Situácia vo vzťahoch medzi Ruskom a USA je v súčasnosti viac ako napätá. Zo všetkého Američania obviňujú Rusov, no akosi pri zabúdajú, že ruskí vojaci sú, na rozdiel od Američanov, stále na svojom území. A tiež, že nikoho pri tom nenapádajú ani neohrozujú.
Aj situácia na Ukrajine ukazuje, že Američanom stačí málo na to, aby vnikli so svojou armádou na cudzie územie, roztiahli sa tam a tvrdili, že ani sú tam vlastne pre ochranu domovského štátu a jeho ľudí. O koľkých vpádoch na cudzie územie v Ázii či Afrike toto tvrdili? A ako to dopadlo? Rozvrátené štáty, rozbitá ekonomika, chaos a mŕtvi civilisti. Exminister spravodlivosti Štefan Harabin nám poslal do redakcie ruskú odpoveď na informačný list Ministerstva zahraničných vecí USA s názvom Fakty verzus fikcia: Ruské dezinformácie o Ukrajine.
Americké „fakty“ verzus fikcia: Vraj ruské dezinformácie o Ukrajine
Zrejme nikto nepochybuje o tom, že kam vstúpila americká armáda s úmyslom „pomôcť“, tam nezostal kameň na kameni. Dôkazov o tom je v histórii viac ako dosť a nevidí ich iba slepý – a naši proamerickí politici. Čo teda obsahuje reakcia na „Informačný list Ministerstva zahraničných vecí USA s názvom Fakty verzus fikcia: Ruské dezinformácie o Ukrajine“? Prečítajte si to, porovnajte a zamysli te sa, stojí to určite za to.
„Fakt“ amerického ministerstva zahraničia:
Nepravdivé tvrdenia Putinovho režimu obviňujú obeť (Ukrajinu) z ruskej agresie. Rusko napadlo Ukrajinu v roku 2014, okupuje Krym, kontroluje vojenské sily na Donbase a na hraniciach s Ukrajinou teraz zhromaždilo viac ako 100 000 vojakov, zatiaľ čo prezident Putin sa vyhráža „odvetnými vojensko-technickými opatreniami“, ak nebudú splnené jeho požiadavky.
Skutočnosť:
Vinu za destabilizáciu situácie na Ukrajine nesú výlučne Spojené štáty americké a ďalšie krajiny NATO, ktoré vo februári 2014 podporili štátny prevrat. Tento vyústil do zvrhnutia legálne zvoleného prezidenta a k moci sa dostali nacionalisti. Obyvatelia Krymu a Donbasu sa v obave o svoju bezpečnosť rozhodli nežiť pod vládou prívržencov Banderu a Šucheviča. V dôsledku toho sa Krym vrátil Rusku, Donecká a Luganská oblasťvyhlásili nezávislosť a Kyjev rozpútal občiansku vojnu proti Donbasu, ktorá trvá dodnes.
„Fakt“ amerického ministerstva zahraničia:
Moskva súčasnú krízu vyprovokovala nasadením viac ako 100-tisíc vojakov na hraniciach s Ukrajinou a na ukrajinskej strane hranice k žiadnej takejto vojenskej akcii nedošlo. Ruská armáda a spravodajské služby šíria dezinformácie o Ukrajine v snahe prezentovať krajinu a jej vládnych predstaviteľov ako agresora v rusko-ukrajinských vzťahoch. Ruská vláda sa snaží oklamať svet, aby uveril, že správanie Ukrajiny by mohlo vyvolať globálny konflikt a presvedčiť ruských občanov o potrebe ruskej vojenskej akcie na Ukrajine. Rusko obviňuje ostatných zo svojej vlastnej agresie, ale zodpovednosťou Moskvy je ukončiť túto krízu mierovou cestou prostredníctvom deeskalácie a diplomacie. Moskva napadla Ukrajinu v roku 2014, obsadila Krym a naďalej podnecuje konflikt na východe Ukrajiny.
Skutočnosť:
Kyjevská vládna garnitúra a Západ, ktorý s ňou ťahá za jeden povraz, sa snažia prezentovať Rusko ako stranu konfliktu v Donbase. V bode 2 Komplexu opatrení týkajúceho sa vojenských otázok sa ako strany konfliktu uvádzajú Kyjev, Doneck a Luhansk , ktoré sa ako strany konfliktu spomínajú aj v súvislosti so všetkými ostatnými aspektmi urovnania. Rusko spolu s OBSE zohráva úlohu sprostredkovateľa v Kontaktnej skupine (CG) a spolu s Nemeckom a Francúzskom pôsobí v „normandskom formáte“.
