S Ivanu CHRISTOVOU som sa stretla počas víkend na Avatarfeste v Seredi. Prvá naša slovenská Miss stále vyzerá dobre, prekypuje skvelou náladou. Ako vníma krásu a ako prežila pandémiu?
Ako vnímaš vnútornú a vonkajšiu krásu sama na sebe?
Je to nádherná otázka. Keď sme mladí, máme určité vzory, chceme sa na niekoho podobať a nemáme svoj názor. Chceme sa páčiť iným a jednoducho zapadnúť do nejakého toho svojho vysnívaného kolektívu alebo komunity. Vek, podľa mňa, veľmi oslobodzuje, pretože aj skúsenosťami a všetkým, čo sa nám v živote deje, dosiahneme obrovskú premenu. Rozvíjame sami seba, zisťujeme, čo je pre nás dobré. Už nie je dôležité iba to, či sa páčime iným. V prvom rade by sme mali byť my spokojní, pretože okolie nás nikdy šťastnými neurobí. Len ty sama sa môžeš urobiť šťastnou. A to platí aj pre mužov. Vnímanie vnútornej a vonkajšej krásy je súčasť toho a každý ju vníma inak. Pre niekoho je krása to, že človek je prírodný. Pre mňa je dôležité dotýkať sa seba, keď používam krémy, masky, pomocou dotykov som si vypestovala sebalásku. Mnoho žien si povie, že nevyzerajú dobre, že tá druhá je krajšia… a stále sa samé pred sebou zhadzujú. Mnoho žien sa porovnáva. No ja som ten jediný človek, s ktorým budem do konca života. Takže, ak sa ja zhadzujem, vnímam, že aj druhí ma zhadzujú a keď to ja o sebe tvrdím, tak sa to tak okolo mňa deje. Žena sa môže cítiť istejšia, krajšia, pretože si to dopriala. My ženy všeobecne máme tendenciu postarať sa o iných a samé sme na úplnom konci v rade.
V tomto období života, v ktorom sa nachádzaš, si šťastná a vyrovnaná, alebo chceš ešte dosiahnuť nejakú métu?
Každé obdobie života má niečo do seba. Ja chcem na sebe pracovať. Som emotívny človek a ísť do rovnováhy je náročné, ak zrovna nie som v najkomfortnejšej situácii. Od toho sme na tejto zemi, aby sme sa učili zvládnuť seba. To je asi to najťažšie. Máme introvertov, máme extrovertov, niektorí ľudia sú úplne uzavretí a máme pocit, že sa neprejavujú. Oni majú tú búrku vnútri. Extroverti zase kričia a dávajú to najavo. Je to to isté. Umenie zvládnuť seba samého je na celý život, pretože vždy príde situácia, keď ťa niečo totálne vykoľají. Príkladom je pandémia… My sme šťastná generácia, máme krásny život, nikdy sme nezažili vojnu. Pokiaľ nemáme nejaké osobné traumy, niečo extrémne, tak žijeme v šťastí. Máme strašne veľa vecí ako mier a čerstvý vzduch a nevieme si to vážiť. Niektorí ľudia bojujú o prežitie a nemajú čo do úst. Pandémia určite bola negatívna, ale v zásade bola aj prínosná v zmysle sebapoznávania. Zrazu ti vezmú všetko, čo máš rada: nemôžeš cestovať, nemôžeš nič, máš obrovský pocit strachu, tlak z médií celosvetovo. Buď to zvládneš alebo nezvládneš. Pre mňa to bolo veľmi zaujímavé obdobie. Som zvedavá ako sa naň budem pozerať o desať rokov.
Ako si trávila čas počas pandémie?
Priznám sa, že som sa veľa obracala k Bohu, k viere. Často som chodila do Mariánky, modlila som sa, lebo keď neviem niečo spracovať, tak to odovzdám a netrápim sa tým. Raz, keď som išla z Mariánky domov, bola nejaká omša a kaplán hovoril o tom, že pred sto rokmi bolo tiež obdobie, keď zomieralo veľmi veľa ľudí vplyvom moru alebo nejakej epidémie. Také obdobia boli vždy, len my sme mali možnosť prežiť kus života v milosti.
Pripravila a pýtala sa Brigita Tarinová
