Hana Repová – slovenská spisovateľka, ktorá má na konte už 9 kníh. A tvoriť nové príbehy ju neustále fascinuje. Je to forma jej relaxu a zábavy. Dlho písala len vo svojej hlave. Hovorila si: „raz, budem spisovateľkou“… A podarilo sa.
V decembri 2017 vyšla vo vydavateľstve Meridiano-press jej kniha s názvom Boh plače potichu a vo februári 2018 pokračovanie Boh plače potichu II. Nasledovali knihy Ak mi dovolíš, Ak mi odpustíš, Pravda o nás dvoch. Po nich vznikla séria príbehov pod titulom Súkromné problémy – Tina, Lilly, Denis a najnovšie kniha Sebastian. Moje recenzie na niektoré z Hankiných kníh nájdete už čoskoro v našej sekcii Knihomol.
A ako sa dopracovala k realizácii svojho sna? Tvrdou prácou. Formovali ju mnohé skúsenosti, a to všetko čím si prešla jej napokon dovolilo zariadiť si život po svojom. Prinášam vám rozhovor s Hankou, aby som vám takto mohla aspoň trochu priblížiť jej svet a aktuálny život, či hodnoty ktorými sa riadi.
Hanka, pracovali a študovali ste v Nemecku, kde žijete dodnes. Ako ste začínali a čo robíte dnes?
Začínala som ako au-pair, typický príklad deväťdesiatych rokov. Neplánovala som zostať v cudzine dlho, ale človek mieni… Po roku v Nemecku som nevidela na Slovensku veľkú možnosť sebarealizácie iba s maturitným vysvedčením a bez praxe. Rozhodla som sa preto pre univerzitné vzdelanie a po roku, ktorý som si ešte nechala na zdokonalenie, aby som rozumela akademickej nemčine, som nastúpila štúdium geografie na Goetheo Univerzite. Po ukončení štúdia som prijala prácu na tiesňovej linke veľkej nemeckej poisťovne pre klientov, ktorí v zahraničí ochoreli, alebo mali nehodu. Tá práca ma napĺňala, preto som pri nej zostala dlhšie ako som plánovala a pracujem tam dodnes, aj keď už na inom oddelení.
Študovali ste vo Frankfurte nad Mohanom. Počula som, že s písaním ste čakali až po ukončenie štúdia. Prečo? Predstavovalo to pre vás veľké sebazaprenie, nepísať?
Štúdium je náročné aj v materinskom jazyku a ja som študovala v cudzom. Videla som koľko mojich spolužiakov – Nemcov – štúdium nezvládalo a univerzitu opúšťalo. Bolo mi jasné, že ak chcem školu dokončiť, musím do toho investovať všetok čas a energiu, ktorú som mala. Štúdium som si financovala sama a mala som popri ňom občas aj tri zamestnania súčasne, preto tej energie nebolo nazvyš.
A keď píšem, tak mi ten príbeh beží v hlave ako film a ja ho iba pretavujem do slov. Keď mi ako tomu ja hovorím – ide karta – tak treba písať a neriešiť, že je napríklad pol druhej ráno a či netreba ísť spať. To sa dá so štúdiom skĺbiť len ťažko. Preto som čakala, až sa svojej vášni budem môcť naplno venovať a po konci štúdia, som takpovediac dala sama sebe zelenú a vďaka Bohu, mi to moje terajšie zamestnanie aj umožňuje, pretože si sama určujem kedy a koľko pracujem.
TIP NA KNIHU: Sny a akordy modernej poézie
Myslíte si, že sa spisovateľ na Slovensku môže písaním naozaj seriózne živiť? A čo v zahraničí?
Myslím, že je to podobné na Slovensku ako aj v Nemecku, že písaním sa naozaj uživí len malé percento spisovateľov. Ja k nim momentálne nepatrím a musím priznať, že ani neviem, či by som to uvítala.
Je iné tvoriť príbehy lebo chcem a bolo by iné písať, lebo musím. Obávam sa, že ten tlak, pod ktorým by som bola, by mohol odplašiť moju múzu a o tú sa bojím. A samozrejme sa mi píše ľahšie, keď viem, že ma moje zamestnanie finančne istí.
