Čo má spoločné politik a spisovateľ? Obidvaja presviedčajú ľudí o svojom názore. Každý z nich si však volí iný spôsob. Ten prvý to robí heslovite a ten druhý ponúka hlbšie myšlienky.
Ján Podmanický je dlhoročný poslanec Národnej rady Slovenskej republiky (aktuálne nezávislý) a tiež starosta obce Stará Bystrica. Pred pár týždňami vydal knihu s názvom Muž, ktorý sadil knihy. Ústredná téma je stará ako ľudstvo samé, a pri tom tak aktuálna. Nenávisť. Dá sa prekonať? Ján Podmanický vo svojej novele nielen polemizuje o hneve a nenávisti, ale čitateľovi ponúka aj odpoveď. Vlastne, načrtáva ju. Rozhodnutie ako aj spôsob voľby zostáva na každom jednom z nás.
Ponúkame Vám síce štandardný rozhovor s Jánom Podmanickým, ale s neštandardnými otázkami a odpoveďami, ktoré stoja za zamyslenie.
Pred Vianocami Vám vyšla kniha s názvom Muž, ktorý sadil knihy. Verejnosť Vás pozná ako dlhoročného politika, poslanca NR SR a starostu obce Stará Bystrica. Nezmýlili ste si povolanie?
Písanie a politika sa nevylučuje. Stále ide o verejný život a vplývanie na verejnú mienku. Aj politik, aj spisovateľ, chce pretvoriť spoločnosť podľa svojich predstáv a podľa toho, čo považuje za správne. Aj politik, aj spisovateľ, sa pokúša ľudí presviedčať o svojom názore. Politik to robí expresívnejšie, možno priamejšie a zrozumiteľnejšie, spisovateľ možno abstraktnejšie a viac v obrazoch. Spisovateľ sa viac pýta, nehanbí sa za to, že na niektoré otázky nevie odpovede a stále ich len hľadá. Ja som prvé knihy napísal ešte pred tým, než som sa stal starostom obce a potom poslancom, niektoré boli aj pomerne úspešné. Kysucké povesti boli už trikrát vydané a stále sa predávajú. K písaniu sa teda permanentne vraciam, keď si ukradnem trocha času pri svojich povinnostiach.
Mirka z Rimavskej Soboty: Práca letušky nie je len o úsmeve
Čo Vás motivovalo k napísaniu knihy? Kedy ste ju napísali?
Súčasná spoločnosť nesmierne rada používa skratky. Viac ako desať viet už skoro nikto na sociálnych sieťach nečíta. Všetko chceme dostať rýchlo, hneď a najlepšie zadarmo. Ako rýchlo to nasajeme, tak rýchlo to zabudneme a ideme ďalej. Týmto skratkám sa prispôsobili aj politici, veci podávajú často povrchne, často strieľajú od pása na všetko čo sa pohne. Ja sa tomu stále bránim, chcem si prečítať viac ako desať viet, chcem zachytiť myšlienku hlbšie ako za dve minúty. Preto siaham po literatúre. Aj ako čitateľ, aj ako tvorca. Uzamknutá spoločnosť, ktorú tak nerád nazývam anglickým slovom lockdown, mi to paradoxne umožnila a mohol som sa vrátiť k písaniu.
Novela – Muž, ktorý sadil knihy – opisuje skutočný príbeh. Ako ste sa o ňom dozvedeli?
Je to príbeh, ktorý má pravdivé jadro, väčšina je však autorská fikcia. Každý autor čerpá z prostredia, v ktorom žije. Hrabal napísal väčšinu svojich slávnych románov podľa profesií, ktoré vykonával, Arnošt Lustig opisoval príbehy, ktoré zažil a odpozoroval, Rudo Sloboda písal najmä zo svojho života. Aj ja som veľa čerpal z prostredia, v ktorom žijem, teda z prostredia Kysúc. Dejiny, krajina, či ľudia sú v tomto rázovitom severnom regióne Slovenska tajomné, zaujímavé, hlboké. Studnica inšpirácie pre každého, kto má otvorené oči. Príbeh v knihe bol inšpirovaný jedným z takýchto zaujímavých ľudí.
