Aké to je ponoriť sa do minulosti a predstaviť si život našich prarodičov, dozvedieť sa o ňom viacej? Máte radi vôňu starých dreveníc alebo vás fascinuje um našich predkov a ich spôsob života? Radi sa pokocháte na krásnych dielach starých remeselníkov alebo žien? Nedávno sme uviedli recenziu na knihu Ako sme kedysi žili. Oslovila som preto autorku tejto knihy Zoru Mintalovú Zubercovú – etnologičku, historičku, múzejníčku a neprofesionálnu výtvarníčku, ktorá je poprednou odborníčkou na materiálnu kultúru a kulinárne tradície. Dokonca má aj kladný vzťah k Nitre. Aké sú teda jej „obrazy“ každodenného života našich predkov?
Pri tvorbe knihy „Ako sme kedysi žili“ ste spolupracovali s viacerými múzeami, medzi nimi i so Slovenským poľnohospodárskym múzeom v Nitre. Ako si spomínate na túto spoluprácu?
Moja spolupráca so Slovenským poľnohospodárskym múzeom v Nitre je oveľa staršieho dáta. V rámci plnenia výskumných úloh som napríklad študovala jeho zbierkový fond textilu, zúčastňovala sa odborných seminárov a konferencií, odborní pracovníci etnografi z múzea pravidelne chodievali do SNM v Martine na odborné semináre, vernisáže výstav. V Slovenskom poľnohospodárskom múzeu v Nitre som mala reprízy troch výstav, napr. „Podoby prútia“, poznala som jeho expozíciu v prírode. Preto keď som pripravovala knihu „Ako sme kedysi žili, Obrazový sprievodca životom našich predkov“ už som presne vedela, s čím môžem počítať.
Ako na vás pôsobí Nitra? Ktoré miesta nášho mesta máte rada?
Vďaka tomu, že sme v Nitre mali príbuzných, navštívila som toto mesto viackrát už v detstve. Vždy som do neho vstupovala s úctou a obdivom k našej dávnej minulosti, predstavovala som si kniežatá, spôsob života kniežacieho dvora, obdivovala som historické pamiatky starobylej Nitry, aj Zobor s jeho zaujímavou vinohradníckou históriou. Neskôr som v Nitre párkrát navštívila moju dobrú kamarátku a bola som nemilo prekvapená, ako sa viaceré historické objekty postupne strácajú. V tom čase som už Nitru vnímala ako mesto vysokoškolákov. Dodnes však s pietou obdivujem celý areál Nitrianskeho hradu s bazilikou sv. Emeráma, dojíma ma vzácny románsky Kostol svätého Michala Archanjela v Dražovciach.
Pre Múzeum slovenskej dediny pri SNM v Martine ste absolvovali výskumy po celom Slovensku. Boli ste scenáristkou regiónu Orava a Spiš, riešili ste vyše dvadsať výskumných úloh. Mohli by ste nám priblížiť, čo to znamená? A čo robí taký scenárista regiónu?
Ide o pomerne komplikovanú odpoveď. V 60. až 80. rokoch 20. storočia bolo SNM v Martine vrcholnou múzejnou inštitúciou na Slovensku a metodickým centrom pre múzeá, aj preto malo bohatú vedecko-výskumnú činnosť. Na pôde múzea sa riešili úlohy štátneho a rezortného plánu Slovenskej republiky. K úlohám štátneho plánu patrila príprava a budovanie celoštátneho Múzea ľudovej architektúry (ďalej MĽA), v ktorom mali byť charakteristické objekty a usadlosti zo všetkých regiónov Slovenska. Každý región mal scenáristu, vedecko-výskumného pracovníka, ktorý po odbornej, ideovej stránke pripravil všetko čo súviselo s regiónom. Išlo o štúdium v archívoch, štúdium literatúry a fotodokumentácie, o výskumy v teréne, vypracovanie Libreta regiónu, výber najcharakteristickejších objektov ľudového staviteľstva, ich zdokumentovanie, zameranie a predloženie materiálov na Vedeckú radu SNM v Martine.
