V súlade so zásadou „znečisťovateľ platí“ musia znečisťovatelia v EÚ znášať náklady na znečistenie vyplývajúce z ich činností. Avšak v Únii to nie vždy platí, uviedol v pondelok Európsky dvor audítorov (EDA) v osobitnej správe.
Audítori uviedli, že hoci sa táto zásada vo všeobecnosti odzrkadľuje v environmentálnych politikách EÚ, jej rozsah zostáva neúplný a v jednotlivých sektoroch a členských štátoch sa uplatňuje nerovnomerne. Poukázali na to, že na financovanie sanačných opatrení sa niekedy využívajú verejné finančné prostriedky namiesto finančných prostriedkov znečisťovateľov.
V EÚ sú potenciálne kontaminované takmer 3 milióny lokalít, najmä priemyselnou činnosťou a spracovaním či likvidáciou odpadu. Šesťdesiat percent povrchových vôd, ako sú rieky a jazerá, nie je v dobrom chemickom a ekologickom stave. Znečistenie ovzdušia, ktoré predstavuje veľké riziko pre zdravie v EÚ, poškodzuje aj vegetáciu a ekosystémy. To všetko znamená značné náklady pre občanov EÚ.
Podľa zásady znečisťovateľ platí sú znečisťovatelia zodpovední za znečistenie a environmentálne škody, ktoré spôsobia, a sú zároveň aj tí, ktorí majú znášať súvisiace náklady, a nie daňoví poplatníci.
„Na účinné a spravodlivé plnenie Európskej zelenej dohody musia znečisťovatelia platiť za poškodenie životného prostredia, ktoré spôsobia,“ uviedol Viorel Štefan, člen EDA zodpovedný za túto správu. Zdôraznil, že doteraz museli európski daňoví poplatníci príliš často znášať náklady, ktoré mali zaplatiť znečisťovatelia.
Zásada znečisťovateľ platí je jednou z hlavných zásad, z ktorých vychádzajú environmentálne právne predpisy a politiky EÚ, ale uplatňuje sa nerovnomerne a v rôznej miere.
Zatiaľ čo smernica o priemyselných emisiách sa vzťahuje na zariadenia, ktoré najviac znečisťujú životné prostredie, väčšina členských štátov neberie podniky na zodpovednosť, ak je poškodenie životného prostredia spôsobené povolenými emisiami. Smernica nevyžaduje ani to, aby priemyselné zariadenia hradili náklady na vplyv zvyškového znečistenia, ktoré sa vyšplhali na stovky miliárd eur.
Znečisťovatelia neznášajú v plnej miere ani náklady súvisiace so znečistením vody. Domácnosti v EÚ zvyčajne platia najviac, aj keď spotrebúvajú len 10 % vody. Zásada znečisťovateľ platí sa ťažko uplatňuje v prípade znečistenia pochádzajúceho napríklad z poľnohospodárstva.
Častým javom je, že ku kontaminácii lokalít došlo tak dávno, že znečisťovatelia už neexistujú, nie je možné ich identifikovať alebo ich nemožno brať na zodpovednosť. „Historické znečistenie“ je jedným z dôvodov, prečo EÚ musela financovať sanačné projekty, ktoré mali hradiť znečisťovatelia. Ešte horšie je, ak verejné prostriedky EÚ sa používajú aj v rozpore s touto zásadou, napríklad keď sa orgánom v členských štátoch nepodarilo presadiť právne predpisy v oblasti životného prostredia a donútiť znečisťovateľov, aby platili.
Audítori tiež zdôraznili, že ak podniky nemajú dostatočné finančné zabezpečenie (poistenie environmentálnej zodpovednosti), existuje riziko, že náklady na environmentálne čistenie budú znášať daňoví poplatníci.
K dnešnému dňu len sedem členských štátov EÚ – Česká republika, Írsko, Poľsko, Portugalsko, Slovensko, Španielsko a Taliansko – požaduje poskytnutie finančného zabezpečenia pre niektoré alebo všetky environmentálne záväzky. Na úrovni EÚ však takéto záruky nie sú povinné, čo znamená, že daňoví poplatníci sú nútení hradiť náklady na sanáciu, keď sa spoločnosť, ktorá spôsobila environmentálnu škodu, dostane do platobnej neschopnosti.
Zdroj: TASR
