November 1989 ho vyniesol z väzenia do vysokej politiky. Na počiatku 90. rokov bol preto pri zlomových momentoch, ktoré pred tridsiatimi rokmi vyústili do osamostatnenia Slovenskej republiky. Ani vo vysokej politike však nepoprel svoj hodnotový rebríček a aj z tohto dôvodu nehlasoval ako minister prvej Dzurindovej vlády za prelet stíhačiek NATO cez náš vzdušný priestor na Juhosláviu. Ako spomína na vybrané kľúčové momenty uplynulých troch dekád a aké smerovanie by si pre Slovenskú republiku v budúcnosti želal odpovedá pre Nitranoviny.sk bývalý predseda vlády a minister spravodlivosti Ján Čarnogurský.
1. januára uplynie 30 rokov od samostatnosti SR. Hodnotíte toto obdobie ako úspešné, alebo nie?
Ako úspešné.
Kde sme, podľa vás, dosiahli najväčší pokrok, a v ktorých oblastiach sa, naopak, vaše očakávania nenaplnili?
S Čechmi sme sa rozišli mierovo a z českej hranice nám nehrozí ohrozenie, stali sme sa členmi EÚ a nehrozí nám medzinárodná izolácia, vnútorné politické problémy sme si vyriešili sami, ekonomicky sa rozvíjame rýchlejšie ako Česká republika (a iné členské štáty EÚ). Negatívom je, že sme vstúpili do NATO, povolili sme prelet lietadiel NATO nad Juhosláviu, v zahraničnej politike vo všeobecnosti si nevieme chrániť ani kúsok suverenity.
Neradujme sa predčasne. Vláda padla, marazmus pokračuje
Vráťme sa pár otázkami ešte pred 1. január 1993. Boli ste jedným z prvých politikov, ak nie prvým, ktorí – pamätným výrokom o vlastnej hviezdičke a stoličke v Európe – otvorili diskusiu o slovenskej samostatnosti. V nasledujúcom období ste sa však spoločný štát pokúšali zachrániť. Prečo?
Nesnažil som sa spoločný štát zachrániť, predsa KDH malo v programe, že do EÚ vstúpime ako samostatný členský štát. Nechcel som však dosiahnuť rozdelenie „surovým“ spôsobom a nereálnym ako to robilo HZDS („Čechov dokopeme do federácie“, neskôr chceli dosiahnuť konfederáciu pod heslom spoločného štátu, ale medzinárodnoprávnej subjektivity Slovenska, čo bolo pre Čechov neprijateľné, viď memoárovú literatúru, napr. Srb-Veselý: Rozdělení Československa). KDH uverejnilo 30. 12. 1992 vyhlásenie (Slovenský denník), že terajšie rozdelenie ČSFR považujeme za konečné a nebudeme mať v programe obnovenie Česko-Slovenska.
Poslednou šancou, ako spoločný štát zachrániť bol zrejme návrh vtedajšieho českého premiéra Petra Pitharta z novembra 1991 na tzv. dvojdomček. Tieto snahy vyústili do vytvorenia dohody z Mílov. Vo februári 1992 však táto dohoda v predsedníctve SNR neprešla o jediný hlas. Bol to tento moment, kedy ste pochopili, že spoločný štát sa už nedá nijako zachrániť?
Nie, poukazujem na predchádzajúcu odpoveď. Dohody z Mílov sme nepovažovali za konečnú úpravu vzťahov Slovákov a Čechov, ale za úpravu prechodného obdobia do rozdelenia v súvislosti so vstupom do (dnešného) EÚ.
V súvislosti s procesom nadobudnutia samostatnosti sa vám častokrát vyčíta, že ste – spolu s ďalšími poslancami KDH – hlasovali aj proti Deklarácii o zvrchovanosti SR, aj proti Ústave SR. Je to tak, že ste neboli proti zvrchovanosti a proti prijatiu ústavy, ale mali ste problém so znením konkrétnych dokumentov?
Mali sme problém aj so znením konkrétnych dokumentov, mimochodom, taký dokument ako je Ústava štátu nerobí jedna strana, ale sa snaží zapojiť do práce čo najširší okruh politických hráčov, aby bol dokument stabilný. Tak to je v iných štátoch. Ale hlavný problém bol, že už sa rozvíjal politický zápas v budúcom štáte (samostatnej Slovenskej republike). Vedeli sme, že Slovensko s Mečiarovou vnútornou politikou EÚ neprijme a Slovensku mimo EÚ hrozí medzinárodná izolácia. Voči izolovanému Slovensku by si každý mohol vznášať požiadavky, napr. Maďarsko územnú autonómiu pre Maďarov. Našu analýzu potvrdzovali nóty z Bruselu do Bratislavy. Naše hlasovanie bolo krokom za medzinárodné budúce posilnenie Slovenska.
Ďalšia výčitka, že ste zodpovedný za decimáciu družstiev už zľudovela. S obľubou odpovedáte, že objem financií smerujúcich do poľnohospodárstva počas obdobia, kedy ste viedli vládu, stúpal. A že pri procese delenia družstiev ich počet vlastne stúpol. Nepripúšťate, že kroky vašej vlády sa mohli prejaviť neskôr? Ako sa staviate k tomu, že Transformačný zákon bol inak aplikovaný v Česku a inak na Slovensku?
