Hovoria vám niečo tituly Superhrdinovia, Dr. Ludsky, Pravdivé príbehy s Katkou Brychtovou, Kriminálka staré mesto, Aféry, či Horná Dolná? Práve v týchto, a v mnohých ďalších, bol spolutvorcom scenárov Ivan Bobčík. Možno poznáte dokonca i jeho adaptáciu novely Margity Figuli Tri gaštanové kone Slovenského filmového divadla.
Nedávno som vo svojich recenziách uviedla knižnú novinku Zahraj to znova, o ktorej sám hovorí: „Som v téme ako doma, opáčil som prácu rekvizitára, klapky, herca, režiséra, scenáristu, producenta a kuchára catteringu. Mnohé situácie zachytené v knihe som zažil, postavy naozaj stretol. A keďže som sa nechal inšpirovať reálnymi ľuďmi, zmenil som ich mená. Môže sa stať, že v niektorých charakteroch, najmä hercoch, spoznáte skutočnú televíznu osobnosť.“
Ivan Bobčík – scenárista, dramaturg a režisér sa teda touto knihou stal i spisovateľom. Nedalo mi a požiadala som ho o rozhovor. Napriek tomu, že aktuálne žije v Lisabone, podarilo sa ho napokon uskutočniť.
Nuž, ako sa hovorí, za všetkým hľadaj ženu… V tomto prípade jeho manželku, ktorej za sprostredkovanie rozhovoru ďakujem. Asi jej prinesiem jablko… My už vieme prečo. Vy ostatní si najprv pozorne prečítajte tú spomínanú knihu. Pochopíte.
Ivan, nedávno ste prekvapili knižnou novinkou Zahraj to znova, v ktorej sa stretávame s postavou scenáristu a zákulisím filmového prostredia. Aké to je, keď sa zo scenáristu stane spisovateľ? Pocítili ste nejaký rozdiel pri písaní, respektíve pri realizácii knihy?
Bolo to naozaj bolestivé. Scenár je oproti knihe konkrétnejší, technickejší, je to vlastne návod, ako natočiť film. Vo výsledku je scenár len polovičným dielom. Spisovateľ používa rozsiahlejšie opisy, odhaľuje myšlienky postáv, disponuje väčšou plochou na vyrozprávanie príbehu. No a keď skončí, dielo je hotové. Chvíľu trvalo, než som sa preklopil do polohy spisovateľa. Prvé verzie knihy boli čudné, zaseknuté niekde uprostred. Ani scenár, ani kniha. Keď som sa rozpísal, bola to nuda, keď som text osekal na to najpodstatnejšie, zrazu tomu chýbali detaily, ktoré knižnému rozprávaniu dodávajú šťavu. A tak som prepisoval, vŕtal sa v tom, až som napokon objavil prienik, kedy sa aj spisovateľ najedol, aj scenárista zostal celý. Našiel som si vlastný štýl, ktorý je vďaka spojeniu dvoch rozličných prístupov jedinečný.
Prečo ste sa rozhodli napísať knihu? Ako sa zrodil nápad? Ako dlho ste ju písali?
Námet vznikol pred ôsmymi rokmi. Odvtedy prešiel divokými vývojovými štádiami, aby sa napokon vrátil na začiatok. Hlavným hrdinom bol scenárista, potom herec, v tretej verzii to bol príbeh o hercovi a jeho frajerke scenáristke. Latku som obracal na všetky možné spôsoby, aby mi nakoniec docvaklo, ako už viackrát, že môj prvotný zámer bol vlastne správny. Pôvodne som príbeh pripravoval ako scenár, vzniklo xy verzií, ktoré zakaždým skončili v šuplíku. Vo filmovom svete napísanie scenáre ešte nič neznamená, ste na pol ceste. Ak to veľmi zjednoduším, je ľahšie napísať a vydať knihu, ako vyrobiť film. Na film potrebujete získať vyšší rozpočet, zorganizovať rozličné profesie, nahromadiť a udržať energiu. Scenár sa v procese tvorby filmu môže upravovať, škrtať, niekedy až na pľaci zistíte, že veci nefungujú. Vedomý si všetkých úskalí som zmenil stratégiu a začal odznova. Vyplatilo sa. Po trinástich mesiacoch som priviedol príbeh konečne k životu a je presne taký, ako som si ho niekde v zárodkoch predstavoval.
Vo vašej knihe sa píše: Nie vždy dostaneš, čo chceš, no len sa snaž a nájdeš čo potrebuješ.“ Vlastná skúsenosť?
Áno. Veľakrát sa pre niečo rozhodnem, ale vo finále pretrhnem úplne inú cieľovú pásku. Som s tým zmierený. Viem, že to osud so mnou myslí dobre.
Máte pri písaní nejaký rituál? Zvyk, prostredie, spôsob písania a podobne?
