Pri príležitosti dnešného 110. výročia narodenia česko-slovenského prezidenta Gustáva Husáka som sa spolu s jeho rodinou, vedením Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, zástupcami Inštitútu ASA, Klubu Nového slova a Matice slovenskej zúčastnil na spomienkovom zhromaždení pri jeho hrobe v bratislavskej Dúbravke. Vystúpil som na ňom s príhovorom, v ktorom som doktora Husáka označil za najväčšieho slovenského štátnika 20. storočia a vyzval som odbornú i laickú verejnosť, aby sme okolo neho prestali chodiť ako okolo horúcej kaše a vrátili ho do dejín aj s kritickým, ale nezávislým posúdením jeho činnosti.
Trúfam si povedať, že napriek všetkým temným stránkam jeho osobnosti Gustáv Husák vykonal pre Slovensko a slovenský národ toľko, koľko nijaký politik v našej modernej histórii. Bol jedným z hlavných spoluorganizátorov Slovenského národného povstania a autorom jeho najdôležitejšieho politického dokumentu, Deklarácie Slovenskej národnej rady. Počas SNP inicioval založenie denníka Pravda (k čomu sa jeho redakcia dnes, žiaľ, nehlási). Na čele Zboru povereníkov (akejsi neoficiálnej slovenskej vlády) v rokoch 1946 – 1950 sa zaslúžil nielen o povojnovú obdobu Slovenska, ale aj o vytvorenie jeho základnej inštitucionálnej bázy. Napríklad len Povereníctvo pre školstvo a osvetu (ktoré viedol básnik Laco Novomeský) založilo za štyri roky Slovenskú akadémiu vied, Slovenskú filharmóniu, Slovenskú národnú galériu, sieť odborných a umeleckých škôl po celom Slovensku atď.
Jeho celoživotným dielom bolo vytvorenie česko-slovenskej federácie. Bojoval za ňu od roku 1944, kedy ju navrhol ako jeden z hlavných cieľov Povstania, trpel za ňu v komunistických žalároch počas obdobia teroru v päťdesiatych rokoch a napokon ju presadil ako jeden z výdobytkov Pražskej jari roku 1968. V päťdesiatych rokoch sa jeden z hlavných smerov teroru viedol voči účastníkom SNP – každý, kto v ňom niečo znamenal, buď sedel alebo odvisol. Husák ako hlavný obvinený v procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami bol vystavený nepredstaviteľne krutému mučeniu. Nielenže ho vydržal, ale tvrdohlavo sa odmietal priznať, čím sa vynesenie rozsudku oddialilo až do obdobia po Stalinovej smrti, keď sa ako najvyšší trest už nedávala slučka. Svojou statočnosťou tak zachránil život desiatkam obvineným. S odstupom času nemôžeme byť dosť vďační politickej garnitúre na čele s Gustávom Husákom za epochálny čin, ktorým bolo presadenie federatívneho štátneho usporiadania. Nielen preto, lebo federácia vytýčila dnešné hranice Slovenskej republiky a bez nich by bol prechod k nezávislosti oveľa komplikovanejší. Ale aj preto, že zákaz majorizácie, ktorý presadil Gustáv Husák do § 42 Ústavného zákona o česko-slovenskej federácii zabránil tomu, aby nás pri štátoprávnych sporoch po roku 1989 Česi jednoducho prehlasovali – namiesto toho sa museli s nami dohodnúť. A práve to bol ten „zázračný“ dôvod, prečo je celý svet v úžase z toho, že rozdelenie Česko-Slovenska prebehlo v roku 1992 unikátnym spôsobom, bez krviprelievania, čo nemá v svetových dejinách obdobu. Zaslúžil sa o zriadenie samostatnej Slovenskej cirkevnej provincie, za čo sa mu poďakoval aj kardinál Jozef Tomko. No a v neposlednom rade je to aj jeho zásluha, že novembrová revolúcia z roku 1989 zostala Nežnou, lebo napriek tlakom dogmatického krídla komunistickej strany na čele s Vasiľom Biľakom ako hlavný veliteľ ozbrojených síl zakázal použitie armády na potlačenie demonštrácií.
Uvedomujem si, že toto je len časť životného príbehu Gustáva Husáka a nijako nemienim bagatelizovať jeho podiel na nastolení totalitárneho režimu v roku 1948 a najmä jeho úlohu pri represiách v sedemdesiatych rokoch, vďaka čomu z neho už nikto nesníme nálepku symbolu normalizácie. Ako človek bol bezohľadný, neľútostný, nechal zatvoriť dokonca aj priateľa, ktorý sa pričinil o jeho politickú a občiansku rehabilitáciu v roku 1963. Chápem zatrpknutých a frustrovaných ľudí, ktorým ublížil. Napokon, spoločnosť sa musí posudzovať podľa jej najslabších článkov. Ale to všetko nemôže zmazať jeho kľúčovú úlohu pri všestrannom rozvoji Slovenska. Po 33 rokoch už nielen môžeme, ale musíme porovnávať výsledky predchádzajúceho režimu s tým súčasným. Za jeho vlády vzrástol národný dôchodok, ktorý je rozhodujúcim meradlom bohatstva spoločnosti, o 81 percent. Objem priemyselnej výroby sa zvýšil o 97 % a stavebnej o 84%. Poľnohospodárska výroba vzrástla o tretinu, bola výrazne posilnená naša potravinová sebestačnosť. Postavilo sa vyše 1 800 000 bytov. Podstatne sa rozvinul sociálny systém istôt pre všetkých občanov. V každej, i tej najmenšej obci na Slovensku, bol postavený kultúrny dom. Kde by sa dnes na to všetko našli verejné zdroje? Mohol by som pokračovať, ale to na obraz hádam stačí. Slovensko za vlády Gustáva Husáka zaznamenalo najvýraznejší sociálny rozvoj v jeho dejinách. Porovnajte si to s dneškom. Čo tu zostane po tejto vláde? Len včera odstavili po 70 rokoch najekologickejšiu hlinikáreň v Európe.