Zora Mintalová Zubercová: Ako sme kedysi žili
Po ich schválení nasledovala II. stupňová architektonická dokumentácia objektov v teréne, ich rozobratie, stavba originálnych objektov, prípadne ich rekonštrukcia v MĽA v Martine, ďalej ich zariadenie, k čomu scenárista vypracoval technické scenáre a zároveň v teréne kúpil originálne predmety. Práce týkajúce sa zamerania objektov, II. stupňovej dokumentácie, rozobratia objektov, ich výstavby v múzeu a pod. vykonávali fotografi, kresliči, stavbári, architekti, konzervátori, remeselníci. Originálne predmety na zariadenie objektov prešli rukami konzervátorov a reštaurátorov. Išlo o veľký kolektív odborných pracovníkov, ktorým, ak to tak môžeme povedať „velil“ scenárista. No pokiaľ išlo o moje výskumné úlohy, týkali sa aj iných oblastí: napríklad stravovania a kulinárskej histórie, ľudového textilu a nábytku a ďalších tém, nakoľko som bola v múzeu i kurátorkou viacerých zbierkových fondov. Každá výskumná úloha trvala určitú dobu, predkladali sa z nej na Vedeckú radu múzea podrobné správy, publikovali odborné a vedecké štúdie, pripravovali výstavy a pod.
Boli ste autorkou a spoluautorkou scenárov viac ako 50 výstav na Slovensku a v zahraničí. Kde v zahraničí a čo ste na týchto výstavách prezentovali?
Ako som už uviedla, riešila som viaceré výskumné úlohy, ktorých výsledkom boli i výstavy, napríklad o histórii stravovania a stolovania na Slovensku. Z nich k najúspešnejším patrili: „Kuchyňa starých matiek“, „Od prstov k príborom“, „Vône a chute Vianoc“ a mnohé ďalšie, ale hlavne „Čaro prikrytého stola“. Ďalej išlo o výstavy o histórii textilu, počnúc ľudovým, cez historický až po sakrálny textil. Premiéru mali v SNM v Martine a reprízy v múzeách na Slovensku, medzi iným i v Slovenskom poľnohospodárskom múzeu v Nitre. V zahraničí som ako autorka a spoluautorka prezentovala výstavy o spracovaní prírodných materiálov, histórii textilu, ľudového odevu, nábytku. Ojedinelou bola reprezentatívna kolektívna výstava „Poklady ľudovej kultúry Slovenska“. Výstavy mali premiéru v Čechách, Poľsku, Maďarsku, v bývalom Sovietskom zväze, v Holandsku, Nemecku, Francúzsku, Taliansku, na Kube.
Letné osvieženie: Jednoduché čučoriedkové koláče
V roku 2000 ste v Martine založili celoštátne Múzeum Slovenského Červeného kríža, ktorého riaditeľkou ste boli do roku 2009. História Slovenského Červeného kríža je vám teda taktiež veľmi blízka. Čo by ste považovali za skutočný „šperk“ tejto histórie?
Určite skutočnosť, že Červený kríž na Slovensku pôsobil už v 19. storočí v rámci Červeného kríža krajín Svätej maďarskej koruny, preto jeho vznik nemôžeme datovať len od roku 1919. Ochudobnili by sme sa o úžasnú históriu tisícov dobrovoľníčok a dobrovoľníkov z rôznych spoločenských vrstiev, o naše významné osobnosti, ktoré sa pred prvou svetovou vojnou, ale najmä počas nej zapájali do materiálnych a finančných zbierok, do pomoci vojakom vo vlakoch na železničných staniciach. Opatrovali a ošetrovali ranených, chorých vojakov a rekonvalescentov v nemocniciach, ošetrovniach, lazaretoch, z ktorých viaceré fungovali v súkromných objektoch. Šperkom je rozhodne účasť desiatok tisíc dobrovoľníčok, ošetrovateliek, lekárov, sestier, sanitárov počas druhej svetovej vojny, kedy doslova vytvorili bielu armádu, čo nemalo obdobu. Skláňam sa pred prácou, ktorú ČK na Slovensku vykonal v oblasti dobrovoľného darcovstva krvi, no aj v systematickej práci so žiakmi a mládežou v náročnom medzivojnovom období. Ale pokračovať by som mohla aj ďalej.
Spomínate si na nejakú vtipnú príhodu z vášho profesného života?
