Je autorom desiatok kníh, od literatúry faktu až po beletriu. Vyštudoval Prírodovedeckú fakultu UK, odbor všeobecná biológia a cytológia absolvoval v Bratislave. Bol vedeckým pracovníkom Ústavu bunkovej biológie UK v Bratislave. Hoci bol kedysi štandardným respondentom mainstreamových médií a dokonca sám v médiách pôsobil (pre verejnoprávnu RTVS), dnes je niektorými ľuďmi označovaný za dezinformátora a konšpirátora. Napriek tomu však patrí medzi našich najčítanejších slovenských autorov a jeho knižnú novinku „Slovensko – raj KAJÚCNIKov, Spravodlivosť podľa Matoviča“ už určite máte doma v knižnici. Spisovateľ, scenárista, biológ a vysokoškolský učiteľ Gustáv MURÍN.
Nedávno ste sa ocitli v Nitre na pozvanie Krajskej knižnice, kde ste mali besedu o úspešných Slovákoch. Nevzbúrili sa proti tejto akcii nejakí aktivisti? 🙂
Od začiatku tohto roku som absolvoval čitateľské besedy a prednášky už na ZŠ Hlboká v Bratislave, v knižnici v Nových Zámkoch, v kúpeľoch Sliač, v knižnici v Banskej Bystrici a aj v Nitre. Ďalšie sú v pláne v máji a júni. V júli som pozvaný na diskusiu opäť v Nitre, tentoraz na tému dezinformácie (sic). To je dôkaz, že ja som novodobými mediálnymi komsomolcami a ich obeťami z radov čitateľov nezaraditeľný.
Nie som totiž jednostranne politicky orientovaný, politiku nepresadzujem žiadnu, len plním povinnosť všetkých spisovateľov pripomínať politikom, ako veľmi sa líšia ich predvolebné sľuby a povolebné činy a tiež z historických analógií odhadovať aký zase kotrmelec vykonajú. O tejto úlohe som napísal pred rokmi na základe štipendia v USA štúdiu „Slovo a moc“. Na mňa sa pokúsili ukázať krivým prstom naozaj len traja snaživci a to v hysterickom období po začiatku ruskej invázie na Ukrajinu, kedy sa prirodzene ako obvykle objavili lovci „inak zmýšľajúcich“.
U mňa to boli nasledovní exoti – miestny poslanec-progresívec (tu by sme udavačstvo mali považovať za súčasť mandátu), pani od divadla (niektorí umelci skrátka potrebujú ukázať, že slúžia aj tak obludnej vláde, aká je dodnes u nás pri moci) a nejaká „bdelá občianka“. Vzhľadom k mojim predchádzajúcim článkom o Rusku, Ukrajine a Putinovi to bol čistý nezmysel, ale v minulosti sa už aj za väčšie výmysly prenasledovali slobodne mysliaci autori a spisovatelia. Veď aj preto som veteránom jedinej celosvetovej spisovateľskej organizácie PEN International, ktorá na tieto porušovania práva na slobodu prejavu upozorňuje už viac ako 100 rokov.
Ale má to aj komické stránky – v jednom meste na Záhorí som mal mať minulý rok na miestnom gymnáziu jednu z mnohých prednášok o najúspešnejších Slovákoch a Slovenkách vo svete. Večer pred daným dňom však zástupkyňa pani riaditeľky našla na internete akýsi článok, ktorý sa jej osobne zdal podozrivo protivládny (čo je podstata slobody slova) a prehovorila pani riaditeľku, aby moju besedu zrušila. Obetavá majiteľka miestneho kníhkupectva teda pohotovo presmerovala túto moju prednášku na miestnu SOŠ a tam to malo taký úspech, že ma pedagógovia požiadali, aby som ju zopakoval aj pre ďalších študentov. Dobrá vôľa zvíťazila…
Zámerne som začala touto uštipačnou otázkou, pretože vaše názory, ktoré som publikovala na portáli nitranoviny (okrem iného, samozrejme) označila istá skupinka novodobých určovateľov správnosti za konšpiračné. Ako a kedy ste sa vlastne stali konšpirátorom? Bola to cesta náročná?
Najskôr si musíme ozrejmiť, že takéto hanlivé nálepky (a k nim pridané výrazy ako „toxické informácie“, „hoaxy“, či „fake news“) nemajú títo „bdelí občania“ z vlastnej hlavy. Celý tento umelý slovník je dielom tzv. globálnych záujmových skupín a aj s nimi prepojených tajných služieb. V tomto prípade vietor veje od Západu, kde si pretendenti svetovlády uvedomili, že zverejnenia ich vojnových zločinov ich nenapraviteľne kompromitujú (viď nielen Julian Assage a Wikileaks). Preto sa rozhodli takéto odhalenia a na ne reagujúce kritické hlasy umlčať práve takýmito nálepkami. Ide im totiž o to vyhnúť sa priamej diskusii s autorom, keďže by v nej zoči-voči faktom fatálne prehrali. Takže takáto nálepka má autora bez dôkazov umlčať a „naveky“ zdiskreditovať.