Sú veci, ktoré život spisovateľov v zahraničí uľahčujú napríklad iné pracovné modely, špeciálne programy na písanie a množstvo odbornej literatúry, ale takisto je v zahraničí aj obrovská konkurencia voči ktorej je nutné sa presadiť. Žijeme v časoch, keď spisovateľ potrebuje buď dobré vydavateľstvo, alebo sa musí prezentovať sám a byť prezenčný na sociálnych sieťach, čo ale nie je každého šálka kávy.
Ako vyzerali vaše spisovateľské začiatky? Nastavili ste si pre písanie nejaký režim? A ako to máte dnes?
Píšem vždy, keď to cítim. Ideálne každý deň. Spisovateľ, ktorý to s písaním myslí vážne by mal písať každý deň, aby nestratil spojenie so svojim dielom aj napriek tomu, že sa môže stať, že to čo dnes napísal, zajtra kompletne vymaže. Ide ale o rutinu, ktorú je potrebné vytvoriť.
Sú spisovatelia, ktorí píšu zavčas rána a iba na istom na to určenom mieste. U mňa je to iné. Ak mi je moja múza naklonená, môžem písať v podstate vždy a všade. Rada píšem v kaviarňach, čo ale počas pandémie veľmi nešlo, vo vlaku a doma vo svojom veľkom farebnom kresle, kde vzniká podstatná časť mojej tvorby. A najproduktívnejšia som neskoro v noci, keď už nad Frankfurtom každú minútu nevzlieta alebo nepristáva lietadlo, stíchne to vonku, aj celý dom, vtedy sa mi píše najlepšie.
Čo je podľa vás na písaní najťažšie?
Disciplína. Občas je ťažké nepoľaviť, ak spisovateľ zažíva povestnú blokádu a niekedy je naopak ešte ťažšie nenechať sa strnúť množstvom nových nápadov.
Často počujem od kolegov, ktorí s dokončením kníh tak trochu bojujú, že nechajú rozpísaný rukopis ležať, kvôli novej myšlienke, ktorá sa nám zrazu zdá oveľa zaujímavejšia. Toho sa osobne stránim. A okrem toho sú to asi tie už spomenuté a obávané blokády. S tým som sa u seba našťastie v tej forme ešte nestretla, aj keď musím priznať, že na písanie musím mať určitú psychickú pohodu.
Čo vám písanie prináša? Prečo je pre vás tak dôležité?
Relax a oddych. Pri písaní úplne vypnem a prenesiem sa do iného sveta. Môžem byť kýmkoľvek, kdekoľvek a mám moc nad osudom postáv. Písanie potrebujem každý deň, ako svoju šálku kávy.
Stretávate sa aj s inými spisovateľmi? Čo si myslíte, čo majú spisovatelia – alebo tí čo nimi chcú byť – spoločné?
Áno, mám to šťastie, že tak na Slovensku ako aj v Nemecku mám okruh spisovateľov s ktorými pravidelne komunikujeme a vidíme sa aspoň online. Verím, že sa to čoskoro konečne otočí a bude opäť dostatok príležitostí vidieť sa naživo. Som presvedčená, že sa na to už všetci veľmi tešíme. Určite nás spája láska ku knihám a vášeň vypovedať pútavo príbeh zo svojej hlavy.
Najnovšie vám vyšla knižka zo série Súkromné problémy – Sebastian. Prečo práve séria s názvom Súkromné problémy? Čo vás inšpirovalo pre tvorbu takejto série?
Séria Súkromné problémy sú príbehy štyroch súrodencov, ktorí sú nútení v dospelom veku vrátiť sa po smrti rodičov bývať načas opäť do svojho rodičovského domu, aby ho nemuseli predať. Každý z nich má svoj vlastný, romantický, alebo aj menej romantický problém, ktorý rieši. Je to séria o rodinnom pute a sile súrodeneckej lásky.
Nápad napísať túto sériu v mojej hlave skrsol počas prechádzky, keď som sa ocitla pri starom, kedysi určite veľmi peknom, no dnes už chátrajúcom dome. Vtedy mi napadla otázka, či aj domy majú dušu. Predstavila som si, ako to asi vyzerá vo vnútri, koľko generácii tam žilo, koľko ľudí sa narodilo a zomrelo a či ten inventár, čo tam zostal napospas nesmúti.