Veselých, vtipných ale tiež smutných príhod bolo veľmi veľa. Veď som sa v začiatkoch mojich výskumov stretávala s ľuďmi, ktorí sa narodili ešte koncom 19. storočia. Navštívila som grófku, ktorá žila v dvojizbovom panelákovom byte s nádherným historickým nábytkom, porcelánom a obrazmi v zlatých rámoch, ktoré vypĺňali celé steny, ale aj s pašerákom koní a dobytka, ktorí mi spolu s vnukom chcel ukázať tajné chodníčky cez hranice s Poľskom s tým, že ak chcem koňa, tak ho bez problémov budem mať. V Čičmanoch mi počas výskumu dva dni robil ochrancu malý školáčik, ktorý potom mame vysvetľoval, že kvôli tomu predsa nemohol ísť do školy. Keď som v Osturni kupovala do SNM bytový textil na zariadenie objektu, zhŕklo sa v izbe vyše dvadsať žien, ktoré ma najprv vyskúšali či viem čo je ľan, konope, bavlna, koľko metrov tkaniny ide na podhlavnicu, na perinu, na plachtu, koľko peria ide do podhlavnice, periny, z čoho a ako sa tkajú koberce, čo patrilo neveste do výbavy… až potom mi dovolili kúpiť všetko čo som potrebovala; dokonca mi pri odchode ešte k autu donášali ďalšie predmety.
Venujete sa dokonca aj histórii kulinárstva a stravovania. Ak sa pozrieme na Slovensko, je niečo skutočne výnimočné, špeciálne, či zaujímavé v histórii našej kuchyne, čo možno málokto vie?
V období budovania socializmu sme sa prezentovali tzv. ľudovou kuchyňou a halušky s bryndzou sa začali uvádzať ako naše národné jedlo, čo nie je pravda z viacerých dôvodov. Veď u nás nežili len drevorubači a baníci z podhorských a horských oblastí, ktorí sa ráno museli tak najesť, aby boli sýty; na čo boli v 19. storočí halušky doslova stvorené. Žili u nás aj bohatí remeselníci a obchodníci, podnikatelia, mešťania, zemania, stredná šľachta, dokonca aristokracia. Väčšina z nich si mohla dovoliť jesť to, čo im hrdlo ráčilo. Málokto vie, že sa u nás pestovala špargľa, že bohatí jedávali drahé hľuzovky z našich lesov na východe Slovenska, počas pôstu jedli morské ryby, kaviár, v okolí Bratislavy slimačie vajíčka. V minulých storočiach sa v Dunaji lovili obrovské ryby, nazývané vyzy, ktoré tvarom pripomínali vzducholoď a obsahovali kaviár. Pestrá a bohatá bola naša meštianska kuchyňa, ktorá mala množstvo „recepisov“ napríklad na teľacie mäso i divinu. Preto ak chceme hovoriť o našej kuchyni, vždy musíme uvádzať storočie a konkrétnu sociálnu či spoločenskú vrstvu.
Hovorí sa, že slovenská kuchyňa to je slanina a klobása, možno ešte kapusta a bryndza. Takže ako to je? Jedli sme my Slováci vôbec niekedy zdravo?
Nie všetko čo sa hovorí je pravda a v tomto prípade to platí stopercentne. Musíme rozlišovať obdobie a jednotlivé vrstvy obyvateľov. Vo všeobecnosti sa v tradičných roľníckych rodinách ešte koncom 19. storočia jedlo to, čo sa dopestovalo a dochovalo, rozdiely boli pochopiteľne medzi úrodným juhom a podhorským a horským severom Slovenska. Jedli sa pokrmy z domácej sezónnej zeleniny, ktorej bolo viac druhov ako dnes; dochucovali sa bylinkami. V zime mali veľký význam strukoviny, kyslá kapusta, v lete zeleninové prívarky. Zemiaky sa pestovali v oblastiach Liptova, Oravy, Spiša, Turca. Veľký význam v strave mali sýte polievky, mlieko vrátane kyslého, rôzne mliečne výrobky, na severe ovčie produkty hlavne sušený syr a bryndza, ktorá sa vyvážala aj do Viedne.