Počúvanie hudby ma dokáže dokonale naladiť. V začiatkoch písania knihy som mal luxus voľnej kancelárie, kde ma nikto nevyrušoval. Stačili dve hodiny a stihol som celodennú prácu. Na otcovskej to už bolo o číhaní na každý moment, kedy som mohol napísať aspoň zopár riadkov. Všetky rituály išli bokom. Vedel som, že teraz, kým dieťa spí, mám čas a treba dokončiť kapitolu. To bol ten správny hnací motor.
Knihu ste realizovali v rámci vydavateľstva ICONUS, ktorého ste spolumajiteľom. Spoločnosť ICONUS píše, režíruje a produkuje diela z oblasti televízie, reklamy a filmu, takže ide o prvé knižné vydanie tohto vydavateľstva. Môžeme sa teda v budúcnosti na knižnom trhu tešiť na niečo nové a netradičné? Stáva sa kniha Zahraj to znova nevdojak akýmsi prieskumom čitateľského záujmu o oblasť filmovej tvorby?
Som presvedčený, že filmový a televízny svet je stále veľkým lákadlom. Aj keď u nás nemáme vybudovaný filmový biznis, okolo tvorcov, a najmä hercov, je vytvorená akási romantizujúca aura. Ľudia sú prirodzene zvedaví, čo je za tým. Ako každé prostredie, aj filmársky svet je plný medziľudských vzťahov, nájdete tu všetko. Zvláštnosťou je, že pracujeme s fikciou, predávame pocity, bojujeme o správnu imidž. Pokiaľ viem, v slovenskej tvorbe sa filmárske prostredie často nevyskytuje. Možno sme prví. Vidíme veľký potenciál, ako sprostredkovať čitateľom známe príbehové vzorce v novom kontexte a možno naozaj priniesť niečo dosiaľ neobjavené a atraktívne.
Počula som, že už pripravujete aj pokračovanie knihy. O čom bude a kedy sa môžeme na ňu tešiť?
Robím všetko pre to, aby dvojka bola hotová už budúci rok. A ako už býva pri pokračovaniach zvykom, bude tam viac postáv, viac bláznivých zvratov, viac všetkého. Dvakrát toľko scenáristov. Skrátka dvojka ako má byť. Samozrejme to bude znova romantika, a trocha toho mudrovania, že úspech, či už v láske alebo v práci, si treba obhájiť. Treba na sebe neustále pracovať.
Aktuálne žijete v Lisabone. Prečo práve Lisabon? Čím vás zaujalo toto mesto alebo krajina a čo by ste naopak oželel? Plánujete v krajine zostať?
Naskytla sa nám pracovná príležitosť. Neváhali sme. Svojim spôsobom sme utiekli pred COVID situáciou. Portugalsko som prvýkrát navštívil pred jedenástimi rokmi, a ako mnohí predo mnou, hneď som si toto miesto zamiloval. Žijeme tu už takmer rok, a keby bola možnosť zostať natrvalo, asi by sme do toho išli. Lisabon je kultúrne centrum, celkom prirodzeným spôsobom sa tu miesi staré s novým. Je jedno kam sa vydáte, máte čo obdivovať. Mesto má umenie v krvi, na každom kroku má čosi inšpiruje. Dobre sa tu tvorí, asi preto Lisabon vyhľadávajú umelci z celého sveta. Naposledy sme navštívili výstavu čínskeho umelca a aktivistu Ai Weiwei-a, ktorý tu aj žije.
Máte z Portugalska nejaký naozaj zaujímavý, prípadne vtipný príbeh?
Pre mňa je zážitkom akýkoľvek kontakt s domácimi. Portugalci sú milí a priateľskí. Majú to akosi zakotvené v logike jazyka, kde nájdete veľa zdvorilostí. Najviac si tu užívam momenty, keď idem so svojim dvojročným synom po ulici. V Portugalsku je blonďavé chlapča s modrými očami raritou, navyše Portugalci zbožňujú deti, sú rodinne založení, takže sa radi pristavia, usmejú, komunikujú. Vždy mám pocit, akoby som šiel v sprievode nejakej veľkej hviezdy. Mňa si nikto nevšimne, on má všetku slávu. Raz išla okolo dvojica žien. A jedna vraví: „Videla si tie očiská?“. Ukázalo sa, že sú to Slovenky.
Aká je aktuálne situácia v Portugalsku týkajúca sa pandémie? Ako to vnímate vy osobne a ako to vnímate v porovnaní so Slovenskom?
Napriek vysokej zaočkovanosti preventívne sprísnili pravidlá. Povinné sú rúška v interiéroch, niekde vás nepustia bez očkovacieho certifikátu, inde stačí test. Reštaurácie sú otvorené, dá sa ísť do múzea, všade je plno turistov. Portugalci na začiatku pandémie podcenili situáciu. No poučili sa. Keď sme pred rokom prišli, na Slovensku bol lockdown, tu sa všetko otváralo. Sledovali sme situáciu doma, ako sa nám nedarí, v Lisabone sme si zatiaľ užívali slobodu. Aj miestni si zanadávajú na vládu, opatrenia a mnoho ďalších vecí, ktorým ako cudzinci nerozumieme, ale v konečnom dôsledku myslia stále pozitívne a nestrácajú nádej. Je to nákazlivé, vďaka tejto vlastnosti sa aj nám darí udržať si odstup a nepodľahnúť frustrácii.
