Dojmy z návštevy pápeža Františka sú ešte čerstvé, ale už teraz môžeme s istotou povedať to, čo som naznačil v komentári pre denník Pravda: že hlavným cieľom návštevy na Slovensku bolo riešenie vnútorných problémov slovenskej katolíckej cirkvi. Pápež už počas spiatočného letu na tlačovej konferencii prakticky vyvrátil novinárske špekulácie, že trestal Orbána alebo že sem dokonca prišiel za Zuzanou Čaputovou. Takéto uvažovanie o jeho návšteve Budapešti označil za „nepekné“ a pripomenul, že jeho návšteva eucharistického kongresu bola dlhodobo plánovaná práve s takýmto časovým rozvrhom. Okrem toho maďarskému prezidentovi sľúbil, že na budúci rok by mohol prísť do Maďarska ešte raz.
Františkových nepríčetných kritikov, ktorí ho označujú za „liberálneho satana“, ale aj šéfku PS Irenu Biháriovú, ktorá ho považuje za „progresívneho pápeža“ by som chcel zasa upozorniť na jeho opätovné odpovede na novinárske otázky, v ktorých jednoznačne uviedol: potrat je vražda a manželstvo je sviatosť medzi mužom a ženou, ktorú cirkev nemá moc meniť. Bodka. Toľko k chýrom, aký je to liberál.
Ako som však už povedal, hlavný dôvod jeho cesty boli rozpory v slovenskej katolíckej cirkvi. Napokon, Vatikán sústavne zdôrazňoval, že návšteva je pastoračná, to len politici, ktorí chceli zakryť svoje túžby ukázať svojim rodinám pápeža, zahmlievali, že bude štátna.
Za najdôležitejší prejav pápeža Františka na Slovensku preto považujem jeho príhovor k biskupom, kňazom, rehoľníkom, seminaristom a katechétom v Katedrále sv. Martina. Bol nielen najvýznamnejší, ale aj najostrejší, v určitých momentoch biskupi hľadeli do zeme alebo im šklbalo kútikmi: „Cirkev nie je pevnosťou či hradom, ktorý hľadí zhora na svet s odstupom. Tu v Bratislave hrad už máte a je krásny… Prosím vás, nepodľahnime pokušeniu okázalej nádhery a svetskej veľkoleposti! Cirkev má byť pokorná ako Ježiš, ktorý sa zriekol všetkého a stal sa chudobným, aby nás obohatil… Nezabudnime na to: zdieľať, kráčať spolu, prijať žiadosti a očakávania ľudí. Toto nám pomáha oslobodiť sa od zameranosti na seba samých: centrom cirkvi nie je cirkev! Zanechajme prílišné starosti o seba, o naše štruktúry či o to, ako sa spoločnosť na nás pozerá. Ponorme sa radšej do skutočného života ľudí a klaďme si túto otázku: aké sú potreby a duchovné očakávania nášho ľudu?“
Poriadne im vyčistil žalúdky. Hovoril o slobode a tvorivosti, o potrebe prekonania skostnatených prístupov, o tom, že nám nepomôže nariekať, karhať, súdiť a obviňovať iných, ale len otvorený dialóg – aj s ateistami. „Veď to viete!“ pripomenul im osud Cyrila a Metoda, ktorí boli obvinení z kacírstva, lebo sa opovážili priblížiť sa jazykom k ľudu. Odtiaľ je už len kúsok k premosteniu s Robertom Bezákom, ktorému pápež vrátil biskupský prsteň, stretol sa s jeho rodinou a napokon ho demonštratívne posadil na omši v Šaštíne po svojej pravici a zaradil ho k ostatným biskupom.
Ak arcibiskup Zvolenský po tom všetkom tvrdí, že „pápež František sa dotkol jeho srdca“, tak je to možné chápať skôr ako infarktový stav, lebo títo ľudia si museli vydýchnuť, keď sa hlava katolíckej cirkvi odlepila od slovenskej zeme.
Dokonca aj Marián Gavenda, ktorý patrí k zástancom starých poriadkov, sa pri komentovaní šaštínskej púte ani slovom nezmienil o Bezákovi, hoci ho kamera zaberala celkom zblízka, a keď to moderátorovi nedalo a predsa len sa ho na neho spýtal, celkom sa prestal ovládať a začal nervózne rozhadzovať rukami, či je všetko len o Bezákovi. No zjavne je, ak im tak leží v žalúdku.
O tom, že nejde len o formálne rozdiely, ste sa mohli presvedčiť už večer, keď sa na Dvojke verejnoprávnej RTVS objavil príhovor arcibiskupa Oroscha, z ktorého opäť zavanul stredovek: už žiadne františkovské povzbudzovanie a nádej, ale moralizovanie, obviňovanie, kritika svetského života. Naozaj som zvedavý, či sa návštevou pápeža Františka v tejto oblasti pohnú ľady.
Za druhý významný moment považujem slová hlavy katolíckej cirkvi na stretnutí s predstaviteľmi židovskej náboženskej obce. Nejde len o samotné stretnutie a odsúdenie antisemitizmu – to robili aj pápeži pred ním.