Akceptujem, že sú ľudia, ktorí nemôžu Husáka ani cítiť, že majú na neho zlé osobné spomienky, že nemôžu zabudnúť, ako ublížil ich rodine. Ale rozlišujme medzi individuálnou skúsenosťou a celospoločenským prínosom. Keď historik Vilém Prečan, ktorý nedávno dostal štátne vyznamenanie od prezidentky Čaputovej, hodnotí doktora Husáka, nedokáže sa profesionálne odosobniť od svojho trpkého osudu, kedy ho počas normalizačného režimu vyhodili zo zamestnania a nedovolili mu publikovať. Ale čo je pre mňa už silná káva – keď táto ikona česko-slovenskej historiografie v záchvate hysterického hnevu a možno aj sebaľútosti zahlásila, že Gustáv Husák bol väčšie zlo ako Jozef Tiso. Keď mu pripomenuli Tisovu politickú zodpovednosť za desaťtisíce zavraždených židov, neochotne pripustil, že „bola to možno trochu neuvážená téza“, ale nikdy sa za tento nehorázny výrok neospravedlnil.
Je najvyšší čas, aby sme Gustáva Husáka prestali hodnotiť hystericky a čierno-bielo. Tým skôr, že dnešný neonormalizačný režim sa deň za dňom začína čoraz viac podobať na ten predošlý (ľudí vyhadzujú z práce za názory, znemožňujú im rozvíjať svoje schopnosti, obmedzujú slobodu prejavu, vedú štvavé kampane proti tzv. nepriateľom štátu atď.) avšak bez sociálno-ekonomického rozvoja. Oveľa produktívnejšie by bolo zamyslieť sa nad tým, prečo každý výrazný vodca v moderných slovenských dejinách viedol národ pevnou rukou a mal autokratické sklony. Nemôžeme sa však tváriť, že človek, ktorý pre Slovensko tak veľa vykonal, ktorý stál pri kľúčových rozhodnutiach druhej polovice minulého storočia, ktorý ako jediný politik bol vo verejnom živote od Slovenského národného povstania až po Nežnú revolúciu, jednoducho neexistoval. Nemusíme mu stavať pomníky, ale ani naša historická pamäť by nemala byť selektívna. Na záver mi dovoľte jeden jeho citát, nad ktorým sa oplatí zamyslieť aj dnes:
„Čítajte dejiny nášho národa. Nie tie vymyslené pre dekórum jedného režimu, ktorý si ako parvenu zakupoval lepšiu minulosť, ale tie hybné sily, ktoré národ udržali, uvedomili, politicky formovali. V máloktorom národe sú jeho politické dejiny tak históriou jeho kultúrneho vývoja, kultúrnych osobností ako u nás. Štúrova skupina, ktorá prvá politicky viedla náš národ, dávala mu sociálny i hospodársky program, ba dokonca do zbrane ho mobilizovala, neboli to sami básnici, spisovatelia, novinári, kultúrni činitelia? Kuzmány, Janko Kráľ, Vajanský a všetci ostatní, stĺpy našej národnej kultúry, boli nositeľmi politického zápasu u nás. … Táto symbióza skutočnej kultúry s progresívnou politikou zostala v nás do dnešného dňa. Nedívajte sa na voľby a na manifestácie, ale na myšlienky, ktoré obstáli. Bola to koncepcia Hlinku a Tuku alebo Hodžu a Dérera a ich početných ampliónov, na ktorú by mohol národ dnes nadväzovať? Alebo to bola tá podľa Štúra, pohybujúca a zapaľujúce iskra ducha ľudského, ktorú nachádzame v dielach Novomeského, Smreka, Jilemnického, Kráľa, Jesenského, v článkoch Clementisa v kultúrnom a umeleckom podaní toľkých avantgardných činiteľov a v politickom formulovaní socialistického hnutia u nás? Socialistické hnutie a kultúra bili sa za to isté, i keď dakedy na rozličných frontoch: za slobodu človeka, za pravdu a krásu v ľudskom spoločenstve. K týmto zdrojom národných a kultúrnych síl sa vraciame, keď robíme jeden a chystáme sto krokov dopredu.“
Zdroj: Eduard Chmelár, fb
