V dejinách slovenského parlamentarizmu nemá obdobu, aby vláda bez mandátu, vláda, ktorej bola vyslovená nedôvera, zotrvávala pri moci ešte minimálne trištvrte roka a zubami-nechtami sa bránila vôli väčšiny občanov.
Každý triezvo uvažujúci človek mal už dávno pochopiť, že pri tejto vládnej garnitúre sa nedá spoľahnúť na to, že bude dodržiavať demokratické pravidlá a dobrovoľne sa vzdá moci. Odvolaný premiér mesiac po vyslovení nedôvery vláde behal po parlamente a zbieral hlasy ako kamienky na pláži, hoci na to nemal poverenie prezidentky a úloha, ktorú dostal, znela inak. A ešte stále najmocnejší muž koalície Igor Matovič sa nechal počuť, že je vraj psou povinnosťou každého demokrata oddialiť voľby čo najviac… Odkedy je definičným znakom demokrata brániť sa demokratickým voľbám?
Vyriešiť krízovú situáciu nijako nepomáha ani prezidentka republiky. Práve v takýchto kritických momentoch, keď je jej postavenie v ústavnom systéme najsilnejšie, ale na jej činnosti to nijako necítiť, by ste mali pochopiť, aký omyl je Zuzana Čaputová v Prezidentskom paláci. Lebo jej najdôležitejšou povinnosťou nie je dokonalý recitačný prednes ako na Hviezdoslavovom Kubíne, a jej najdôležitejšie rozhodnutia sa netýkajú výberu medzi Hanečkom a Mikloškom na vylepšenie jej šatníka. Jej najvýznamnejšou úlohou je vstupovať do ústavných sporov medzi vládou a parlamentom ako mocenský hráč a vyviesť štát z krízy. Lenže naša Zuzanka Čaputovie sa správa alibisticky ako zlomyseľný sudca z Dobšinského rozprávky, ktorý prikáže chudobnému dievčaťu, aby k nemu prišla ani vo dne, ani v noci, ani pešo, ani na voze, ani oblečená, ani nahá. Presne tak vyznievajú jej vyhlásenia, že nie je ani proti referendu, ale ani za neho, že chce voľby v júni, ale môžu byť aj v septembri, že môže dovládnuť Hegerova vláda, alebo aj nie. Takto sa nespráva hlava štátu, ale (v tom lepšom prípade) zbabelý špekulant. Silná osobnosť na poste prezidenta by už dávno konala – práve teraz má totiž mocenské páky na to, aby donútila strany vládnej koalície, aby súhlasili s májovým alebo júnovým termínom predčasných parlamentných volieb. Stačilo by jasne sa vyjadriť a pohroziť, že ak sa nedohodnú na ukončení tohto volebného obdobia v prvej polovici roka, vymenuje úradnícku vládu. Lenže ona to urobiť nechce, hoci sa pokrytecky tvári, že jej na tom záleží, a namiesto toho vychádza maximálne v ústrety vláde, ktorá stratila akúkoľvek legitimitu.
Predlžovanie tejto agónie nemá nijaký zmysel a snaha tejto garnitúry predĺžiť si politický život nie je v záujme Slovenskej republiky. Ich trápne výhovorky, že musia ešte zostať, aby mohli ľuďom pomôcť, sú až nedôstojné a neobstoja v konfrontácii s realitou. Akákoľvek vláda dokáže pomôcť Slovensku viac ako títo babráci. Chápem, že sa s tým ťažko vyrovnáva, ale čím skôr to pochopia, tým menšie škody to narobí nielen na ekonomike tohto štátu, ale aj na ich volebných výsledkoch. Zbytočne dnes strašia „návratom mafie“. Ľudia sa dnes neboja ničoho viac ako toho, že títo bezcharakterní darebáci zostanú na svojich postoch aj v časoch, keď potrebujeme kompetentný krízový manažment. Napokon, o ich nevídanej nezodpovednosti svedčí aj to, že radšej budú riskovať, že nová vláda nestihne schváliť štátny rozpočet – podstatné pre nich je, že oni dovtedy stihnú politicky sa premiešať novými stranami, aby zmiatli voliča a odstrihli sa od svojej temnej minulosti.
