Súčasnosť nie je veľmi naklonená spomínať ruských občanov ako hrdinov, pretože ruská vojna na Ukrajine „prepisuje“ dejiny. Je to síce smutné, no je to tak, pretože dnes na Slovensku, ale aj v mnohých iných štátoch platí, že čo je ruské, to je zlé. A to i napriek tomu, že Rusi z minulosti za to, čo sa deje dnes, nemôžu.
Za nič z toho, čo sa deje dnes, nemôže ani ruský plavec Šavarš Karapeťjan, držiteľ svetového rekordu, 17-násobný majster sveta, 13-násobný majster Európy a 7-násobný majster ZSSR v plutvovom plávaní. Jeho hrdinský čin, ktorý sa k nemu viaže, je skutočne výnimočný a hodný nielen obdivu, ale i úcty. A to i napriek tomu, že v súčasnosti je dosť ťažké si predstaviť, že to boli práve komunisti, ktorí zakázali tlači podávať správy o mužovi, ktorý zachránil 20 životov! Pýtate sa prečo? Nuž preto, že Sovietsky zväz nechcel, aby sa šírili správy o akejkoľvek tragédii na jeho území. A o tejto konkrétnej obzvlášť.
Namiesto tréningu zachraňoval ľudí
Pre vtedajšie úrady tak mladý hrdina Šavarš Karapeťjan akoby neexistoval. Udalosť sa odohrala 16. septembra 1976 v gruzínskom hlavnom meste Jerevan a navždy poznačila životy mnohých ľudí. Najviac však samotného Karapeťjana. Čo sa vlastne v onen pamätný deň, ktorý sa ale nesmel nikde spomínať, stalo? Pri dopravnej nehode spadol do jerevanského jazera trolejbus prechádzajúci okolo priehrady. V jednom momente bolo deväťdesiatdva pasažierov doslova pochovaných zaživa vo vodách jazera, a to v hĺbke desiatich metrov. Všetci boli odsúdení na rýchlo sa blížiacu smrť. Stalo sa však niečo, v čo neveril nikto v okolí nešťastia. Akoby zázrakom bol práve v tom čase na svojom pravidelnom tréningovom behu pozdĺž jazera viacnásobný majster sveta v plutvovom plávaní Šavarš Karapeťjan.
Na parádu: Olašský Róm Jaroslav Bihary bude v 60-tich rokoch študovať na UKF!
„Mal som byť v ten deň v Hannoveri na majstrovstvách sveta, nebol som však zaradený do národného tímu a tak som sa vrátil do Jerevanu. Sľúbil som si, že budem späť v tíme, preto akonáhle som vystúpil z lietadla šiel som trénovať. V ten deň to bolo akoby zázrakom pri Jerevanskom jazere,“ zaspomína si na osudný deň Šavarš, ktorý pri pohľade na to, čo sa udialo, neváhal ani sekundu a skočil do vody zakalenej pádom trolejbusu. Nohami rozbil zadné okno a začal vyťahovať cestujúcich, ktorí vo vode stratili vedomie. V ľadovej vode napokon strávil viac ako dvadsať minút a zachránil dvadsať životov! Viacerí odborníci sa zhodli na tom, že nikto na svete by nemohol jednoducho fyzicky dokázať to, čo urobil on. Keď sa Šavarš opäť vynoril na povrch, okoloidúci na hrádzi si všimli, že celé telo má dorezané od úlomkov skla z rozbitého okna trolejbusu.
Pri hrdinskej záchrane mu „asistoval“ brat
V skutočnosti Šavarš vytiahol z vozidla viac ľudí, nie všetci ale boli zachránení, pretože haváriu a jej následky neprežili. „Vedel som, že napriek môjmu tréningu som bol schopný dosiahnuť len určitý počet ponorov. V dolnej časti bola nulová viditeľnosť, a tak som sa orientoval hmatom. Nahmatal som človeka, uchopil ho a plával s ním hore,“ opísal okamžiky pri záchrane ľudských životov skvelý športovec. Trolejbus, ktorý spadol z cesty a do jazera, sa počas niekoľkých minút potopil a cestujúci sa dostali na dno jazera. V priebehu chvíle sa stovky ľudí prihrnuli k jerevanskému jazeru a svedkovia tohto incidentu si spomínali, ako im pri pohľade na tú hrôzu naskakovala na tele husia koža. Netušili ani to, kto je ten mladý potápač.