František však urobil niečo revolučné pre svet a výnimočné aj pre nás samotných. Vo všeobecnosti odsúdil zneužívanie náboženstva na politické ciele a konkrétne správanie klérofašistického režimu na Slovensku. Podľa mojich informácií ho biskupi prosili, aby to nerobil, ale on to odmietol a povedal veľmi jasne: Najhoršie rúhanie, aké sa môže Božiemu menu dostať, je zneužiť ho na vlastné účely, namiesto rešpektovanie a milovania druhých. A potom povedal tie slová: „Tu, pred tvárou židovského národa na tomto historickom mieste, sa hanbím priznať, koľkokrát bolo meno Boha zneužité na neopísateľné činy neľudskosti!… Oni neboli s Bohom.“
Myslím, že v tom okamihu si mnohí neuvedomili, čo to znamená: od tejto chvíle už katolícka cirkev na Slovensku nebude môcť ani otvorene, ani latentne obhajovať Jozefa Tisa a jeho režim. Hoci už toto by stačilo na označenie pápežovej návštevy za prelomovú, to ešte nebolo všetko. Svetové médiá zaujalo najmä historické stretnutie s rómskou komunitou. Nebudem sa o ňom zmieňovať obšírne, podrobnejšie som ho opísal tu: http://casopisargument.cz/?p=37926
Zaujala ma však z neho nielen centrálna myšlienka, že vďaka nemilosrdným predsudkom, hanlivým súdom a diskriminácii sme sa všetci stali chudobnejšími v ľudskosti. Zaujalo ma predovšetkým poznanie, s akou nevôľou organizátorov sa pápež stretol, keď ukazoval iba napĺňanie toho, čo je jadrom kresťanstva, a že vlastne všetko, čo naozaj chcel a kam naozaj chcel, si musel vydupať porušením programu. Napokon musím povedať, že mňa najviac potešili a prekvapili prieniky pápeža Františka do slovenskej histórie a kultúry a veľmi originálne vyzdvihovanie pokladov, ktorým nevenujeme takú pozornosť, akú by sme mali. Ukázal nám iný rozmer poézie Sama Chalupku, než aký pôsobí v našich dejinách, zmodernizoval odkaz Cyrila a Metoda, vyzdvihol hodnotu bratstva na štúrovskej zástave, ktorá korešponduje s jeho prioritami a navrhol, aby Slovensko vysielalo ako svoj jedinečný vklad do európskej civilizácie posolstvo pokoja. Potešilo ma to o to viac, že už pomerne dlho predkladám víziu Slovenska ako posla dobrej vôle, ako prvého mierového štátu v Európe a na budúcotýždňovej medzinárodnej mierovej konferencii Zjednotení za mier v Bratislave tento inšpirujúci motív určite rozviniem.
Mám však veľké obavy, že Františkov prístup nie sme schopní aplikovať do reality slovenskej spoločnosti. Keď som si včera prečítal, ako chápe pápežove slová Martin M. Šimečka, ktorý primitívne delí spoločnosť na „mäkké sily dobra“ (to je akože pápež a prezidentka) a „temné sily lži a hnevu“ (to je akože opozícia), tak s takými ľuďmi ako on už teraz môžeme povedať, že Františkove slová nepadnú na úrodnú pôdu. Dialóg nie je sebavedomé presvedčenie, že vlastním pravdu – čo bola vec, ktorú kedysi Šimečka vyčítal redaktorom Sme, ale už vtedy som poznamenal, že túto tendenciu odštartoval on sám. Vyžaduje si to oveľa empatickejšie posudzovanie motivácie tých druhých, k čomu nás tento skvelý pastier kresťanských duší vyzýva.
Nakoniec sa však musím dotknúť jednej nezvládnutej veci, o ktorej som písal už dnes ráno, o trende, ktorý začína byť nebezpečný: postupný rozpad sekulárneho štátu, ktorý podporujú už nielen politici, ale aj médiá verejnej služby. Opäť pripomeniem, že podrobne som o tom písal tu: http://casopisargument.cz/?p=37926
Teraz považujem skôr za potrebné upozorniť na nadprácu RTVS, ktorá otvorene a nekriticky propagovala klerikalizmus a okrem zjavnej programovej nevyváženosti, keď sa redaktori zmenili na katolíckych aktivistov a úplne rezignovali na neutrálny postoj, spomeniem jeden jediný príklad: Dnes po zotmení sa začal najväčší a najkrajší židovský sviatok Jom kippur, počas ktorého si ľudia majú medzi sebou napraviť svoje naštrbené vzťahy, nevyriešené konflikty, navzájom si odpustiť a nájsť pokoj vo vnútri i so svojím okolím. Nádherná myšlienka, ktorá by mohla nájsť odozvu v celej spoločnosti. Vo vysielaní hlavnej spravodajskej relácie RTVS sa nenašla o tom ani jediná zmienka. Namiesto toho médiá bujaro oslavovali Sedembolestnú Pannu Máriu.
Viete, že nie som nábožensky založený človek, ale ctím si všetky duchovné tradície, obzvlášť tie, ktoré v sebe skrývajú humanistické posolstvo. Preto ma mrzí, že verejnoprávna televízia nenašla priestor na vyjadrenie úcty našim židovským spoluobčanom. Ak základný zákon nášho štátu, Ústava Slovenskej republiky, hneď na začiatku vo svojom prvom článku vyhlasuje, že Slovenská republika sa neviaže na nijaké náboženstvo, potom by verejnoprávne médiá mali dávať priestor všetkým skupinám spoločnosti – vrátane sekulárnych humanistov. Všetkým židovským veriacim želám zmierenie, očistenie, posilnenie a krásne sviatky. A nám všetkým želám, aby sme v sebe našli silu na odpustenie tým, ktorí nám ublížili a cestu k tým, ktorých sme sklamali. Nedá sa to urobiť s pýchou, ktorú nazývame hrdosťou, ale len s pokorou, čistou dušou a láskou v srdci.
Text: Eduard Chmelár, fb