Rovnako postupovali starí boľševici s nálepkami „oportunista“, „neuvedomelý“ a „nepriateľ ľudu“. Nositeľmi takejto taktiky u nás sú novodobí komsomolci vyškolení politickými mimovládkami financovanými práve takýmito „záujmovými skupinami“ (známa je Deep State). Jednu takú mimovládku u nás viedol istý Nič, ktorý sa vyznamenal tým, že sa pokúsil v decembri 1989 v priamom televíznom prenose pošpiniť vtedajšieho predsedu Matice slovenskej, Vladimíra Mináča. Opäť bez argumentov a znalosti veci. Moderátori, Peťo Princ a Paťa Jariabková, z toho onemeli, tak som sa ako účastník okrúhleho stola do toho vložil a komsomolca Niča spacifikoval. A to nie preto, že by som bol nadšencom pána Mináča, ale preto, že sú mi takéto lynčujúce praktiky prirodzene odporné.
Tak sa už od prvopočiatku nových pomerov ukázalo, kto tu háji hodnoty a kto sa chce zviesť na momentálnej vlne mediálneho lynčovania, čo trvá podnes… Ale už im v tzv. žltej tlači dochádza dych, ako dokumentujem vo svojej najnovšej knihe „Slovensko – raj KAJÚCNIKov, Spravodlivosť podľa Matoviča“. Už v 90. rokoch som istému príliš sebaistému šéfredaktorovi napísal – šéfredaktori prichádzajú a odchádzajú, autori ostávajú. A hlavné dezinformačné tzv. žlté médiá dnes žobrú o pozornosť čitateľov, pretože tí tiež nie sú hlúpi a majú tých ich lží už dosť. Naopak, pravdu hľadajúce alternatívne médiá prekvitajú.
A tam som aj ja doma. Len môj hlavný blog dosahuje takmer 7 miliónov čítaní. Jednotlivé články dosiahli desaťtisícové čítania a ak má viacero z nich nad 100 tisíc čítaní s rekordom 217 tisíc čítaní, nepotrebujete klasické médiá. A oni to vedia. Nedávno som spustil na internete svoju vlastnú TV reláciu o blogovaní a už štvrtý diel dosiahol takmer 170 tisíc videní a stále ďalšie videnia pribúdajú. Pravda vždy zvíťazí a jej ohýbačom sa to raz vráti tak, ako sa to vrátilo ich vzorom z prvej Studenej vojny. Dnes tu máme umelo spoza oceánu vyvolanú druhú Studenú vojnu, takže nás už nemôžu prekvapiť a vieme, ako títo novodobí komsomolci skončia…
Ako ste sa dostali k literatúre a k písaniu? Mali ste svoje televízne relácie, v podstate ste boli typický mainstreamový človek. Ako spomínate na toto obdobie, v čom sa odlišuje toto obdobie s tým súčasným?
To je priveľa otázok naraz, takže len stručne. Ako biológ som prirodzene inklinoval k ochrane životného prostredia (čo koniec-koncov patrilo aj k mojej vedeckej profesii) a tak som odpočiatku publikoval články hlavne na túto tému. Za komunistickej vlády to však narážalo na tvrdé alergické reakcie (ale treba povedať, že nie také špinavé, ako to tu zaviedli komsomolci žlte tlače) a môžem povedať, že môj veľmi kritický článok „Plánované pláne“ o úpadku zelene v hlavnom meste bol spúšťačom konca ovládania tlače komunistami. Článok vyšiel na jar 1989 v novovydávanom Literárnom týždenníku a jeho šéfredaktor, pán Vincent Šabík, si práve pri ňom trúfol odolať nátlaku papalášov, ktorí v otvorenom liste volali po mojom vyšetrovaní prokuratúrou. Naopak, výnimočne pripustil verejnú diskusiu čitateľov. A v tej prehrali.
Odvtedy som podnes publikoval takmer 6 000 článkov doma aj v zahraničí. Pozoruhodné boli celé rubriky a seriály, ktoré si odo mňa vyžiadali ženské časopisy. V Slovenskom rozhlase som autorsky pôsobil do stredoškolských štúdií, rovnako v Slovenskej televízii, kde som ako stredoškolák moderoval reláciu „Matematika prevažne vážne“ a potom mnohé iné. Ja do týchto médií patrím a zase sa tam vrátim, len čo moc novodobých boľševikov pominie…
Kedy sa to vlastne všetko začalo lámať, spomínate si, kedy vás prvýkrát niekto označil za konšpirátora? V akej súvislosti to bolo a aká bola vaša reakcia? Chápe vôbec ešte niekto, že ste autor a máte nárok na vyjadrenie svojich názorov? Postavili ste sa proti takémuto nálepkovaniu, akým spôsobom a ako to dopadlo?