„Stáli sme od toho vzdialení asi 25 metrov a bola to hrozná rana. Všetci sme sa ponáhľali na miesto, ale zakázal som mladým mužom skákať do vody. Dovolil som, aby ma sprevádzal len môj brat Kamo, ktorému som povedal nech zostane na povrchu. Sám bol vynikajúcim potápačom a v tom momente bol jediný schopný pomôcť mi v prípade, že by sa mi niečo pod vodou stalo,“ pokračuje Karapeťjan, ktorý si plne uvedomil veľké riziká celej akcie. Ako profesionálny športovec však poznal hranice svojich schopností. Vedel, že môže zadržať dych až na 6 minút, ale vedel aj to, aký čas môžu topiaci sa ľudia prežiť. „Zakaždým som sa ponoril na 10 metrov, vytiahol cestujúceho a opäť sa znova ponoril. Viditeľnosť však bola veľmi zlá,“ spomína hrdinský záchranca.
Ľudia mu poslali 70-tisíc poďakovaní
Jeho brat Kamo sa potápal asi len dva metre, bral ľudí, ktorých Šavarš z utopeného z trolejbusu zachránil a vyťahoval ich na povrch. Zachránených na breh odvážali členovia veslárskeho tímu. Karapeťjanovi by sa možno podarilo zachrániť aj viac ľudí, v kalnej vode sa mu ale nedarilo presne orientovať sa. Príhoda, ktorá sa mu aj po rokoch často vracala to iba dokumentuje. „Raz sa mi stalo, že som čosi nahmatal a plával s tým hore, no keď som sa vynoril zbadal som, že v ruke mám kožený vankúš zo sedadla. Pri pohľade naň som si uvedomil, že táto moja chyba možno stála niekoho život. Dlho som mal o tom sedadle nočné mory a nikdy sa mi s tým nepodarilo vyrovnať,“ priznal pre mnohých veľký hrdina.
Šavarš zastavil potápanie až vtedy, keď to, podľa neho, nedávalo zmysel. Všetci ostatní cestujúci v trolejbuse boli už totiž mŕtvi. Záchranári nakoniec z jazera vytiahli aj trolejbus. Kamo Karapetyan pomohol vyčerpanému bratovi aby sa dostal na pobrežie. Z 92 ľudí, ktorí boli v trolejbuse, bolo 46 zachránených a 46 zomrelo. Karapeťjan vytiahol 20 ľudí. Len o šesť rokov neskôr, v roku 1982, noviny Komsomolskaja Pravda uverejnili veľký článok o Karapeťjanovi, ktorému hneď na nasledujúci deň začali ľudia do Jerevanu posielať listy. „Dostal som ich viac ako 70-tisíc. Nikdy som sa nesnažil kontaktovať ľudí, ktorých som zachránil, pretože som im nechcel pripomenúť túto bolestnú udalosť. Mnohí z nich ma ale našli a poďakovali,“ priznal hrdina.
Hrdina zachránil v autobuse 30 ľudí
Pri prudkom stúpaní si vodič všimol problém s motorom, zastavil a vystúpil z kabíny. Autobus sa ale náhle pohol z prudkého kopca a začal sa nekontrolovane rozbiehať smerom do rokliny. Neprítomnosť vodiča v kabíne si všimol Šavarš a začal konať. V snahe zastaviť autobus a vyhnúť sa pádu do rokliny lakťom vyrazil sklenenú stenu oddeľujúcu kabínu vodiča od priestoru cestujúcich, siahol po volante a prudko nasmeroval autobus smerom k hore. „Jednoducho bol som len najbližšie,“ reagoval Karapeťjan na otázku, ako to urobil. Ďalšia akcia, pri ktorej tento vynikajúci sovietsky športovej zachránil ľudské životy, sa odohrala 15. februára 1985. Šavarš po odchode z profesionálneho športu začal pracovať v továrni na nástroje a viedol normálny život.