Je dôležité, aby každý jeden občan, ktorý si váži sám seba, bez ohľadu na svoje politické presvedčenie, za tejto situácie pochopil, že v sobotu sa bude rozhodovať o niečom dôležitejšom ako o tom, či sa vrátime medzi civilizované štáty, v ktorých je možné vyvolať predčasné voľby. V skutočnosti rozhodujeme o praktickom naplnení čl. 2 Ústavy SR, ktorý hovorí, že štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju môžu vykonávať aj priamo. Ešte nikdy sme nemali možnosť rozhodovať o takom posilnení práva občana. Ak si toto právo presadíme, budeme môcť nielen moc niekomu zveriť, ale mu ju aj odobrať, ak s ním nebudeme spokojní. To, čo hovorí prezidentka spolu s vládnymi stranami, že je to len „Ficovo stranícke referendum“, je teda čistá lož. Nielen preto, lebo referendum podporujú okrem všetkých parlamentných opozičných strán aj mimoparlamentné strany ako Socialisti.sk, SNS, maďarská Aliancia a ďalšie. Ale najmä preto, že tento mechanizmus sa bude dať v prípade potreby použiť proti každému, teda aj proti vláde Smeru-SD.
V našich končinách sa stalo zvykom, že vládna moc nepodporuje uplatňovanie najdemokratickejšieho práva občanov, ale odhovára nás od každého referenda. Je mimoriadne dôležité pochopiť, že takáto vláda nekoná v našom verejnom záujme, ale iba v záujme udržania si vlastných mocenských privilégií. Len si spomeňte na rok 1998. Vtedy bolo vypísané referendum o zákaze privatizácie strategických podnikov. Nastupujúca mocenská garnitúra SDK na čele s Mikulášom Dzurindom a súčasným poradcom prezidentky SR Ivanom Miklošom urobila masívnu kampaň v ktorej ľudí odhovárali od účasti, tvrdili im, že je to zbytočné, že nikto sa na nič také nechystá a že je to len predvolebný ťah HZDS. Na referende sa napokon zúčastnilo 44, 25 % voličov, z ktorých 90 percent hlasovalo za zákaz privatizácie. Chýbalo teda necelých 6 percent voličov, aby bolo referendum platné, boli sme od toho najbližšie v histórii… O pár mesiacov, keď sa Dzurindova vláda chopila moci, bolo všetko inak. Vysoko ziskové plynárne a elektrárne sme predali hlboko pod cenu štátnym firmám iných krajín – takže vlastne nijaká privatizácia, nijaký súkromný vlastník, ale rozkradnutie nášho spoločného majetku za niekoľkonásobne nižšie ceny do rúk iných štátov, čo neviem nazvať inak ako ekonomická vlastizrada. A stalo sa to len preto, lebo sme sa nechali uchlácholiť slovami novej vlády, že nič také sa nechystá…
Odporcovia referenda používajú aj dnes extrémne demagogickú rétoriku. Argumenty Richarda Sulík, že je to zbytočné a nákladné, neobstoja nielen preto, lebo demokracia nikdy nebola lacná (najlacnejšia je diktatúra). Sú smiešne najmä preto, že to bola práve SaS, ktorá nám v roku 2010 vnútila referendum o maximálnej výške obstarávacej ceny motorových vozidiel pre orgány verejnej moci – až to bolo zbytočné. Horšie je, keď podobne hlúpe argumenty predkladajú tí, ktorí vstupujú do verejnej diskusie ako odborníci. Sociológ Michal Vašečka nedávno v RTVS tvrdil, že referendum sa týka niečoho, čomu ľudia nerozumejú a že by sa malo týkať iba komunálnych tém. Už Thomas Jefferson definoval základný rozlišovací znak medzi demokratmi a aristokratmi v tom, že demokrati dôverujú úsudku ľudí, aj keď sú nedokonalí a zastávajú názor, že všetci majú rovnaké práva. Degradáciou referenda na obecnú úroveň sa Vašečka správa rovnako ako normalizátori, ktorí priznávali ľuďom právo na „komunálnu kritiku“, ale ísť vyššie považovali za rozvracačstvo. Keď priaznivci referenda uvedú príklad Švajčiarska, odporcovia začnú okamžite namietať, že to je iné, že tam sa to rozvíja už dvesto rokov – náš problém je v tom, že u nás sa to nerozvíja vôbec. A to napriek tomu, že už v zakladajúcej listine nezávislosti republiky, Washingtonskej deklarácii z 18. októbra 1918, zakotvili Masaryk a Štefánik zásadu, že „vláda bude uznávať zásady iniciatívy a referenda“. V predmníchovskej republike, ktorá bola od začiatku ohrozovaná iredentistickými snahami, to bolo zložité, počas totality nemožné, ale dnes nestojí nič v ceste k tomu, aby dal štát občanom viac moci – nič okrem spupnosti vlády.
