Na východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia). Cirkev si pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej.
Vo 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z východu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako traja králi s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách nič nehovorí. Kult troch kráľov bol v stredoveku veľmi rozšírený. Ich údajné relikvie sa prechovávali v Miláne, odkiaľ ich cisár Fridrich Barbarossa (1155-1190) odniesol do Kolína nad Rýnom.
Zjavenie Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne sa slávi poklona Ježišovi „mudrcov“, ktorí prišli z východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, vidí evanjelium prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o „spáse skrze vtelenie“. Príchod mudrcov do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, ktorý bude kráľom národov. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k Židom a prijmú od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. Zjavenie Pána zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“.
