Jubileum Starého divadla očami herca Ivana Gontka, ktorý v tom „našom“ Starom „bábkači“ pôsobí už tridsaťpäť rokov!
V Starom divadle pôsobíte už 35 rokov, to je presne polovica jeho existencie. Ako vnímate toto Vaše spoločné jubileum a vašu doterajšiu spoločnú cestu?
Priznám sa, že doteraz som sa nad tým takto nikdy nezamyslel a svoje pôsobenie s divadelným jubileom nespájal. Pôsobenie jednotlivcov v divadle môže a ovplyvňuje chod divadla a jeho výsledky. Niekedy aj zásadným spôsobom. Ale jednotlivci prichádzajú a odchádzajú, na ich miesta prichádzajú iní a ďalší, zväčša s ambíciou robiť veci ináč a lepšie. A po čase tiež odídu, a kolobeh sa opakuje. Ale divadlo ostáva. Na divadelné jubileum sa pozerám z aspektu jeho trvania a trvácnosti, a toho, čo za tie roky dosiahlo. Na moje pôsobenie sa dívam z perspektívy jeho dočasnosti a pominuteľnosti. Ale tá časť cesty, ktorá bola spoločná, mi zväčša prinášala radosť a potešenie, a chcem veriť, že to bolo obojstranné a že som bol divadlu na osoh.
V čom Vás divadlo za ten čas ovplyvnilo a ako myslíte, že ste ho ovplyvnili Vy? Či už hereckou, ale aj nemenej významnou dramaturgickou prácou…
Ako a či som svojim pôsobením ovplyvnil chod, fungovanie či výsledky divadla, to nechám na posúdenie ľudom, ktorí to posúdiť vedia. Priznám, ja to posúdiť neviem. A v čom divadlo ovplyvnilo mňa? No, myslím, že vo všetkom. Spomenul som neraz, že divadlo je spôsob života a ako také zasahuje do všetkého, čo robíte a čo žijete. Netýka sa to len práce samotnej, ale rovnako vstupuje do našich životov, do vzťahov, teda do súkromia. Oddeliť prácu v divadle od svojho súkromia asi nie dosť dobré možné. Príchodom do divadla som sa stal súčasťou komunity, ktorá verila a verí vo svoje výnimočné poslanie. Tomu podriaďuje svoj život, osobný aj pracovný, dáva k dispozícii svoj talent a schopnosti, obetúva svoje sily a neraz i zdravie. Odmena či ocenenie našich snažení je neisté a prchavé. Napriek tomu pri divadle ostávame. Bola a je to naša slobodná voľba, so všetkým, čo to prináša aj berie. Práve ten spôsob života, ktorým divadlo je, si z toho môjho pôsobenia aj najviac cením. Kto žije divadlom a pre divadlo, žije švihácky život Takže, stručne zhrnuté: práca v divadle ovplyvňovala všetko ostatné.
Divadlá sa vyvíjajú s dobou a ani Staré divadlo nie je výnimkou. Ktoré udalosti a zmeny vnímate za to obdobie, ktoré ste v ňom strávili, za najzásadnejšie?
Budem sa asi opäť opakovať, ale už som to viackrát povedal a ani s odstupom času sa môj pohľad či názor nezmenil. Prelomových či zásadných momentov v divadle bolo a, myslím, ešte bude, viacej. Často sa pri podobných otázkach zvyknú uviesť postavy, inscenácie či osobnosti, s ktorými oslovený mal možnosť spolupracovať a boli pre neho dôležité. Áno, pre hercov je aj toto veľmi dôležité. Je to však vnímanie osobných úspechov ako úspechov divadla a naopak, ak sa nedarí mne, som schopný hovoriť, že divadlo má zlé obdobie. Pre mňa osobne bol však najzlomovejšou zmenou a najdôležitejším momentom rok 1989, ktorý znamenal kľúčovú zmenu v nahliadaní na kultúru, umenie a, samozrejme, aj na divadlo, ich miesto v spoločnosti, poslanie, zmysel, tvorbu či financovanie. Odpoveď na mnohé otázky a problémy, ktoré so spoločenskou zmenou prišli, hľadáme dodnes a často nevieme či nechceme nájsť riešenia. A významným momentom bol pre mňa aj rok 1997 a nasledujúci, kedy sme sa ako divadlo, postavili proti praktikám vtedajšej politickej reprezentácie a postupne sa k nám pridali aj iné divadlá či osobnosti z ostatných oblastí kultúry a umenia. Tieto udalosti totiž na dlhú dobu zásadným spôsobom, či už pozitívne alebo negatívne, ovplyvnili našu tvorbu, prácu a životy. I ten môj.
A na ktoré obdobie najradšej spomínate?