Keď otcovia zakladatelia tohto štátu koncipovali Ústavu Slovenskej republiky, zakotvili v nej aj inštitút referenda ako poistku proti škodlivým rozhodnutiam parlamentu. Politická kultúra demokratickej krajiny by nám mala veliť ctiť si tieto ústavné princípy, chrániť ich a rozvíjať. Nikto to však nerobí. Médiá, vrátane tých verejnoprávnych, buď mlčali alebo viedli proti referendu demagogickú kampaň. Nikto z najvyšších ústavných činiteľov nevyzýval na účasť. Dokonca ani prezidentka, ktorej povinnosťou je podľa čl. 101 Ústavy SR „svojím rozhodovaním zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov“, teda aj podporovať uplatňovanie ústavného inštitútu priamej demokracie. Žiadne referendum nebude úspešné, kým nedostane riadnu podporu ústavných činiteľov. Ak nemáme takýchto zodpovedných predstaviteľov štátu, je na nás všetkých, aby sme budúcnosť tohto štátu tvorili. Dnes záleží na každom jednom hlase. Aj keby účasť nedosiahla potrebné kvórum, jedine vaša početnosť je tou silou, ktorá vytvorí politický tlak na rozhodovanie v parlamente. Lebo ak vás bude príliš málo, títo lotri sú schopní argumentovať aj tým, že ľudia predčasné voľby vlastne nechcú a žiadna zmena ústavy nie je potrebná. Preto preložili hlasovanie v parlamente z pôvodného termínu až na obdobie po referende, aby mali spätnú väzbu.
Preto vás prosím, žiadam a vyzývam, aby ste nepodcenili význam tohto referenda, zúčastnili sa na ňom a zakrúžkovali ÁNO. Bude to znamenať ÁNO pre zmenu ústavy, ÁNO pre možnosť predčasného ukončenia volebného obdobia referendom, ÁNO pre posilnenie vašich práv, ÁNO pre to, aby sa vaša vôľa stala ústavným zákonom. Presvedčte svojich blízkych, priateľov, známych, vysvetlite im, že oligarchia, partokracia a mediokracia robia všetko pre to, aby odpútali vašu pozornosť, aby vás aj naďalej ovládali, aby ste nemali možnosť uvedomiť si, aké veľmi dôležité je vzoprieť sa vôli privilegovaných elít a ukázať im, že si beriete moc do vlastných rúk. Nečakajte na zmenu, staňte sa tou zmenou. Smelo do toho. Inak sa opäť raz budete čudovať, ako nás oklamali. Ocitli sme sa v situácii, keď sa zbabelá prezidentka zľakla vlastnej politickej zodpovednosti a vládne strany dúfajú, že im nízka účasť na referende dovolí zamiesť tému predčasných volieb pod koberec. Nedovoľte im to. Máte to vo svojich rukách.
Poďme v sobotu na referendum a zakrúžkovaním ÁNO dajme tejto vláde jasnú odpoveď, že sme za ukončenie tejto agónie v čo najkratšom čase a že nedovolíme vládnej koalícii vyvliecť sa z tohto záväzku.
Eduard Chmelár, fb
