Píše Eka Balašková, predsedníčka ZO Únie nevidiacich a slabozrakých v Komárne
Nejdem pichať do osieho hniezda, lebo neverím, že práve tento článok niečo zmení. Či už v myslení ľudí, alebo v sociálnom systéme, ktorý je nastavený rovnako, ako pred 30 rokmi.
K napísaniu tohto článku ma inšpiroval rozhovor s jednou známou, s ktorou sme pred časom rozoberali to, že kompetentní chcú „prekopať“ systém osobnej asistencie, ktorý (za mňa) funguje výborne. Mám asistentku, s ktorou fungujeme roky tak, že ma dopĺňa, pomáha mi s vecami, ktoré sama nezvládam, prípadne v čase PNky a covidu nevybavím; ale nesnaží sa manipulatívnymi technikami ovplyvňovať moje konanie. Ale ani o tomto som v podstate nechcela, vráťme sa k rozhovoru na tému inštitútu osobnej asistencie s vyššie zmienenou známou. Zarazila ma jej veta, že síce áno, byť doma, vo svojom prostredí je síce super, ale ak to nejde, tak ani v „ústave“ (rozumej inštitúcii sociálnej starostlivosti) nie je tak zle – veď máš všetko, čo potrebuješ, naješ sa, operú na teba a pokiaľ viem, tak aj k lekárovi ťa vezmú – buď erárnym autom, alebo vybavia sanitku. Na chvíľu som stratila reč. Keď som ju po narátaní do desať a po výdatnom dúšku kávy znovu ako-tak našla; spýtala som sa jej, či už bola v takom „ústave“. Nie, nebola. Ako asi ani väčšina čitateľov nie. A tak vám ponúkam štandardný deň fungovania v takomto zariadení.
Okolo šiestej vstanete. Či sa vám to páči, alebo nie, musíte, lebo spolubývajúcej Evke chodí sestra podať infúziu, neskôr jej sanitárka pomôže s rannou hygienou. Najskôr však do tej kúpelne odvedie spolubývajúcu Mariku. Tá síce doma zvládala osobnú hygienu aj sama, no tu nemôže – „tabuľkovo“ patrí do kategórie, ktorá sa nesmie sama sprchovať, lebo ak by nebodaj spadla a ublížila si, zariadenie musí byť kryté. A tak sa aj vám môže stať, že kým zodpovední pochopia, že tú osobnú hygienu NAOZAJ zvládate sama, týždne, možno mesiace vám v kúpeľni robí spoločnosť niekto, kto má v náplni práce nastaviť vám teplotu vody (až potom vám dá do rúk sprchovú hlavicu, lebo veď čo ak sa počas jeho služby obaríte); oznámi vám, že dnes si hlavu umývať nebudete, lebo dnes skrátka nie; no a nemôžete si vychutnať riadny prúd vody, lebo odtok nestíha a vy vyrábate bazén ešte aj v izbe.
Na raňajky máte chuť na praženicu? To samozrejme pokojne môžete, veď vašim chutiam nikto rozkazovať nemôže. Rozhodne sa však, že o pol ôsmej si musíte sadnúť za stôl k trom ďalším ľuďom (z ktorých jeden vydáva zvuky ako počuť z chlievika s dvoma obyvateľmi a druhý vedie nudné reči) a na stôl vám prinesú čo ja viem drožďovú nátierku. Že ju nemáte radi, to je v poriadku, je to váš problém, môžete siahnuť do vlastných zásob a na ten chlieb si natrieť povedzme pečeňovú paštétu. Ak vám ju mal kto priniesť, lebo vďaka korone ste mesiace nevystrčili nos z areálu zariadenia. Síce pekného, upraveného, ale klietka je klietkou, aj keby bola zo zlata.
Doma ste boli zvyknutí o desiatej dať si kávu, aj tu vám ju kuchárky rady zalejú, ale hneď po raňajkách, lebo veď okolo desiatej už vo veľkom kmitajú okolo prípravy obeda.