Jedlá v tradičnom roľníckom prostredí mali kyslú príchuť, ak sa prisládzali, tak medom; cukor sa kupoval na sviatky. Piekol sa domáci chlieb, na juhu vysoký biely, na severe nízky a tmavý, ktorý, ak sa nezjedol, vydržal aj týždeň. Mäso (zvyčajne varené) sa jedlo v nedeľu, na severe najmä solená baranina, pečená bravčovina a hydina na rodinné a výročité sviatky, zakáľalo sa pred Vianocami a fašiangami. Dôležité boli bezmäsité pôsty, niekoľkotýždňové pred Vianocami a Veľkou nocou, keď sa používal olej a mohli jesť ryby, raky. Jedlo sa čerstvé i sušené domáce ovocie, varieval slivkový lekvár, ktorý s makom, orechmi, tvarohom tvoril plnku do kysnutých koláčov, neskôr mrežovníkov. Meštianska kuchyňa bola oveľa pestrejšia, poznala množstvo „recepisov“, používala domáce aj kupované suroviny vrátane morských rýb, či ovocia z cudziny. Mohla sa bez problémov porovnávať s kuchyňou iných európskych krajín. Každý obed začínal polievkou, v stredu a v piatok bolo bezmäsité hlavné jedlo. Keď sa podávalo mäso, bol na konci obeda dezert či ovocie, bežné boli zákusky, cukrovinky, víno, likéry, pivo. Mešťania obľubovali žemle a iné pekárenské výrobky. K rôzne upraveným mäsám bývali rozmanité omáčky, zemiaky, ryža, kysnuté knedle. Z múčnych jedál boli obľúbené palacinky, dolky, lievance, ovocné knedličky, cisársky trhanec, žemľovka. Jedlo sa sezónne aj dovážané ovocie, od žien z vidieka kupované lesné ovocie a plody. Gazdiné a domáce panie ovocie zavárali, varili lekvár, džemy, chystali sirupy, nakladali uhorky, čalamády.
Dôležité však bolo, že vo všeobecnosti sa na Slovensku v zime jedla teplá strava, ktorá zahriala organizmus. Ráno začínalo teplým jedlom, v lete sa jedli sezónne jedlá, ktoré ochladzovali. Pila sa voda, kyslé mlieko, kyselky. Čas stanovený na raňajky, obed a večeru sa dodržiaval, počas noci sa nejedávalo. Takže naša kuchyňa skutočne bola zdravá.
Viem, že ste autorkou kníh Pečieme na Vianoce (2013) a Vianoce na Slovensku (2012). Čo teda pečiete na Vianoce vy a aké sú tie Vaše Vianoce?
Naše Vianoce sú rodinné a kresťanské. Snažím sa dodržiavať všetko čo tvorilo Vianoce môjho detstva a detstva nášho syna, vrátane návštevy kostola. Pred Štedrou večerou je spoločná modlitba, po nej prípitok, oblátky s medom a kúsok cesnaku. Nasleduje kapustnica, vysmážaná ryba a rezeň so zemiakovým šalátom (novšie aj cestovinový), opekance (po turčiansky lokše) s makom, jabĺčka, sušené aj čerstvé ovocie, orechy, zákusky. Priznávam sa, že nepečiem tradičné makové, orechové a tvarohové záviny, ale kupujem domácu vianočku a pečiem množstvo vanilkových rožtekov, mačacích očí, lineckých koláčikov, žĺtkové rezy, slané tyčinky, robím šuhajdy.
A čo počas roka? Ktoré je vaše najobľúbenejšie jedlo?
Jednoznačne vyhráva kapustnica s čerstvým aj údeným bravčovým mäsom, čerstvou aj údenou domácou klobásou a kvalitnými hríbmi; ak vydrží, tak ju vďačne zjem aj na tretí deň. Mám veľmi rada sviečkovú na smotane s knedľou a k nej brusnicový kompót, pečenú kačku s červenou kapustou a knedľou, žemľovku, šošovicový prívarok a v horúcich letných dňoch môžem donekonečna jesť rôzne upravené zemiaky a zapíjať kyslým mliekom.
Mohli by ste sa s našimi čitateľmi podeliť o recept na nejaké netradičné tradičné jedlo?
Dnes mnohé mladé gazdinky často pripravujú komplikované jedlá z rôznych, aj dovážaných surovín. Preto som vybrala jednoduchú, na prípravu nenáročnú zemiakovú babu na kapustných listoch, na ktorú potrebujeme listy z bielej hlávkovej kapusty, zemiaky, soľ, rascu, masť alebo olej a maslo.