Nemám obdobie, na ktoré by som spomínal vyložene radšej, ako na iné. Každé obdobie od môjho nástupu prinášalo rôzne výzvy a väčšina z nich bola zaujímavá. Skôr sú obdobia, na ktoré nespomínam rád. Napríklad na obdobie spojené s udalosťami, ktoré vyvrcholili divadelným štrajkom a vyústením ktorých bolo moje vyhodenie z divadla v roku 1998 ľuďmi, ktorí pod zámienkou „transformácie“ kultúry napĺňali svoje osobné ambície a s politickým krytím vtedajšej mečiarovskej politickej moci z pozície moci a funkcie štátnych intendantov ničili, čo mohli a z názorových oponentov vyrábali nepriateľov štátu. Alebo obdobie, keď z dodnes mne neznámych dôvodov sa pre mňa v práci nenašla herecká príležitosť a nebol som obsadzovaný. Tieto situácie a udalosti som vtedy prijímal ťažšie, ale, na druhej strane, umožnili mi rozbehnúť aktivity, z ktorých mnohým sa venujem dodnes. Dnes sa na to dívam tak, že ak to tak bolo, tak to tak malo byť, aby som sa posunul aj inam.
Dá sa súčasná pandemická situácia prirovnať k niektorej z iných prekážok, ktorým divadlo v minulosti čelilo?
Myslím, že nie. Divadlo aj pred mojim nástupom, aj počas môjho pôsobenia v ňom zápasilo z mnohými problémami a ťažkosťami. Prevádzkovými, keď po zatvorení budovy pôvodného bábkového divadla nemalo kde hrať, alebo, keď po presťahovaní nedostalo zázemie pre dielne, administratívu či sklady, s čím vlastne zápasí dodnes. Ale aj s finančnými, keď pri postupných delimitáciách pod rôznych zriaďovateľov zápasilo s nedostatkom financií na svoje fungovanie a tvorbu. Alebo organizačnými, ako v období, ktoré som spomínal, keď divadlo prišlo o právnu subjektivitu a nemohlo rozhodovať samé za seba. Ale pri všetkých týchto problémoch sme vedeli, ako a prečo vznikali, a zväčša sme vedeli aj nájsť riešenia, aj keď to niekedy trvalo dlho a nebolo to jednoduché. Ale v prípade pandémie je to iná situácia: riešenie vzniknutej situácia je v našich rukách len čiastočne a tým je osobná zodpovednosť za zdravie svoje aj zdravie ostatných. Ale všetko ostatné ide mimo nás a my sme objektívne aj subjektívne vo vleku udalostí ktoré nevieme ovplyvniť ani riešiť. Sme odkázaní na iných, ktorí často nerozumejú alebo nechcú rozumieť, že sú na pozíciách, v ktorých majú prevziať zodpovednosť za organizovanie opatrení, ktoré budú verejnosti jasné, zrozumiteľné a predvídateľné. Namiesto toho vyvolávajú svojim prístupom chaos a následnú nedôveru verejnosti voči ich schopnosti spravovať krajinu v ťažkom období.
Ako vnímate úlohu bábkového divadla v dnešnej dobe, resp. čo môže divákom ponúknuť v konkurencii iných druhov umení či technológií?
Pomenovať úlohu alebo úlohy bábkového v dnešnej dobe divadla je úloha dramaturgov či teatrológov. Pre mňa je viac zaujímavé, v čom je divadlo, a nielen bábkové, výnimočné alebo iné v porovnaní s inými druhmi umenia. Jeho jedinečnosť spočíva v tom, že sa deje vždy deje tu a teraz v reálnom čase za účasti účinkujúcich a divákov. Preto je neopakovateľné a pokiaľ ponúkne divákom zážitky v podobe emócií, ani tie sa nedajú zopakovať. Nemožno ho stopnúť vrátiť sa k nemu ako k filmom a programom v televízii či na nosičoch. Nedá sa odložiť ako rozčítaná kniha a znovu čítať, keď mám chuť a čas. Neviem sa k nemu znovu a znovu vrátiť a vnímať ho bez časového obmedzenia ako obrazy či výtvarné artefakty. Neovplyvníme ho klikaním myšou, šúchaním displaya či surfovaním v prehliadačoch. Mágia spoločného zážitku divákov a účinkujúcich je jedinečná a neopakovateľná, prináša napätie z výnimočnosti chvíle, v ktorej sa odohráva. A to odlišuje divadlo od iných druhov umenia a od sveta technológií.
Čo by ste divadlu zapriali k 70. výročiu?
I teraz poviem, čo som už hovoril inokedy a inde. Divadlo, a umenie vo všeobecnosti, sa často spája s hľadaním. K nájdeniu toho správneho výsledného tvaru vedie často dlhá cesta, a napriek tomu nie je vždy výsledok úspešný či zodpovedajúci vynaloženému úsiliu. Preto prajem divadlu, aby popri hľadaní aj nachádzalo, aby výsledky spoločnej práce nachádzali svojich spokojných a po ďalších tituloch hladných divákov. A ešte, a to veľmi, prajem divadlu prajnosť. Niekedy mám pocit, a bohužiaľ, aj skúsenosť, že našou národnou črtou je neprajnosť. Nevieme byť uznanliví voči práci či úspechom iných, voči inému nastaveniu toho, ako a čo robiť, ako je to naše. Máme svoje konečné pravdy, ktoré povyšujem nad pravdy iných. Už sa ani neunúvame vypočuť a pochopiť, či nebodaj akceptovať a osvojiť si iný pohľad či názor. Myslím, že trochu ľudskej prajnosti a uznanlivosti by pomohlo nám všetkým žiť lepšie životy Takýchto ľudí prajem divadlu aj ako tvorcov, aj ako divákov.
Za rozhovor ďakuje Nikoleta Hvizd Tužinská
foto: Michal Lachkovič
