Najväčšie previnenia Vladimíra Putina sú tie s ďalekosiahlymi následkami.
Okrem zmarených ľudských životov, okrem skľučujúcej zmesi chaosu, nešťastia a strachu, okrem zničených ukrajinských miest (len čistý blázon alebo neľudský cynik dnes môže označiť barbarsky zbombardované centrum Charkova, vrátane domov, bytoviek, škôl za „denacifikáciu“ a „mierovú operáciu“) – najväčšie škody táto vojna napácha na samotnej povesti Ruska. Aj keby Moskva tento konflikt vojensky vyhrala, morálne už prehrala.
Každý triezvo uvažujúci človek vie, že diskurz, ktorý sa celé desaťročia viedol o tejto krajine, bol rýdzo šovinistický. Časť politikov a médií dnes spieva falošné tóny, že nepriateľstvo voči Rusku tu existuje až od Majdanu. Je to lož. Studená vojna voči Rusku sa nikdy neskončila, viedla sa voči nemu aj za éry Borisa Jeľcina, ktorý je dnes ospevovaný ako prozápadný, hoci to bol v prvom rade skorumpovaný alkoholik, ktorý neoliberálnymi reformami zničil ruskú ekonomiku viac ako vpád Hitlera (výpočty amerického ekonóma Jeffreyho Sachsa).
Anna Záborská nedávno spomenula príhodu z roku 1998, keď Ján Čarnogurský ešte ako predseda KDH vyslovil názor, že Rusko treba rešpektovať a treba sa s ním rozprávať. Nasledovala hysterická kanonáda médií, že čo si to dovoľuje. Veľmi ťažko sa tento diskurz narúšal racionálnymi úvahami. No po prepadnutí Ukrajiny je akceptácia Ruska v nedohľadne a politickým dedičstvom Vladimíra Putina nebude to, že svoju krajinu postavil na nohy, ale že ju priviedol do medzinárodnej izolácie.
Napriek tomu a práve za týchto okolností sa musím s plnou vážnosťou rázne ohradiť voči tým, ktorí dnes šikanujú, pranierujú a prenasledujú najvýznamnejšie osobnosti športu, umenia a vedy, ktorých jediným previnením je, že sú Rusi.
Aj keď je dnes populárne kopnúť si do Ruska, aj keď som v menšine, dokonca aj keby som bol sám na svete, dôrazne protestujem, proti tomuto nechutnému šovinizmu. Vynucovanie si politických postojov od ľudí, ktorí nikdy neboli politicky aktívni, je agresívny nátlak, ktorý sa dá porovnať len s fašistickými juntami terorizujúcimi obyvateľstvo.
To, čo sa deje v západnom svete, je šialené. Jeden z najväčších dirigentov súčasnosti Valerij Gergijev dostal od primátora Mníchova v piatok ultimátum, že buď do pondelka verejne odsúdi „brutálnu útočnú vojnu“ Ruska proti Ukrajine, alebo na poste šéfa Mníchovských filharmonikov končí. Gergijev takýto ponižujúci nátlak odmietol a dostal výpoveď. Jedna z najväčších operných hviezd Anna Netrebko, ktorá zažiarila aj v Bratislave, síce na sociálnej sieti uviedla, že je proti tejto vojne a že si želá, aby sa skončila a ľudia mohli žiť v mieri, no zároveň označila za neprijateľné, aby ktokoľvek nútil umelcov, aby vyjadrovali politické postoje a odsudzovali svoju vlasť. Nepomohlo jej to. V milánskom divadle La Scala skončila.
Považujem za čistý fanatizmus, ako na túto situáciu zareagoval dnes ráno na Rádiu Devín operný kritik a hudobný publicista Robert Bayer. Vraj jej odsúdenie vojny nestačí a že sa od nej očakáva „väčšia angažovanosť“ (sic!), v opačnom prípade je správne, že sa takýmto ľuďom „dvere do liberálneho slobodného sveta zatvárajú“ (sic!!!). Mám pocit, že sa tu všetci kompletne zbláznili.
Politická angažovanosť sa vyžadovala v dobách najväčšieho komunistického teroru, najtvrdšieho stalinistického temna v päťdesiatych rokoch minulého storočia.
Ani nacista Herbert von Karajan, aktívny člen NSDAP, ktorý hrával Hitlerovi, svoje koncerty začínal esesáckou hymnou „Horst Wessel Lied“ a slúžil nacistickému režimu tak horlivo, že sa mnohým zhnusil, sa nemusel takto kajať. Povojnový Mníchov prijal nacistického dirigenta s otvorenou náručou, ale ruského vyháňa v duchu svojich najvýraznejších nacistických tradícií.
A to nie je všetko. Bývalý hokejista Michal Handzuš vyzýva ruských hokejistov, aby opustili NHL. Nepamätám sa, že by v čase vojny v Iraku niekto žiadal vylúčenie amerických hráčov z majstrovstiev sveta alebo NHL. Ale pamätám sa, že Michal Handzuš vtedy mlčal. Mám to brať tak, že vtedy boli milióny dolárov, ktoré zarábal vo Philadelphia Flyers, pre neho dôležitejšie ako morálne princípy?