Kde čerpáte námety? A čo chystáte aktuálne?
Námety vidím doslova všade. Niekedy je to situácia, alebo veta, človek alebo aj starý dom. Niečím ma to osloví a v mojej hlave skrsne otázka: Čo by bolo keby? Momentálne pracujem na novej knihe, ktorá vyjde v lete a mala by byť trochu veselšia. Bude na čitateľoch posúdiť, či sa mi to podarilo. Písať ju ma ale veľmi bavilo, tak verím, že to z nej bude cítiť.
Ktorá z vašich vlastných kníh vám je najbližšia a prečo?
Je to séria Ak mi dovolíš, Ak mi odpustíš. Dala som do toho príbehu kus srdca. Príbeh Avery, ktorá stratila svoju lásku a ktorá nachádza novú nádej očaril okrem mňa aj množstvo čitateliek a často dostávam správy, že ju čítajú aj opakovane. Je to príbeh o tom, že niekedy nás život zrazí na kolená, ale my musíme nájsť silu opäť vstať, lebo zo zeme nedovidíme na šance, ktoré nám ešte ponúka.
Ako vnímate aktuálnu situáciu v spoločnosti – pandémia, vojna? Ako ste tieto udalosti prežívali vy?
Ťažko. Patrila som k okruhu ľudí, ktorí až do konca neverili, že v 21. storočí je možné, aby situácia v Európe takto dramaticky eskalovala. Správa o ruskej invázii na Ukrajine ma zastihla v prvý deň dovolenky, na ktorú som sa veľmi tešila a o oddychu sa už nedalo hovoriť. Každý z nás podchvíľou sledoval svoj mobil a dúfal, že je to len zlý sen, ktorý sa čoskoro skončí.
Je možné v takomto období, keď na nás zo všetkých strán útočia ponuré obrazy, vôbec písať? Myslíte, že vás môže aj takáto situácia nejako inšpirovať?
Priznám sa, že v prvé dni som vôbec písať nemohla. Pri myšlienke na to, že len tisíc kilometrov ďalej násilne zomierajú ľudia, mi padlo veľmi ťažko tvoriť romantické príbehy. Všetko sa mi zdalo zbytočné. Ale už po pár dňoch mi na Facebooku prichádzalo viac a viac správ od mojich čitateliek, kde mi ďakovali za moje knihy, ktoré ich práve v tejto náročnej dobe nechali aspoň na pár hodín uniknúť realite a jedna moja kamarátka, s ktorou som o svojich pocitoch hovorila, mi priamo povedala, že si myslí, že práve teraz je mojou povinnosťou písať ďalej, lebo ľudia tú nádej na lepší svet potrebujú.
Čo robíte vo svojom voľnom čase, teda ak nepíšete?
Momentálne je toho voľného času veľmi málo, lebo tento rok mi vychádzajú knihy v troch jazykoch a príprava je veľmi náročná. Ale ak práve nepíšem, neprekladám, nehľadám nový názov, alebo s grafičkou neriešim dizajn novej obálky, tak čítam, učím sa cudzie jazyky a snažím sa naďalej odborne vzdelávať v kreatívnom písaní. Okrem toho rada skúšam nové jedlá indickej alebo thajskej kuchyne, chodím na prechádzky a keď to situácia práve dovolí, stretávam priateľov, kde sa ku mne dostáva množstvo inšpirácii.
Máte nejaké životné motto? A prečo práve toto?
Tých je niekoľko. Ako povedal Herbert von Karajan – „Kto si v živote splní všetky svoje ciele, vytýčil si ich prinízko,“ som presvedčená, že je potrebné snívať a plniť si sny. Pri ich plnení sa ale treba správať tak, aby sme sa aj na druhý deň ešte mohli pozrieť na seba do zrkadla.
Čo by ste chceli odkázať našim čitateľom?
Prajem im všetko dobré, a aby nám všetkým svitlo na lepšie časy. Verím, že moje knihy budú čoskoro čítané už len ako príjemný spoločník na dovolenke, alebo vo chvíľach oddychu a nie ako únik od pandemickej alebo vojnovej reality.
Lucia Balagová