Čo robiť medzi tou ôsmou a dvanástou, kedy je obed? Môžete sa venovať ručnej práci, sociálna pracovníčka možno v spoločenskej miestnosti organizuje nejakú spoločnú aktivitu, ktorá je (úplne pochopiteľne) prispôsobená najslabším zo skupiny, takže ak ste mentálne/duševne „plne funkčný/funkčná“, tak sa môžete pri tých slabších nudiť tréningom pamäte, prípadne navliekaním korálikov pri stimulácii jemnej motoriky rúk, alebo sa prejdete po záhrade okolo zariadenia, tu cez okno pozdravíte Táňu, tam prejdete pár krokov s Vincom od susedného stola z jedálne …
Obed je o dvanástej. Čo bude na obed nie je vaše rozhodnutie, dozviete sa to z jedálneho lístka.
Popoludnie väčšina klientov trávi „čakaním na večeru“. Niektorí možno hrajú Človeče v spoločenskej miestnosti, iní sledujú nudné programy v televízii a ďalší, ak má zariadenie vifi, prípadne majú zariadenia s dátami, brázdia internety. Čo robíte po večeri? To isté, čo pred ňou.
O izbu s vami sa delia ďalší jeden až dvaja ľudia. S úplne iným handicapom, celkom inými návykmi, totálne rozdielnymi povahami. Nech ste akokoľvek flexibilní, časom určite príde „ponorka“. Lebo napríklad ste chorí, máte horúčku, Evke vrieska nejaký akčný seriál, Marika sa rehní do mobilu a suseda na internete pozerá video s nejakou bláznivou hudbou.
Ale vráťme sa k režimu. Vlastne už len nočný kľud, ktorý je väčšinou od 22. hodiny. On aj ten kľud je relatívny, lebo možno bývate pár metrov od izby sestier, kde sa 24 hodín denne, 7 dní v týždni ozýva pípanie privolávača služby. Nevyčítate to nikomu, veď je úplne pochopiteľné, že ak niekto potrebuje čo ja viem presunúť na toaletu, prípadne podať vodu, tú sestru si nejako privolať musí. To prenikavé pípanie vám však preniká aj do snov…
Nemôžete si ísť nakúpiť, zabudnite na kávičkovanie s kamarátkou a ani mimo covidu si nemôžete zájsť na jedno chladené s kamošmi, lebo v zariadení je alkohol a jeho požívanie zakázané. Každý síce vie, že s tým problém nemáte, ale pravidlá sú pravidlá. Ani na návštevu si nepozvete nikoho, lebo veď na izbe sú okrem vás ďalší dvaja ľudia, ktorí s tým môžu mať problém. No a asi nikto z nás netúži chváliť sa takýmto demotivujúcim životom.
Na záver celého článku musím podotknúť, že článok nemá byť vnímaný, ako „hejt“ na zariadenia sociálnej starostlivosti. Sú ľudia, ktorí ich naozaj potrebujú. Takisto úplne chápem, že v nich je nutný nejaký režim a tiež si neviem predstaviť, že by mali každému variť podľa jeho chutí. Článok je o tom, že človek, ktorý doteraz za pomoci osobného asistenta žil relatívne plnohodnotný život (sám si pripravoval stravu; venoval sa záujmovej činnosti; sám si „menežoval“ svoje úradné či zdravotné záležitosti); ak mu táto možnosť bude odobratá, má dve východiská. Vrátiť sa do rodinnej „starostlivosti“ – viete si predstaviť, že pochádzate čo ja viem z Demandíc, Zbehňova či zo Sihelného, ako vozíčkar/vozíčkarka fungujete v Bratislave a zrazu riešite, že šup k bratovej rodine, lebo nebudete mať na zaplatenie služieb, ktoré potrebujete? Síce pracujete, ale vaše životné náklady na bývanie atď vám dovoľujú akurát tak doplatenie k príspevku na osobnú asistenciu od štátu …
Zariadenia sociálnej starostlivosti nepochybne majú svoje opodstatnenie, o tom sa nedá polemizovať. Nenapĺňajme ich však ľuďmi, ktorí sú s asistenciou schopní (a nehovoriac o tom, že viac, než ochotní – cítia to ako svoju povinnosť) byť pre spoločnosť užitoční. No a po prečítaní tohto článku asi nikto nepochybuje, že aj tie si zaslúžia reformu, ktorá by z „odkladiska nepotrebných ľudí“ spravila miesto, kde sa dá žiť. Nie prežívať. K tomu nás ale čaká veľmi dlhá cesta. Jedným z krokov na nej, by mohlo byť aj tzv. „podporované/chránené bývanie“.
e.balaskova@gmail.com