Nedovolil by som si to takto posudzovať, aby odvšadiaľ vyháňali Američanov, ako dnes vyháňajú Rusov zo športových stretnutí, speváckych súťaží, vedeckých konferencií a podobne.
Jeden fanatický učiteľ z českej Vysokej školy ekonomickej (Martin Dlouhý) dokonca ohlásil vlastné sankcie proti Rusku, ktoré majú spočívať v tom, že nebude učiť ruských študentov, nebude viesť bakalárske a diplomové práce ruským študentom, nebude konzultovať s ruskými študentmi, nebude ich skúšať, opravovať im testy a nebude s nimi robiť ani výskum, pretože „vyučovať občanov nepriateľského štátu je morálne neprijateľné“ (!!!). No ešteže pre nich nenavrhuje postaviť plynové komory, hoci si nie som istý, či to dosiaľ neurobil len preto, lebo plyn sa dováža z Ruska – a to by bolo predsa morálne neprijateľné…
Pohon na Rusov sa vystupňoval aj u nás. Na niekoľkých reštauráciách sa objavili nápisy „Rusov neobsluhujeme“. Naša olympijská víťazka, čistá duša Nasťa Kuzminová sa stala terčom nechutnej kyberšikany iba za svoj ruský pôvod. A korunu tomu nasadila ministerka kultúry Natália milanová, ktorá konečne vykázala nejakú činnosť – na svojej FB stránke si zavesila oznam, že končí spoluprácu s ruskými inštitúciami a zastavuje všetky plánované projekty s nimi.
Čo bude nasledovať? Zákaz Čajkovského a Prokofieva a verejné pálenie ruských kníh? Vážení, preskočilo vám?!V tejto hysterickej a emóciami vybičovanej atmosfére som si spomenul na jednu jasnozrivú báseň Vladimíra Majakovského Verše o sovietskom pase (1929).
Dovoľte, aby som vám z nej zacitoval aspoň kúsok, v preklade Ľubomíra Feldeka (dúfam, že sa to ešte smie). Odohráva sa vo vlakovom kupé pri pasovej kontrole:
Niektorým pasom pohŕdajú asi,
nad iným trúsia úsmev za úsmevom.
Napríklad s úctou berú do rúk pasy
s dvojposteľovým britským levom.
Pred dobrým strýčkom tvár im rozkvitne,
ukláňajú sa nižšie, než je pás,
a berú, ako keby brali sprepitné,
Američanov pas. Študujú poľský – ako plagát koza
a hore-dole po jamkách im lozia
fízlovské oči zo slonoviny –
odkiaľže vraj a čo sú to za geografické noviny?
Nezatváriac sa mastno ani slano,
bez zvedavosti zvedov,
nemihnúc brvou berú pasy Dánov
a rôznych iných Švédov.
Ale vtom pánom vykrivilo peru,
ako keď na palec ti stúpi cent.
To mi z rúk páni úradníci
Berú červenolíci dokument.
Berú, sťaby bol z dvoch strán ostrou britvou,
sťa by to bola bomba, dikobraz
alebo dvojmetrový štrkáč, v ktorom pitvou
odhalíš dvadsať jedovatých žliaz…
Na tej symptomatickej nenávisti Západu voči Rusku sa za posledných dvesto rokov nič nezmenilo, bez ohľadu na režim, osoby a obsadenie.
Dnes dostala táto nenávisť oficiálne posvätenie, napriek tomu varujem pred touto rusofóbiou a odmietam šovinistické správanie. Nikto nežiadal pre Američanov sankcie za ich protiprávne správanie a vojnové zločiny v Juhoslávii, Iraku, Líbyi, Sýrii či Jemene, nikto ich nevylučoval z medzinárodných organizácií. Je to síce do očí bijúci dvojaký meter, ale ako myslíte.
No poľovať na Rusov, ostrakizovať významné osobnosti iba preto, že sú Rusi, je ďaleko za hranicou prijateľného a znesiteľného. Na prejavy šovinizmu a hanobenia národa má táto civilizácia snáď ešte stále paragrafy. A ak sme právny štát, mali by sme to zastaviť.
Inak smerujeme presne k tomu, pred čím varoval bulharský politológ Ivan Krastev: K frustrácii z toho, že toto tridsaťročné obdobie a podobne ako to medzivojnové z minulého storočia) bolo premárnenou príležitosťou, ktorá vyústi do novej podoby fašizmu. Takého, v ktorom sa už nebudeme musieť obviňovať, či sú fašisti Rusi alebo Ukrajinci, kotlebovci alebo progresívci, pretože sfašizovaná bude celá spoločnosť. Žiaden šovinista sa nemôže označovať za demokrata, a už vôbec nie za slušného človeka.
Pôvodný text: Eduard Chmelár, fb