Z kapusty vyberieme pekné kapustné listy, ktoré umyjeme a potrieme maslom. V hrúbke 1 cm rozotrieme na listy cesto z nastrúhaných surových zemiakov, pridáme rascu a podľa chuti osolíme. Takto natreté listy poukladáme na plech vymastený masťou alebo olejom a dáme piecť do rúry. Pečieme dovtedy, kým nie je cesto upečené do ružova a chrumkava a potom ho ešte teplé potrieme maslom.
Pôsobíte ako neprofesionálna výtvarníčka. Čo to znamená?
O detstva som kreslila a maľovala, dokonca som druhú prihlášku na vysokú školu poslala na výtvarný smer, kde ma aj prijali, no nenastúpila som. Vyštudovala som národopis a históriu, ale na maľovanie som nezanevrela. Kresbami a maľbami som dopĺňala svoje štúdie aj knihy. Od roku 2006 som roky navštevovala Výtvarný ateliér pre dospelých pri Základnej umeleckej škole v Martine, následne rôzne kurzy, v čom pokračujem dodnes. Zúčastnila som sa mnohých kolektívnych výstav obrazov, mala som štyri samostatné autorské výstavy. Viaceré obrazy majú moji priaznivci na Slovensku, niektoré sú v zahraničí. Kresba a maľba ma vlastne sprevádza celým životom. No keďže nemám v tomto smere vysokoškolské vzdelanie, radím sa medzi aktívnych neprofesionálnych výtvarníkov.
Čo robíte vo voľných chvíľach, keď sa nevenujete histórii?
Voľného času mám málo, pretože neustále píšem, keď si chcem oddýchnuť maľujem, idem do výtvarného ateliéru. Často prednášam a prezentujem svoje knihy na besedách v kluboch, knižniciach či v školách po Slovensku. Som pochopiteľne domáca pani so všetkým čo to prináša, máme záhradu, aj chalupu na juhu Slovenska, kde je tiež hodne práce. Rada cestujem, s manželom spoznávame nové miesta, historické pamiatky, múzeá a galérie, navštevujeme divadelné predstavenia, operu, balet, alebo sa vraciame tam, kde sme sa dobre cítili. Rada šoférujem, navyše sa snažím cvičiť, bicyklovať… no je toho dosť.
Ktorá lokalita Slovenska je vaše „srdcovkou“ a prečo?
Som rodená Martinčanka s rodinnými väzbami na Turiec a Liptov, preto uprednostňujem tieto dva regióny a ich lokality s bohatou históriou a prenádhernou prírodou. Mám nesmierne rada turčianske doliny a hrady, aj keď z mnohých sú ruiny, no v ostatných rokoch vďaka dobrovoľníkom doslova vstávajú z popola. Mám rada majestátne Vysoké Tatry, spišské mestá a mestečká s ich úžasnou históriou.
Kauza Cervanová ožíva: Odsúdení požiadali o obnovu konania, nové dôkazy?
Aké je vaše životné motto?
Vždy som sa snažila žiť, pracovať a plniť svoje sny čo najlepšie, nerozmýšľajúc nad mottom. Rodičia ma viedli k láske k ľuďom, prírode, histórii, ku kráse, k viere v dobro a spravodlivosť, ktorú som neustále hľadala. Nebolo to ľahké, lebo som nepoznala vydláždenú cestu. Skôr som musela prekonávať prekážky, aj preto som si neustále opakovala „Čo ma nezlomí, to ma posilní“.
Máte nejaký nesplnený sen?
Pomaly som sa priblížila do veku, kedy sa začína viac bilancovať ako plánovať. Ale chcela by som ešte napísať dve knihy a uviesť ich do života, namaľovať pre kolektívne výstavy zopár obrazov, ktoré urobia radosť nielen mne ale aj iným, navštíviť v zahraničí výstavy mojich obľúbených impresionistov, prechádzať sa spolu s mojimi najbližšími po morských pobrežiach. Mojim nesplneným snom ostáva hra na klavíri.
Je ešte niečo, čo by ste chceli povedať našim čitateľom?
V dnešnom, rýchlo plynúcom svete si stále viac uvedomujem, že najvzácnejší je čas strávený s ľuďmi, ktorých máme najradšej. A ak ide o rodičov či dokonca starých rodičov, ich spomienky a rodinné historky, ktoré sa nás bytostne dotýkajú, hoci si to neuvedomujeme, je o to vzácnejší, pretože je nenahraditeľný a nedá sa zopakovať.
Lucia Balagová, foto:zm