Čo to znamená, že sa mohli prejaviť neskôr? Neskôr vládol 6 rokov Mečiar, mohol ich zmeniť. Za mojej vlády zaniklo len jedno družstvo na Orave, kde členovia družstva hlasovaním družstvo rozpustili. Zanikli neskôr tie družstvá, kde sa udržalo neschopné komunistické vedenie a svoju neschopnosť potom váľali na moju vládu. Štatistická ročenka SR v nasledujúcich rokoch uverejňovala výsledky hospodárenia v poľnohospodárstve podľa delenia na družstvá, súkromné hospodárstva a zahraničné subjekty. Najhoršie výsledky dosahovali družstvá. Keby nebolo „mojej“ poľnohospodárskej politiky, potraviny na Slovensku by boli ešte drahšie. Transformačný zákon sa v Čechách aplikoval radikálnejšie.
V rokoch 1991-1992 prebiehala prvá vlna kupónovej privatizácie. Ako sa na tento proces pozeráte s odstupom troch dekád? Bolo správne zbavovať štát majetku takýmto spôsobom?
S kupónovou privatizáciou prišiel Václav Klaus. Na Slovensku nebola dostatočne známa iná metóda privatizácie, ktorá by mu dokázala konkurovať. Ak sa v ekonomickom časopise sem-tam objavil článok o inej metóde, to nestačilo, aby sa politicky presadila. Platí porekadlo, že po bitke je každý generál.
Nebolo možné aspoň obmedziť činnosť investičných privatizačných fondov, ktoré často koncentrovali príliš veľké množstvo majetku na úkor ostatných akcionárov, alebo sa uchyľovali k zneužívaniu svojho postavenia v prostredí, ktoré v tom období nebolo regulované?
Kde sa našli odborníci, aby to urobili, mohli to urobiť. Urobili to napr. v Považských cementárňach Ladce a tie doteraz úspešne fungujú.
Na Silvestra 1992 Vladimír Mečiar s davom ľudí na Námestí SNP oslavoval samostatnosť SR. Ako ste tento moment prežívali vy? Pamätáte si, na čo ste v tom čase mysleli?
Myslel som, že ďalšia kapitola politického zápasu o Slovensko práve začína. Tak aj bolo.
Čo si myslíte o tom, že krátke obdobie tesne po revolúcii bolo mimoriadne priaznivé na vznik samostatných štátov, a neskôr by to už nebolo možné, resp. tak pokojné? Ako príklad zo súčasnosti uvediem snahy Kataláncov o vlastný štát.
Španielsko (Katalánsko) nemožno porovnávať s Česko-Slovenskom (Slovenskom), ale vaša otázka má určitú relevanciu. Na jednej strane bolo obdobie po revolúcii priaznivejšie pre nové usporiadanie štátov, na druhej strane bolo priaznivé aj pre nové požiadavky na prípadné nové štáty. Ak by sa iným podarilo presadiť novú požiadavku, napr. už som spomenul územnú autonómiu, už by to bolo „na veky“. Keby sme dostali napr. podmienku – do EÚ vás prijmeme len s udelením územnej autonómie, kto z vašich čitateľov by povedal, že radšej do EÚ nechoďme. Maďari by zároveň dostali voľnú ruku, aby si ju „vybojovali“. My sme nakoniec dostali ako podmienku len uzavretie jadrovej elektrárne A1.
Pre porovnanie, Srbsko sa dnes usiluje dostať do EÚ a musí žiadať štáty, ktoré ho v roku 1999 bombardovali. Keď nešlo o také existenčné okolnosti, boli sme tvrdí. Napr. len na základe rozhodnutia mojej vlády bola dokončená priehrada Gabčíkovo napriek odporu maďarskej vlády a ľahostajnosti federálnej vlády. Bolo dokončené takým spôsobom, že sme de facto vyhrali súd v Haagu.
Na samostatnom Slovensku ste sa s KDH ocitli v opozícii. Pokračovala privatizácia, životná úroveň obyvateľstva klesala, rozmáhal sa organizovaný zločin, republika sa pomaly prepadávala do medzinárodnej izolácie a vláda začala postupne zneužívať svoje postavenie aj na potláčanie opozície. Takto ste si zrejme samostatné Slovensko nepredstavovali…
Aj preto sme boli v opozícii. Rodinné striebro – Slovnaft, VSŽ, tabakový priemysel – nedala privatizovať moja vláda. Slovensko podstúpilo ekonomické a sociálne obete približne rovnaké ako iné postkomunistické krajiny. Bola to daň za prehru v studenej vojne. Za vybojovanie vlastného štátu podstupujú národy väčšie obete, často krvavé. Vlastný štát sme dostali takmer zadarmo.
V čom bol Vladimír Mečiar ako politický súper najsilnejší?
Vedel oslovovať masy lepšie ako ja. Ale len na určitú dobu. Doba po páde komunizmu bola „jeho dobou“. Asi ako rok 1968 bol dobou Alexandra Dubčeka.