Naozaj si nepamätám, kedy sa ma nejaký piadimužík pokúsil takto onálepkovať, ale dobre si pamätám ako to vyvrcholilo – keďže to bol čistý omyl. Potom, čo sa Jaro Rezník stal generálnym riaditeľom RTVS, prepustil šéfku televízneho spravodajstva. Žltí novinári si turbovali hlavy, kto ju nahradí a práve v tej dobe bola zverejnená moja zmluva, podľa ktorej som ako externista mal v pracovné dni písať raňajšie trojminútovky o vede a cez víkend na európsku tému. No a nejaký nímand s tým vybehol na tribúnu vtedajších podozrivo profesionálne mimovládkami zorganizovaných demonštrácií (ten scenár je známy z tzv. farebných revolúcií) a tvrdil rozvášnenému davu, že vraj ja idem „normalizovať televízne spravodajstvo“. Čistý blud, ale džin už bol vypustený z fľaše, a tak sa do toho lynču pustila celá žltá tlač.
Mária POTOČÁROVÁ o pomeroch na Filozofickej fakulte UK: Žiaľ, už to nie je o slobode myslenia
Veľmi rýchlo im síce došlo, že mieria na nesprávny terč, ale už mali napáskované svoje hovnomety a tak im ostala už len tá nálepka „konšpirátora“. Nič by im to nepomohlo, lebo vedenie Slovenského rozhlasu si uvedomovalo, že ide o falošné útoky. Ale asi po týždni tejto sračko-kampane som šiel neskoro večer z práce v laboratóriu a zastavil som sa v našej krčme, že sa o niečom dohodnem so susedom. Ten tam nebol, ale mali tam pustenú telku a ja som sa nestačil čudovať. Havran mal za hostí Pala Múdreho, Zuzu Mistríkovú, Jara Rezníka a nejakého trotla, vraj primátora Hlohovca. No a tento fraštácky snaživec sa do mňa práve navážal. Tak som si počkal, ako sa ma tí ostatní zastanú, keďže ma poznali všetci (vrátane Miša Havrana) takmer tridsať rokov a niektorí patrili aj k našim rodinným známym. Ale jediný, čo tam niečo koktal bol Rezník, ostatní vzorne držali hubu. Tak som si povedal – dosť, stačilo. A hneď som poslal SMS-ku, že za takýchto okolností v Slovenskom rozhlase okamžite končím.
Rezník si určite vydýchol, lebo sa ho na druhý deň chystali grilovať opoziční krikľúni, ako chudáčik Poliačik, vo Výbore SNR a odrazu nemali terč. Malo to okamžitú výhodu. Čitatelia a diváci totiž najmä najnovšie nesvojprávnu televíziu a rozhlas vnímajú len povrchne – volá sa to „priposlúchovosť“. Takže si mnohí pamätali, že sa okolo mňa veľa hovorilo a usúdili, že tým pádom musím byť niečím hodný pozornosti. Ešte týždne potom som si užíval nečakané sympatie náhodných okoloidúcich, dokonca aj mamičiek s kočiarikmi, ako instantná „celebrita“.
Mimochodom, do špinavých praktík žltej tlače (na to majú školenia!) patrí aj útok na zamestnávateľa vybranej obete. A tak sa nejaký redaktor obrátil na vtedajšieho dekana, že ako môže na Prírodovedeckej fakulte niekto ako ja učiť (pričom ja som ako vedec neučil!) a „intoxikovať“ tak študentov. No a dekan namiesto toho, aby mu odkázal, že do mojej mimopracovnej publikačnej aktivity na obranu demokracie a slobody prejavu ich nič nie je, „proaktívne“ vydal prehlásenie, že sa Prírodovedecká fakulta od mojej publicistiky dištancuje?! Na najbližšej fakultnej konferencii som sa mu prihovoril s nádejou, že bol len slabo informovaný, ale arogantne mi dal najavo, že to urobil preochotne, hoci nespravodlivo. No a dnes už je pán dekan z mojej fakulty vykopnutý, lebo okázalý moralizátor sa ukázal ako korupčník, čo si strkal nesprávne peniaze do vrecka. Karma ho dobehla…
Pýtala sa Hena Ďurovová (a veľa, takže pokračovanie nabudúce 🙂 )