Spojené štáty a krajiny NATO to robia preto, aby odvrátili pozornosť svetového spoločenstva od vlastného vojenského nasadenia na území Ukrajiny. Ozbrojené sily Ukrajiny a Severoatlantickej aliancie stupňujú vojenskú aktivitu v bezprostrednej blízkosti ruských hraníc. Uskutočňujú rozsiahle multinacionálne vojenské cvičenia. V tomto roku sa ich plánuje usporiadať 10, čo bolo právne zakotvené v zákone zo 14. decembra 2021 o povolení prístupu jednotiek zahraničných ozbrojených formácií na Ukrajinu v roku 2022. Zákon počíta s výrazným zvýšením rozsahu manévrov.
Počet ich účastníkov sa fakticky zdvojnásobí, mnohonásobne sa zvýši počet zapojenej vojenskej techniky.
Také aktivity sú v rozpore s ustanoveniami bodu 10 Komplexu opatrení, ktoré požadujú odsun všetkých zahraničných vojenských formácií z ukrajinského územia.
Čírym klamstvom sú tvrdenia, že Rusko „okupovalo“ časť územia Gruzínska a odmieta stiahnuť svoje vojská z Moldavska. Nezávislosť Abcházska a Južného Osetska je výsledkom agresívnej politiky Tbilisi, a ruské jednotky sú na území týchto krajín rozmiestnené legitímne v súlade s bilaterálnymi dohodami, aby zabránili gruzínskej agresii. Dokončenie odsunu jednotiek z Podnesterska závisí od urovnania konfliktu medzi Kišiňovom a Tiraspoľom, čo je zakotvené v dokumentoch OBSE prijatých za účasti USA.
„Fakt“ amerického ministerstva zahraničia:
Nasadenie viac ako 100 000 ruských vojakov, vrátane bojom zosilnených bojových formácií a útočných zbraní bez hodnoverného vysvetlenia, k hraniciam krajiny, ktorú Rusko predtým napadlo a stále ju čiastočne okupuje, nie je len rotácia jednotiek. Ide o jasnú obnovenú ruskú hrozbu pre suverenitu a územnú celistvosť Ukrajiny. Budovanie kapacít sprevádzajú aktívne dezinformačné opatrenia, ktorých cieľom je podkopať dôveryhodnosť ukrajinskej vlády a vytvoriť zámienku pre ďalšiu ruskú inváziu.
Skutočnosť:
Rusko na svojom území pravidelne uskutočňuje vojenské cvičenia a podniká neočakávané inšpekcie vojsk. Naproti tomu Spojené štáty rozmiestňujú svoje ozbrojené sily a útočné zbrane v krajinách východnej Európy, niekoľko tisíc kilometrov od svojich národných hraníc, čím podkopávajú európsku bezpečnosť a strategickú stabilitu. Dodávkami zbraní a vysielaním svojich vojenských špecialistov na Ukrajinu podnecujú agresívne správanie kyjevského režimu proti vlastnému obyvateľstvu v Donbase.
„Fakt“ amerického ministerstva zahraničia:
USA a Rusko sú zmluvnými stranami CWC. V súlade so svojimi záväzkami podľa tejto medzinárodnej dohody Spojené štáty americké nepoužívajú chemické zbrane. Ruská vláda však v posledných rokoch dvakrát použila chemické zbrane na útoky a atentáty na oponentov, a to aj na cudzom území. Namiesto podnecovania konfliktu na východnej Ukrajine, ako to urobilo Rusko, poskytli Spojené štáty od roku 2014 humanitárnu pomoc v hodnote viac ako 351 miliónov dolárov tým, ktorých zasiahla agresia Moskvy. Rusko používa vyhlásenia vysokých predstaviteľov, ako aj dezinformácie a propagandu na zámerné šírenie otvorených klamstiev, aby sa pokúsilo vytvoriť zámienku na vojenskú akciu.
Skutočnosť:
Všetci vieme, ako americké úrady využívajú dezinformácie ako zámienku na vojenskú intervenciu v nezávislých štátoch. Stačí pripomenúť aspoň slávnu skúmavku v rukách Colina Powella, ktorá sa stala zámienkou pre americkú agresiu proti Iraku. Objem humanitárnej pomoci spomínaný Spojenými štátmi je „kvapkou v mori“ v porovnaní s obrovskou pomocou, ktorú obyvateľom Donbasu poskytuje Ruská federácia.