Nechcem prezrádzať, ale je to príbeh úspešného argentínskeho podnikateľa, ktorý sa po 60 rokoch vracia na Slovensko, do krajiny svojich predkov, aby urovnal ich spory. Spor jeho deda (starého otca) s jeho vtedajším susedom. Argentínčana príjme jeho sused. Hlavným motívom knihy je prekonanie nenávisti. Prečo práve táto ústredná téma, nenávisť?
Ako protiváha nenávisti a hnevu je v príbehu postavená cnosť miernosti. Dejiny sa stále opakujú, každá generácia si musí zopakovať ten svoj boj o podstatu, o životnú pravdu. Nenávisť je vlastná každej dobe, každej generácii, všetci naši predkovia sa s ňou museli naučiť zápasiť, samozrejme, ak chceli. Čaká to aj našu dobu a ľudí, ktorí v nej žijeme. Niekto vždy musí preťať kruh nenávisti. A viete kto to dokáže? Človek mierny. O ňom je tento príbeh.
Slovenka, ktorá prežila detstvo v Etiópii. Pedagogička Aurélia Plávková Tináková
Odpustiť? Stačí to na pretrhnutie kruhu nenávisti? Nemal by sa to ten druhý dozvedieť? Nezatne sa ešte viac, ak bude cítiť, že druhý svojím odpúšťaním získava nejakú morálnu prevahu, možno až pýchu? Možno ten druhý nemusí vedieť, že ste preťali kruh nenávisti, stačí, že to bude cítiť. Bude? To sú otázky, ktoré zaznievajú vo Vašej knihe. Rozmeňme si ich na drobné. Začnime u Vás. Tak trochu poďme „pod kožu.“ Aké máte Vy osobné skúsenosti s nenávisťou? Pocítili ste voči niekomu niekedy nenávisť?
Vo svojej podstate som človek, ktorý nechce nenávidieť, nechce sa na nikoho hnevať. Aj ja som však dieťa svojej doby a rovnako, ako každý iný človek som obeťou masívnej invázie nenávisti, ktorá sa na nás valí z médií. Zle sa to počúva, ale je to tak. Zapnete televíziu, všetko je zlé, každý je zlý, okolo nás sú len zlí ľudia a podvodníci. Chcete si prečítať správy, všetko sa točí o tom, ako sú tí druhí nezodpovední, ako sú tí druhí zlomyseľní, ako tí druhí robia všetko zle. Stretnete sa s ľuďmi na ulici a počúvate len o tom, ako je svet zlý. A tak sa aj vy naštvete a klíči vo vás hnev, hľadáte spôsob, ako ho dostať zo seba von, najlepšie cez klávesnicu počítača a sociálnu sieť. Všetci to zakúšame, aj ja to zakúšam. Sám so sebou vždy znova a znova bojujem a hovorím si stále dookola: veci sa dajú argumentovať aj s pokojom, nemusím hneď druhého znenávidieť len preto, že má iný názor, nesmiem odpovedať rovnakými zbraňami. To, čo dnešná doba potrebuje, je miernosť, nie tvrdosť a bezohľadnosť, ako sa hovorí. Miernosť je kľúč k pokoju.
Marián VISKUPIČ (SaS): Za povinné očkovanie nikdy nezahlasujem
Zažili ste zo strany druhých ľudí, v nejakej konkrétnej situácii, tento pocit?