Napriek tomu, že ste knihu realizovali z Portugalska, do realizačného tímu ste prizývali ľudí zo Slovenska. Prečo? Nebolo by to jednoduchšie s miestnymi? Ako presne táto spolupráca prebiehala?
Do tímu som prizval ľudí, s ktorými som už spolupracoval. S editorkou knihy Zuzanou Líškovou som napísal viacero scenárov, ilustrácie kreslil Ján Müller, ktorého poznám ešte zo školy. O produkciu a manažment sa postarala asi najlepšia produkčná, akú poznám, moja manželka. A keďže sa jednalo „len“ o písmenká a obrázky, všetko sa riadilo online. Zadania a pripomienky sme riešili mailom, s tlačiarňou sa Diana dohodla po telefóne, nebolo nutné nikam chodiť. Napriek množstvu práce a úkonov sme všetko vybavili z jedného miesta. Bolo to čisto v našej réžii.
Vaše diela ste zväčša realizovali v kolektíve scenáristov. Ako takáto spolupráca prebieha? A ako dlho trvá spracovanie takého scenára?
Scenár, napríklad k celovečernému filmu, môže zabrať aj rok. V televízii sa dvanásťdielny seriál scenáristicky môže vyvíjať tiež rok. Na jeden diel denného seriálu potrebujete týždeň, dva. Niekedy stačí štyridsaťosem hodín. Scenáristovi v tomto prípade veľmi pomáha deadline. A čo sa týka spolupráce, zažil som už všeličo. Bol som prizvaný do tímu, z ktorého napokon všetci odišli, zostal som len ja, a musel som si nájsť niekoho nového do partie. Niekedy nesadne konštelácia, ľudia to vzdajú, stratia motiváciu, lebo sa všetko stále mení. Stáva sa, že máte základnú kostru príbehu, ale keď ju začnete obaľovať mäsom, rozpisovať, zistíte, že to nefunguje a treba niečo zmeniť, niekedy začať úplne odznova. Dôležité je, aby sa tím zladil a ľudia sa v ťažkých chvíľach dokázali potiahnuť. Ako tvorca bojujete s vedením a ich pripomienkami, ale snažíte sa aj presadiť v rámci kolektívu. Je to skrátka dobrodružná práca, ktorú si treba zamilovať.
Ktorý z vašich projektov vám bol najbližší? Prečo a čím?
Seriál Kolonáda bol zásadným. Mal som za sebou viacero projektov, dokonca aj post kreatívneho producenta, ale až tu sa mi naskytla príležitosť byť naplno autorský. Vlastne sa to očakávalo. Na začiatku bol akýsi náčrt príbehu a zopár hlavných postáv, ale bolo treba postaviť seriál scénu po scéne, vytvoriť vzťahy, naplniť hodinovú epizódu. Keď som potom prišiel na pľac a videl, ako to všetko ožíva, začal som vnímať svoju prácu z úplne inej perspektívy. Bol to skutočný posun. Ale samozrejme bola v tom aj žena. Na tomto seriály pracovala moja manželka, vtedy sme spolu ešte len chodili. Predtým sme natočili dva študentské filmy, ale Kolonáda bol naším prvým ozajstným projektom. Moja skúsenosť, či už osobná alebo profesijná, sa napokon premietla do knihy Zahraj to znova.
Čo okrem pokračovania knihy aktuálne ešte pripravujete? Na čom pracujete?
To sa ešte ukáže. Pandémia pozastavila výrobu Troch gaštanových koní. Mám napísaný komiks, treba k nemu dotvoriť obrázky. V hre je muzikálová šou a s jedným režisérom sme otvorili tému divadelnej hry.
Keďže žijete prevažne svetom filmu, máte nejaký obľúbený film? Obľúbeného scenáristu?
„Na Hromnice o deň viac“ môžem pozerať znova a znova. A čo sa týka scenáristu, zo slovenských Tibor Vichta, najmä „Kým sa skončí táto noc“. Zo zahraničných napríklad William Goldman. Jeho „Butch Cassidy a Sundance Kid“ je klasika.
Čo robíte, keď nepíšete? Prezradíte nám niečo o svojich koníčkoch?
Aj keď nepíšem, v hlave mi stále idú príbehy. Takže to prekladám behaním. Rád varím. A som vášnivý zberateľ vinylových platní.
Máte nejaký zatiaľ nesplnený životný sen?
Celovečerný film.
Máte nejaké životné motto?
Vytrvalosť bez prekážok je vám na nič.
Čo by ste našim a svojim čitateľom chceli odkázať?
Hlavu hore, prichádza niečo dobré. 🙂
Rozhovor pripravila Lucia Balagová