„Fakt“ amerického ministerstva zahraničia:
Neexistujú žiadne vierohodné správy o tom, že by ukrajinská vláda ohrozovala akéhokoľvek etnického Rusa alebo rusky hovoriacich občanov. Existujú však dôveryhodné správy, že na Ruskom okupovanom Kryme a Donbase čelia Ukrajinci tlaku na svoju kultúru a národnú identitu, žijú v podmienkach brutálnych represií a strachu. Na Kryme Rusko núti Ukrajincov prijať ruské občianstvo alebo prísť o majetok, prístup k zdravotnej starostlivosti a práci. Tí, ktorí pokojne vyjadria nesúhlas s ruskou okupáciou alebo kontrolou, čelia bezdôvodnému uväzneniu, policajným raziám v ich domoch, oficiálne sankcionovanej diskriminácii av niektorých prípadoch aj mučeniu a inému zneužívaniu. Náboženské a etnické menšiny sú terčom útokov ako „extrémisti“ a „teroristi“.
Skutočnosť:
Porušovanie práv mnohomiliónovej rusky hovoriacej populácie na Ukrajine nadobudlo obludné rozmery. Vedenie krajiny prijíma diskriminačné zákony o jazyku, vzdelávaní, o tzv. „pôvodných národoch“, vytláča ruský jazyk zo všetkých sfér života. Dospelo to tak ďaleko, že v auguste 2021 ukrajinský prezident V. Zelenskyj verejne vyzval etnických Rusov, aby odišli z krajiny. V júni 2021 T. Kremeň, komisár pre ochranu štátneho jazyka, povedal, že tí, čo nesúhlasia s jazykovým zákonom, „môžu opustiť územie krajiny“.
Je čudné, že Spojené štáty, ktoré zvyčajne obhajujú ľudské práva, si odmietajú všimnúť otvorenú diskrimináciu rusky hovoriacich občanov Ukrajiny. Možno je to kvôli tomu, že nepovažujú Rusov za ľudí?
Pokiaľ ide o situáciu v oblasti ľudských práv na Kryme vrátane postavenia etnických menšín, tá sa po opätovnom začlenení polostrova do Ruska nielen zlepšila, ale sa úplne kvalitatívne zmenila. Na rozdiel od bývalej a súčasnej ukrajinskej vlády sa Ruská federácia snaží zachovať jedinečný multikultúrny priestor polostrova. Sme presvedčení, že Západ zámerne šíri dezinformácie o údajných problémoch s ľudskými právami na Kryme, aby odvrátil pozornosť medzinárodného spoločenstva od otrasného stavu ľudských práv na Ukrajine.
„Fakt“ amerického ministerstva zahraničia:
Americký prezident George Biden dvakrát hovoril s ruským prezidentom Vladimirom Putinom a americkí predstavitelia mali desiatky kontaktov na vysokej úrovni a telefonických rozhovorov s ruskými a európskymi partnermi v rámci komplexného diplomatického úsilia o mierové riešenie súčasnej situácie.
Skutočnosť:
Odkaz na takzvané „komplexné diplomatické úsilie“ je prinajmenšom pokrytecký a nepravdepodobný. V období od 15. decembra 2021, kedy sme oficiálne odovzdali Washingtonu naše návrhy zmluvy o bezpečnostných zárukách a dohody o opatreniach na zaistenie bezpečnosti Ruska a krajín NATO, sa Američania väčšinou evidentne pokúšali naťahovať diskusie o konkrétnych parametroch, ktoré Rusko navrhlo, na rôznych odborných úrovniach a v rôznych formátoch. Namiesto toho, aby sa Biely dom a jeho západní spojenci zastavili a sústredili sa na zodpovedanie podstaty problémov nastolených v ruských dokumentoch, spustili maximálne toxickú informačnú a propagandistickú kampaň, v ktorej prezentovali Rusko ako „agresora“, „nepriateľa civilizovanej Európy“ a ako „hrozbu“ pre medzinárodnú stabilitu. Toto všetko sa dialo spolu s neustálym zastrašovania Ruska „citeľnými“ sankciami, ktoré majú podlomiť našu ekonomiku a znamenať pre Rusko trvalú výzvu. Dokonca aj samotné zverejnenie podobných „metodických odporúčaní“ americkým ministerstvom zahraničia v predvečer rokovaní medzi ruským ministrom zahraničných vecí Sergejom Lavrovom a americkým ministrom zahraničných vecí Antonym Blinkenom v Ženeve možno interpretovať iba ako otvorenú provokáciu. S. V. Lavrov podrobne opísal prístup Ruska na tlačovej konferencii o výsledkoch rokovaní o bezpečnostných zárukách.