Príbeh Petra VARGU: Od šéfkuchára na vojne po šéfkuchára v michelinskej reštaurácii luxusného hotela
Karapeťjana tento jeho čin stál ťažkú bilaterálnu pneumóniu, komplikovanú všeobecnou otravou krvi spôsobenou kontaminovanou vodou z jazera, ktorá sa mu dostala do otvorených rán. Lekári mu síce život s veľkými ťažkosťami zachránili, ale už nebolo možné vrátiť sa k športu. Výnimočný talent Šavarša Karapeťjana bol navždy stratený a on sa stal invalidom. Pred týmto príbehom ako z Hollywoodu sa však udialo niečo, čo rovnako silno dokumentuje, že tomuto skvelému športovcovi a aj človeku je pomoc druhému samozrejmá. Udalosť sa odohrala 8. januára 1974 a Šavarš Karapeťjan sa vtedy vracal autobusom zo športovej základne Cakhkadzor do Jerevanu. V autobuse s ním bolo viac ako tridsať cestujúcich, vrátane športovcov.
Osudové vyhostenie z národného tímu
Stalo sa to pri veľkom požiari v športovom a koncertnom komplexe v Jerevane na kopci Tsitsernakaberd. Karapeťjan bol opäť neďaleko a bez zaváhania sa ponáhľal pomôcť hasičom. „Behal som tam a nevedel, čo presne mám robiť. Požiadal som teda hasičov aby mi dali hadicu. To ale vyžadovalo, aby ju držali dvaja ľudia. Pripojil sa ku mne mladý muž a spolu sme ju držali. Uhasili sme najsilnejšiu časť ohňa a uľahčili tým prácu hasičom. Stále mám pred očami tmavo oranžové plamene a hrozný hrom. Na tie okamihy nedokážem zabudnúť,“ neskrýval svoje pocity Karapeťjan, ktorý pri hasení omdlel po otrave dymom a bol rýchlo odvezený do nemocnice. Hoci sa počas záchrannej operácie zranil a utrpel aj popáleniny opäť sa zotavil.
Smutný príbeh Terezy Šaradinovej o tom, čo jej spôsobilo očkovanie proti COVID-19
Mimoriadne úspešný športový život Šavarša Karapeťjana sa pritom nezačal vôbec dobre. Až do svojich 17 rokov síce sníval o veľkom úspechu, jedného dňa ho ale jednoducho informovali o vyhostení z národného tímu. Podľa trénerov bolo jedným z dôvodov to, že sa mu nikdy nepodarí dobre plávať. „Bola to pre mňa tvrdá rana no uvedomil som si, že sa nemôžem vzdať. Musel som dokázať, koľko môžem dosiahnuť. V tom čase som sa stretol so známym trénerom Liparitom Almasakyanon, ktorý tiež stratil prácu. Hovorili sme spolu a ja som si vybral finswimming. Zakrátko sme začali spolupracovať,“ vrátil sa Karapeťjan do svojich neľahkých začiatkov.
Najskôr nedôvera, potom ospravedlnenie
Finswimming je podmorský šport, ktorý sa skladá zo štyroch techník zahŕňajúcich plávanie s použitím plutiev buď na povrchu vody pomocou šnorchlu s monofínmi alebo bifínmi, prípadne pod vodou s monofínmi, a to buď pomocou zadržania dychu, alebo pomocou zariadenia na potápanie na otvorenom okruhu. A práve spolupráca s Almasakyanon mu priniesla nielen medaily a úspechy, ale aj rekordy. „Veľmi dobre si pamätám, že keď som vyhral svoju prvú medailu, tak dvaja tréneri, ktorí mi predtým povedali, že sa mi to nikdy nepodarí, ma objali a ospravedlnili sa mi,“ dodal Šavarš.
Joe Borbély: V Amerike je možné všetko! Georga Sorosa oslovuje familiárne ,,Gyuri bácsi“
Šavarš Karapeťjan sa narodil 19. mája 1953 v arménskom Vanadzore. Je držiteľom svetového rekordu, 17-násobným majstrom sveta, 13-násobným majstrom Európy a 7-násobným majstrom ZSSR vo finswimmingu. Krátko po odchode z plávania sa oženil s ekonómkou Nelly Sahakyan, s ktorou má tri deti – dcéry Lusine a Zaruhi a syna Tigrana. Jeho rodina žije v Moskve, kde má výrobu obuvi. Udelili mu Medailu odvahy, čestný odznak a ocenenie UNESCO „Fair Play“, hoci jeho čin nebol spojený so športom. Po ňom je pomenovaný hlavný pásový asteroid 3027 aj finswimmingový turnaj, ktorého držiteľom je i Rusko.
Dodo Púchovský
