Som futbalovým trénerom už viac ako 30 rokov a za ten čas som už počas zápasov či po nich prežil všeličo. To, čo sa udialo na majstrovskom turnaji kategórie U-9 ma však zarazilo a zarmútilo zároveň. Takto sa rodičia správať nesmú, je to dehonestácia športu pre deti ako takého. Je to jednoducho hanba!!!
Ale poďme k veci. Súdny človek by si myslel, že rodičia idú na futbal pozrieť a povzbudiť svoje deti. Každý vie, že pri futbale sa bežne stáva, že niektorý z hráčov toho druhého sfauluje. U detí to je zrejme iba zo zápalu boja, určite nie úmyselne. Teda aspoň zväčša úmyselne nie. Ja som svoje deti nikdy nenabádal aby súpera úmyselne faulovali, a už vôbec nie som stotožnený s tým, aby nejaký z rodičov nadával deťom len preto, že sa mu niečo nepáči. Žiaľ, toto sa stalo.
V zápase môjho tímu so súperom z Dvorov nad Žitavou sa zápas dlho odvíjal v normálnej atmosfére. Až do záveru druhého polčasu. Najskôr rozhodca „vylúčil“, teda poslal na chvíľu „oddýchnuť“ si môjho hráča za bežný faul, ale bolo to za pokriku niektorých rodičov súpera: „Vylúč ho!“ Chlapec tomu sám nerozumel, rovnako ako ja, ale OK. O chvíľu jeden z rodičov súpera vykrikoval na mojich hráčov, že „vy*ebanci“, podotýkam, že to kričal na 6-8 ročné deti! Okríkol som ho, pričom som použil výraz „sedlák“, na čo ma jedna z mojich mamín upozornila, aby som sa správal ako človek, no keď som jej povedal, čo rodič na druhej strane kričal, pochopila môj hnev.
Boli asi dve či tri minúty pred koncom zápasu, keď sa na ihrisku udial súboj, kde môj hráč sfauloval súpera tak, že sa na zemi rozplakal. Podotýkam, že faul to bol, no vôbec nie úmyselný, a už tobôž nie zákerný. Tento „otec-inteligent“ ale vybehol na ihrisko a utekal k miestu „nešťastia“. Ako nešťastník stál pri plačúcom súperovi aj môj hráč, po ktorom ale rozhnevaný otec ziapal ako zmyslov zbavený. Môj 7-ročný chlapec sa zľakol, rozplakal a aj s maminou ušiel na WC, lebo sa takmer od strachu pocikal. Na ihrisku sa medzitým strhla nechutná hádka medzi rodičmi, pretože tí moji si bránili deti, ktoré, rovnako ako ich rodičov, otec-mstiteľ neprestával urážať a chcel biť!!! Rozhodca preto zápas radšej ukončil o pár sekúnd skôr. Neviete si ani predstaviť aké z toho boli moje deti vystrašené a akú traumu zažil chlapec, ktorý v tom zápase dal 5 gólov. Dlho sme ho nevedeli upokojiť a prakticky stále sa púšťal do plaču.
Chvíľu po upokojení incidentu prišiel za nami jeden z rodičov hráča z Nových Zámkov a povedal nám, že niektorí rodičia z Dvorov nad Žitavou nabádali svoje deti, aby do môjho hráča, ktorý im dal 5 gólov strkali, búchali a poprípade ho aj kopli! Tak toto je ten fair play? Takto učíme malé deti k láske k športu a k rešpektu k súperovi? Úprimne poviem, toho som u takýchto malých detí za celý čas, čo trénujem, ešte nezažil. Je to obrovská hanba!!!
A viete čo sa stalo na záver? Na ďalší majstrovský turnaj ideme do Dvorov nad Žitavou na začiatku októbra. Môj, aj po niekoľkých desiatkach minút stále vystrašený, hráč mi povedal, že on tam nepôjde, lebo sa bojí. Áno, lebo SA BOJÍ!!! Tak takto učíme deti lásky k športu? Je mi z toho zle a chcem veriť, že niečo podobné už na ihrisku pri takýchto malých deťoch nezažijem.
Jozef Uhlárik, tréner FC Veľký Kýr U-9
