehu sa stretávame tiež s tým, že mladá absolventka vysokej školy má problém nájsť si prácu. Dokonca i jej matka musela kvôli práci odísť z krajiny. Ako vnímate túto problematiku v reálnom živote?
Myslím, že momentálne nedokážem objektívne odpovedať na túto otázku, nakoľko som zamestnaná a v práci spokojná. Preto nesledujem pracovný trh a ponuky, ktoré sa tam naskytajú. Spomínam si však na svoje začiatky, keď som ako absolventka strávila trištvrte roka na úrade práce a prechádzala si niečím podobným ako hlavná hrdinka.
TIP na KNIHU: Pomalý oheň od Pauly Hawkins
Viem, že už pripravujete aj ďalšiu knihu. O čom bude? A kedy sa môžeme na ňu tešiť?
S pánom vydavateľom sme sa dohodli, že ďalšia kniha by mala uzrieť svetlo sveta už túto zimu. Bude o čosi kontroverznejšia a pikantnejšia než tá prvá, nakoľko bude riešiť tajomstvo hlavného hrdinu. Dej sa bude opäť odohrávať v Nitre a nebude chýbať romantická ako aj dramatická linka.
Čo je podľa vás na písaní najťažšie?
Netuším (smiech). Pre mňa je to tak krásny proces, že si ho nesmierne užívam od prvého písmena až po poslednú bodku. Pred samotným písaním si do zošita zapisujem všetky postrehy a impulzy, ktoré chcem do príbehu vložiť a potom, keď položím prsty na klávesnicu, ide to už samo od seba. Ponorím sa do sveta hlavných hrdinov, ktorých som si v mysli vytvorila a prežívam s nimi každú jednu kapitolu. Je to akoby som tam stála pri nich a sledovala film, ktorý prenášam prostredníctvom písmen do textu.
Máte pri písaní nejaký zvyk, uprednostňujete nejaké prostredie, spôsob písania a podobne?
Zvyknem si dopredu robiť prípravy kapitol, zapísať si detaily, ktoré chcem opísať alebo samotné konverzácie, či postrehy, ktoré mi vopred napadnú. Inak nič špeciálne nevyžadujem, ani pred písaním nevykonávam. Dokážem písať takmer kdekoľvek, kde mám nerušený pokoj a môžem sa „teleportovať“ do sveta hlavných hrdinov.
Viem, že máte psa. Čo by ste nám o ňom povedali?
Je to čivava a volá sa Eli. Povedala by som, že je to obrovská hedonistka, ktorej niekedy závidím jej bezstarostný psí život a vyvaľovanie sa na akomkoľvek mäkkom miestečku, čo doma nájde. Niekedy si z nej robím žarty, že je detektor mäkkých povrchov, pretože miluje vankúše, deky, gauč a posteľ. Je to náš miláčik, ktorý nám robí každý deň radosť a tá láska, čo nám odovzdáva, je na nezaplatenie. (Úsmev)
Milujete kávu. Akú kávu máte najradšej? Máte nejaký “kávový” rituál?
Je pravda, že som milovník kávy a nemám problém dopriať si ju hoc aj večer pred spaním, lebo som si práve spomenula na jej úžasnú vôňu (smiech). Dovolenky v Taliansku ma naučili piť kávu ako to robia samotní domáci a teda silnú, bez cukru a mlieka. Občas si ale doprajem aj cappuccino alebo iný druh kávového nápoja. (Úsmev)
Cvičíte jogu. Odkedy sa joge venujete? Čo vám toto cvičenie prináša?
Popravde, jogu som už dlhšie necvičila. Asi pred štyrmi rokmi som sa aktívne zúčastňovala kurzu. Trvalo to do nástupu pandémie. Nesmierne som si ju užívala, pretože ma zakaždým vedela odpojiť od reality a príjemne uvoľniť nielen fyzicky, ale hlavne psychicky. Teraz ju občas precvičujem doma. Keď si to moje telo vyžiada, už aj rozkladám podložku, zašepkám si namasté a púšťam sa do cvikov. Pohyb je však mojou každodennou súčasťou, no momentálne som jogu vymenila za činky.
Ste taktiež vášnivou čitateľkou. Máte nejakú obľúbenú knihu, ktorú by ste nám odporučili?
Kniha, ku ktorej sa pomerne často vraciam je z oddelenia motivačnej literatúry s názvom Pros a dostaneš. Pri každom čítaní si v nej nájdem niečo, čo ma nanovo naštartuje a motivuje. Z beletrie by som nevedela vybrať jedinú obľúbenú knihu, nakoľko ich je veľa. Mám však najobľúbenejšiu slovenskú autorku – Janku Benkovú, ktorá je aj mojou dobrou kamarátkou. Od nej mám doma všetky knihy a zakaždým sa neviem dočkať ďalšej, ktorú vydá.
Jana Benková: Už sa so mnou ožeň, drahý!
Aké je vaše životné motto?
Životné motto nemám žiadne, aj keď z obľúbených citátov, ktoré ma posúvajú vpred, by som vedela už vydať aj malú motivačnú knižku (smiech). Naposledy sa mi pod kožu vryl jeden citát, s ktorým sa s nami lúčila kolegyňa odchádzajúca do dôchodku: Nikdy neklaď druhému polená pod nohy, aby sa nestalo, že sa o ne potkne, keď ti bude utekať na pomoc.
Máte nejaký zatiaľ nesplnený životný sen?
Asi založenie si rodiny. (Úsmev) Ostatné sú len také maličkosti, ktoré by som chcela skúsiť alebo miesta, čo by som chcela ešte navštíviť.
Čo by ste našim čitateľom chceli odkázať?
Aby nikdy neprestali nasledovať svoje sny. Aj keď im v jedných dverách povedia nie, nech sa neboja otvoriť ďalšie, kde na nich čaká jasné áno. Ja sa vtedy riadim vetou: Ak na to nedokážeš prestať myslieť, neprestaň na tom pracovať. (Úsmev)
Pýtala sa Lucia Balagová
