Píše Eka Balašková, predsedníčka ZO Únie nevidiacich a slabozrakých v Komárne
Očkovacia lotéria JE diskriminačná.
(Prepis FIKTÍVNEHO rozhovoru s výhercom, aby ste pochopili, prečo)
Moderátorka (1): – Ste pripravení na dnešné žrebovanie lotérie? – zvukár prestrihne mohutný potlesk, čo v divákovi evokuje plné štúdio.
Moderátor (2): – Ale iste, veď celý národ sedí pred obrazovkami a čaká, komu z nich zavoláme.
1: – A ty už vieš, komu budeme volať?
2: – Ja už to viem, budeme volať pánovi Bartolomejovi do Levoče.
1: – Fíha, tak telefonujeme do perly Spiša, pán Bartolomej, máte dvadsať sekúnd na zdvihnutie slúchadla! – v „dave“ počuť napätý šum, hrá napätie evokujúca hudba, v štúdiu sa to hádam aj blýska, ako pred búrkou…
2: – No Berco, rýchlo to zdvihni, my ti chceme odovzdať veeeľa peňazí! – dostáva sa do vývrtky moderátor, do čoho moderátorka vzrušene piští:
1: – Bercooo
Bartolomej (evidentne starší človek): – Prosím?
1 a 2, prekrikujú sa: – Dobrý večer Berco, vyhrávaš kopec peňazí, len musíš odčítať kód na obrazovke svojho televízora!!!
B: – Prosím? Ale ja ho neviem prečítať.
1 a 2: RÝCHLOOO, Berco, hádam si nenecháš ujsť taký balík! Ešte pár sekúnd a môžeš byť bohatý!!!
B: No ale ja to prečítať nemôžem, lebo ja som nevidiaci.
1 takmer roní krokodílie slzy: – Aaale nie, prišiel si o toľko peňazí …! – z „publika“ sa ozve ľútostivý povzdych.
2: – Ako to, že si nevedel prečítať kód?
B: – Viete, ja mám 79 rokov, telefón mám na nabíjačke v spálni a televízor mám v obývačke.
1: – No ale to musíš mať niekoho doma, kto ti to mal prečítať a nadiktovať!
2: – Tak je to predsa v pravidlách. Je nám to ľúto, ale nevyhrávaš. – presviedča nás moderátor, hádam aj slzička ľútosti mu „ukápne“.
1: – Nevadí, ideme žrebovať ďalšieho výhercu a je ním … pani Juliána z Košíc!
2: – Voláme Juliške, šup-šup k telefónu, ideš vyhrať dvestotisíc!
1 a 2 svorne pokrikujú: – Juliškaaaaaa, zodvihni to!!!
J: – Prosím?
1: – Juliška, máš dvadsať sekúnd na odčítanie kódu!
J: – Prepáčte, ale ja som nevidiaca, nebudem to vedieť prečítať.
2 „vrieska“ v hranom vytržení: – Prečítaj to číslo!!! – a keby si štipkou mysle neuvedomoval, že je v telke, tak hádam dodá niečo ako šťavnatejšie – do prčíc!
J: – Viete, ja vám to…
1: – Aaach, škoda, časový limit uplynul. Prečo si neprečítala kód z obrazovky, Juliš… – tón, ktorým by sa vám mohla prihovoriť dobrá kamarátka.
J: – No veď som vám povedala, že som nevidiaca.
2: – Nevidiaca?
1: – Ale tak ako to, že nemáš doma niekoho, kto by ti to prečítal?
J: – A to musím?
2: – No nemusíš, ale potom načo ideš do niečoho, keď nevieš splniť podmienky?
Toľko fiktívne žrebovanie, opakujem – fiktívne.
Očkovacia lotéria je diskriminačná voči starším ľuďom a voči ľuďom s niektorými druhmi postihnutia a mňa v pondelkovom spravodajstve doslova zdvihol zo stoličky výrok pána ministra financií. Na toto jej pravidlá vraj pamätajú. Ako? No tak, že máte mať niekoho pri sebe, kto vám ten kód predčíta, prípadne nadiktuje.
Pán minister. Bývate v štandardnom paneláku, kde je v jednom vchode okolo 50 bytov a obyvatelia sa striedajú tak, že ani vidiaci nestíha registrovať zmeny (pokiaľ len nepracuje na nejakej evidencii obyvateľstva), takže nemôžete chcieť od nevidiaceho, prípadne starého človeka, aby ovládal „zostavu obyvateľov“ svojho vchodu a nie ešte, aby si s niekým vytvoril taký vzťah, že sa dohodnú: – vieš čo? Večer príď ku mne „na pivo“ a ak ma vyžrebujú, predčítaš mi ten blbý kód.
Odhliadnuc od medziľudských vzťahov, ktoré tu pandémia zanecháva (veď sused sa bojí dotknúť kľučky po inom susedovi, lebo veď čo ak má covid).
Odhliadnuc od toho, ako spoločnosť rozdeľuje téma očkovania (nedaj Boh, kvôli očkovacej lotérii osloviť niekoho, kto je proti tomuto očkovaniu).
Vy si, pán minister fakt myslíte, že sme povinní mať stále niekoho „za zadkom“, aby, keď náhodou, možno…? Fakt si takto predstavujete nezávislý život? No poviem vám, za tú nedeľu, na konci ktorej sa táto slávna lotéria žrebuje, mi pomohlo aj päť ľudí, lebo tú pomoc potrebujem. Fakt si myslíte, že toto je dôstojné?