„Fakt“ amerického ministerstva zahraničia:
NATO je obranná aliancia.
Skutočnosť:
Aliancia zdiskreditovala svoju povesť akciami, ktoré boli v rozpore s medzinárodným právom: operáciou proti Juhoslávii, inváziou členov NATO do Iraku a Afganistanu a barbarským zničením Líbye spojeneckou koalíciou. Takéto praktiky nemajú nič spoločné s deklarovanou „obranou“.
Odkazy na vyjadrenia prezidenta Ruskej federácie V. V. Putina z roku 2002 o obrannom charaktere NATO sú vytrhnuté z celkového kontextu a vzťahujú sa na obdobie, keď Rusko a NATO budovali plány na rozvoj spolupráce. Následná agresívna línia bloku smerom k Rusku a jeho expanzia na východ viedli ku krachu týchto plánov.
„Fakt“ amerického ministerstva zahraničia:
Západ nikdy nesľúbil, že sa NATO nerozšíri.
Skutočnosť:
9. februára 1990, počas stretnutia so sovietskym ministrom zahraničných vecí Eduardom Ševardnadzem, sa americký minister zahraničných vecí James Baker „na betón“ zaručil, že „jurisdikcia NATO a vojenské sily aliancie sa neposunú východným smerom ani o jeden cól“. 10. februára 1990 nemecký minister zahraničných vecí Hans-Dietrich Genscher ubezpečil Eduarda Ševardnadzeho, že „NATO sa nebude rozširovať na východ“. V ten istý deň to Michailovi Gorbačovovi potvrdil nemecký kancelár Helmut Kohl.
Americký minister zahraničných vecí James Baker na brífingu 13. februára 1990 povedal, že Washington „je za zjednotené Nemecko a jeho začlenenie do NATO a je pripravený zabezpečiť, aby sa vojenská prítomnosť aliancie neposunula ďalej na východ.“ Všetky tieto ubezpečenia možno nájsť v stenografických záznamoch zo stretnutí, ktoré sú dnes prístupné širokej verejnosti.
Bývalý veliteľ NATO prezradil plány USA, v ktorých potrebujú Slovensko ako svoju základňu
„Fakt“ amerického ministerstva zahraničia:
Rozširovanie NATO nie je namierené proti Rusku.
Skutočnosť:
Posledných 20 rokov sa všetok koaličný potenciál NATO sústreďuje práve na „východnom krídle“. Približovanie aliancie k ruským hraniciam je sprevádzané budovaním a modernizáciou objektov vojenskej infraštruktúry, rozvojom logistických reťazcov na rýchle (a to aj transatlantické) presuny veľkých vojenských formácií, rozmiestňovaním amerických systémov protiraketovej obrany vybavených dvojúčelovými odpaľovacími zariadeniami na území Rumunska. Realizujú sa plány na rozmiestnenie raketových systémov v Poľsku. Vo východoeurópskych členských krajinách NATO sa budujú sklady ťažkej vojenskej techniky. Otvárajú sa možnosti pre zahraničnú vojenskú prítomnosť na území týchto štátov, čo v konečnom dôsledku balansuje na hranici porušovania ak nie litery, tak určite ducha Zakladajúceho aktu Rusko-NATO z roku 1997.
Do Čierneho mora vstupuje čoraz viac vojnových lodí patriacich neregionálnym mocnostiam. Vody Čierneho mora sa v dôsledku toho zmenili na ďalšiu oblasť nestability. Predtým tiché a pokojné Baltské more sa stalo dejiskom vojenskej konfrontácie. Intenzita letov prieskumných lietadiel členských krajín NATO sa stala hrozbou pre civilnú leteckú dopravu.
Aliancia neustále uskutočňuje vojenské manévre v blízkosti našich hraníc. Len v minulom roku sa konalo asi 120 cvičení, počas ktorých sa precvičovali aj útočné scenáre, kde ako predpokladaný nepriateľ vystupovalo Rusko.
NATO presadzuje mimoriadne agresívnu politiku partnerstva a rozprestiera svoje chápadlá aj na územia Fínska, Švédska, Ukrajiny a Gruzínska, pričom sa pokúša uchytiť sa aj v Strednej Ázii. Buduje tiež objekty v postsovietskom priestore, ktoré predstavujú potenciálne biologické nebezpečenstvo.
Jozef Uhlárik