V jednom z rozhovorov ste ocenili, že odstavenie Vladimíra Mečiara od moci v roku 1998 prebehlo pokojne a bez zahraničnej účasti. Možno hovoriť o tom, že to bola výhradne domáca záležitosť, ak do kampane k voľbám 1998 prúdili zo Spojených štátov do mimovládnych organizácií na Slovensku státisíce dolárov? Napríklad National endowment for democracy zriadený Kongresom USA vo svojej výročnej správe z roku 1998 uvádza, že na Slovensku prefinancoval 755 000 dolárov.
Voľby v roku 1998 nerozhodli mimovládne organizácie. Za americké peniaze organizovali autobus, ktorý išiel z mesta do mesta. Prichádzali k nemu maximálne desiatky ľudí, skôr ani nie. Nezvolávali, ani neboli schopné verejné zhromaždenia. Vtedajšia SDK, do ktorej patrilo aj KDH, dokázala zaplniť námestia. HZDS roky predtým plnila športové haly, pred voľbami nedokázala ani jednu. Médiá malo vtedy v rukách HZDS, aj verejnú moc.
Po spomínaných voľbách ste sa dostali do pozície ministra spravodlivosti. Na čo ste najviac hrdý z tohto obdobia?
Obdobie môjho výkonu funkcie ministra bolo pokojným obdobím pre justíciu. Neboli žiadne aféry, ktorých sú teraz plné médiá. Justícia pracovala relatívne efektívne.
V roku 1999 ste na zasadnutí vlády nehlasovali za povolenie preletov amerického letectva cez náš vzdušný priestor pri náletoch na Juhosláviu. Vaši kolegovia z koaličných strán v tom čase argumentovali, že reakcia SR bola veľmi pozorne sledovaná a mohla výrazne ovplyvniť pozvánku SR do EÚ a NATO. S odstupom času súhlasíte, či stále nie?
S čím či súhlasím? Súhlasím, že reakciu SR pozorne sledovali západné štáty NATO. Pozvánku do EÚ by nemala ovplyvniť. Ak by ovplyvnila, prezradili by, že vstup do NATO bol podmienku prijatia do EÚ. Aj tak by som nehlasoval inak. Rozhodnutie slovenskej vlády Mikuláša Dzurindu považujem za hanebné rozhodnutie. Neskôr pri oficiálnej návšteve Juhoslávie ako minister spravodlivosti som sa na tlačovej konferencii v Belehrade oficiálne ospravedlnil Juhoslávii – za seba a za rezort spravodlivosti – za povolenie preletov.
V roku 2003 ste boli na čele petičného výboru za vypísanie referenda o vstupe SR do NATO. A za posledných 20 rokov ste mnohokrát vystupovali na zhromaždeniach proti aktivitám NATO či USA – kritizovali ste americkú vojnu v Iraku či vyhlásenie nezávislosti Kosova. Kde vidíte miesto SR – v NATO, alebo mimo neho?
Mimo NATO.
Po tri volebné obdobia viedol slovenskú vládu ľavičiar Robert Fico. Najmä s vašimi politickými rivalmi – v roku 2006-2010 s SNS a HZDS, v rokoch 2016-2020 s SNS a medzitým dokonca vládol sám. Ako by ste zhodnotili toto obdobie z hľadiska samostatného Slovenska?
Boli to lepšie vlády ako je súčasná, s výnimkou rezortu sociálnych vecí a zopár rezortov a v zahraničnej politike lepšie ako všetky po roku 1998.
Poďme na záver do súčasnosti. Vo februári prešla vojna na Ukrajine do nového štádia – Ruská federácia sa do nej otvorene zapojila. A dôsledky tohto konfliktu sme začali pociťovať aj na Slovensku. Nielen v ekonomickej rovine, ale napríklad aj v oblasti slobody prejavu. Reaguje na túto situáciu slovenské politické vedenie adekvátne?
Nereaguje. Začína rovnaká diktatúra ako za komunizmu. Aj v otázkach slobody prejavu sa súčasná vláda vzdáva zvrchovanosti Slovenska.
Pri súčasnej vláde by ma zaujímal najmä váš pohľad – ako bývalého ministra spravodlivosti – na narábanie s ňou v rukách súčasnej koalície. Konkrétne sa pýtam na stíhania predstaviteľov Smeru, bývalého vedenia policajného zboru, činnosť Daniela Lipšica v pozícii špeciálneho prokurátora.
K individuálnym trestným veciam sa nevyjadrujem, ostatne, ani nemám dostatok informácií.
Slovensko bude zrejme potrebovať nejaký čas na zotavenie sa – z dopadov covidu, energetickej krízy, inflácie, vojny na Ukrajine. Aké smerovanie SR by ste si po tomto zotavení želali?
Slobodu prejavu až po hranicu súčasne platného Trestného zákona, slobodné trhové hospodárstvo bez akýchkoľvek politických sankcií, v školstve a v kultúre rešpektovanie našich tradičných etických hodnôt, rovnako v politike.
Pýtal sa Artur Bekmatov
(titulná foto: Ján Čarnogurský fb)
