„Každé jedlo v Gruzínsku je báseň,“ povedal ruský poet A. S. Puškin. A musím povedať, že gruzínska pohostinnosť je hotová sonáta. Stoly sa musia prehýbať. Je na nich všakovaký výber a vy len volíte medzi mäsom, rybou, syrom, zeleninou, ovocím a samozrejme nesmú chýbať ani neuveriteľné dezerty. Ak pôjdete do Gruzínska, určite si odtiaľ prineste ich koreniny a bylinky. Gruzínci sú však právom hrdí aj na svoje víno. Vyrábajú ho dodnes tradičnou metódou – v podzemných hlinených nádobách kvevri. Táto metóda je dokonca na Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. A pitie vína za stolom je ďalšou tradíciou.
Tradícia prípitku sa udržiava v Gruzínsku už stáročia. Bežne sa s ňou stretnete v reštauráciách a samozrejme na rodinných oslavách, či stretnutiach. Podľa toho, čo som sa dozvedela, založil ju vraj dávny vodca kmeňov. Základom je, že pohár vína sa vždy pije do dna. Pochlipkávanie je neprípustné. Neviem, či tento zvyk vznikol preto, že kedysi sa víno pilo z rohov zvierat (skúste položiť roh s vínom, aby sa nevylialo) alebo je na to iný dôvod. Faktom však zostáva, že rohy na pitie vína sa na tradičných oslavách – napríklad na svadbách – používajú dodnes. Minimálne tamada – ten čo neustále prednáša prípitky, prípadne určuje kto prípitok povie a udáva tak rytmus oslavy – takýto roh na svadbe má. To, že tamada je pomerne dôležitá osoba dokazuje aj socha tamadu v Tbilisi.
Rohy na pitie vína sú v Gruzínsku obľúbeným darom. Čím väčší roh, tým väčšia zábava. Aby vás takáto zábava nezlikvidovala hneď na začiatku oslavy, sú rohy ktoré sa síce tvária byť obrovskými ale v realite sú vyrobené na menší objem. Roh na pitie vína bez problémov objednáte na internete aj u nás.
Ako som spomínala – tamada – prednáša prípitky, alebo určuje kto prípitok povie. Pozor, prípitok však v Gruzínsku môže trvať aj 20 či viac minút. Takže ovládanie prednášania prípitkov nie je úplne jednoduchá záležitosť. Prípitok pripomína niekedy rozprávanie príbehov alebo rozprávok, sú často poetické alebo majú filozofickú hĺbku. A na takej svadbe môže prebehnúť aj 70 a viac prípitkov. A tamada má pritom ešte ďalšiu úlohu. Sleduje, aby účastníci zostali triezvi.
A ako to teda celé vyzerá? Tamada (alebo ním poverená osoba, muž) sa postaví. Postavia sa všetci zúčastnení. Všetci pozdvihnú poháre. Tamada prednesie prípitok (cca 20 a viac minút) a všetci vypijú pohár do dna. Potom sa všetci posadia a hodujú ďalej. A takto dokola počas celej oslavy. Iba ženám sa toleruje nevypiť do dna. Do dna však musia vypiť minimálne štyri poháre.
Zažila som však aj také oslavy, ktoré už boli voči tradíciám trochu voľnejšie. Prípitky hovorili ľudia spontánne a to aj vrátane žien. Spomínam si tiež ako sme raz vošli do reštaurácie, kde prebiehal kar. Pietne sme si sadli za voľný stôl, skromne si objednali jedlo (v Gruzínsku vždy dostanete viacej ako ste schopný zjesť). A tu zrazu – účastníci karu začali piť víno. V tomto prípade tamada nehovoril dlhé prípitky, ale zato bol veľmi kreatívny. Lomoz stoličiek sa ozýval asi každých 5 minút. Neskúmala som, akú úlohu v tom hralo to, že účastníci karu boli výhradne muži. No po asi 30 minútach sme už dusili smiech a pozorovali, že neustále vstávanie je zároveň praktickou previerkou vášho stavu. Ak sa neviete postaviť, už radšej nepite.
Inšpirovalo vás to? Vyskúšajte si urobiť oslavu na gruzínsky spôsob. Predpokladám, že v slovenskej reštaurácii by to mohol byť problém (rušenie stoličkami), ale nikto vám nebráni urobiť to napríklad na opekačke. V tvorbe prípitkov sa nijako neobmedzujte. V Gruzínsku majú na tradičnej oslave síce prípitky svoju postupnosť – štvrtý je venovaný smrti – ale vy môžete pokojne svoje želania venovať nielen kráse žien a zdraviu, ale tiež dobrému priateľovi, jedlu, vôni, aby vám ešte fungovalo auto alebo si môžete zaželať, aby ste si ráno na tento večer vôbec spomenuli. Kreativite sa medze nekladú.
Čo ochutnať v Gruzínsku?
Jednoznačne Khinkali. Sú to pirohy tradične plnené mletým mäsom. Plnia sa však aj tvarohom, hríbami, dokonca zemiakmi. Musia sa jesť čerstvé. Chytia sa do ruky, otočia, nahryznú a potom z nich treba opatrne vypiť obsah. Konce sa nejedia.
Toto sme my najprv nevedeli a pokúšali sme sa jesť tradične – príborom. Barbarstvo. Stalo sa to, že po rozkrojení nám na tanier vytiekol práve ten skvelý vývar a unikla nám tá najlepšia chuť. No a prečo sa konce nejedia? No práve preto, že slúžia na chytanie do rúk. Patrí to k bontónu. A naviac, podľa počtu končekov viete presne koľko ste zjedli…:)
Recept nájdete na: https://www.receptiky.sk/gruzinske-khinkali/
Píše Lucia Balagová