Ako hovorím, je to prirodzené a patrí to ku každej dobe. Naša doba nie je ani horšia ani lepšia, ako v minulosti. Sú iné vonkajšie podmienky, ale rozhodovanie človeka a jeho voľba medzi dobrom a zlom, je v každej dobe rovnaká. Každý si musí tento boj absolvovať, pravdaže, ak chce, ak si uvedomuje, že to musí podstúpiť. Ak nechce byť len trstina zmietaná vetrom, ktorá sa nechá unášať aktuálnymi vlnami nenávisti a za seba nechá rozhodovať iných. Niekedy mi rovesníci hovoria, že doba je horšia, ako v čase nášho detstva. Nemyslím si to, je to spomienkový optimizmus. Napokon, čím je človek starší, tým sa mu hromadí aj väčší počet negatívnych zážitkov a má sklon podľa toho všetko posudzovať. Ja si to nemyslím, v každej dobe sa objavujú aj svätci aj zločinci. Ten, kto číta dejiny, to dobre vie. Ten, kto nič nečíta, posudzuje svet len z optiky svojho krátkeho životného príbehu. Odpustiť, alebo neodpustiť človeku, ktorý nám ublížil – rozhodovanie je vnútorné, a zažil ho tak človek, ktorý žil pred dvoma tisícmi rokov, ako ho prežíva aj človek dnešnej doby. Psychológia základnej voľby človeka je už tisíce rokov rovnaká, vnútorný svet človeka sa nemení, menia sa len vonkajšie okolnosti.
Aký je Váš názor na tvrdenie, ktoré uvádzate v knihe, má sa to ten druhý dozvedieť, že mu je odpustené, alebo nie? A stačí na to jeden človek, resp. jeden akt?
Čo poviete vy? Ak vo vás kniha vyvolala túto otázku, som spokojný. To je úloha literatúry: vyvolať otázky. Možno väčšia ako dávať odpovede. Stačí len odpustiť? Kedy ide o naozajstné odpustenie? Stačí len zabudnúť? Nedávno som čítal, koľko má človek priamych predkov v desiatich generáciách pred sebou. Viete koľko je to? Máte dvoch rodičov, štyroch starých rodičov, ôsmych prastarých rodičov, šestnástich praprastarých rodičov, atď. Takých dvesto rokov dozadu, približne desať generácií je to ohromujúce číslo: 2046 predkov. Za tak krátky čas nesieme gény 2046 ľudí, našich otcov a mám. Čo z toho vyplýva? No vyplýva z toho veľa vecí, ale mňa zaujalo to, že sme naozaj jedna rodina, veľká rodina a všetci okolo mňa sú moji bratia, sestry, bratranci a sesternice. Keď sme rodina, je už oveľa ťažšie niekoho znenávidieť a je aj oveľa ľahšie odpustiť. Nie sme si cudzí.
Keď sa tak človek zamyslí, po prečítaní tejto knihy, z čoho podľa Vás pramení nenávisť a prišli ste na „liek“, ako sa z nej uzdraviť?
Literárny príbeh je spôsob, akým autor môže niečo povedať. Príbeh sám osebe, bez myšlienok a otázok, je len prostriedok na zabíjanie času, na pretrhnutie nudy, čitateľovi nič hlbšie neprinesie. Príbeh mojej knihy je preto prostriedkom, pomocou ktorého hľadám odpoveď aj na vašu otázku. Možná odpoveď sa v knihe objavuje, v rôznych variáciách, ale stále je to len iná podoba tej istej veci. Čo je to za sila, ktorá obrusuje kopce? Čo je to za vlastnosť, ktorá otupuje ostrie noža? Nuž? Ak ste čítali, asi viete.
Ako som uviedla, verejnosti ste známy ako dlhoročný politik, poslanec. Keď za posledné roky sledujeme politiku, či už sú to vyjadrenia poslancov v parlamente, na tlačových konferenciách alebo v diskusiách, môžeme prísť k presvedčeniu, že politika sa za ostatné roky zvulgarizovala, politici si nadávajú, zvyšujú po sebe hlas… Je to normálne?
V minulosti ľudia vyrastali na hodnotných filmoch, na kvalitnej literatúre. Dnes ľudia vyrastajú na reality show. Aj politiku už podprahovo vnímajú ako reality show. Tí politici, ktorí to pochopili, sú úspešní. Hlavným cieľom je zaujať. Zamurovať vchod do predajne, vysypať striekačky na hlavu kolegu, oblepovať nehnuteľnosti vo Francúzsku. To čo bolo včera neprijateľné, je dnes štandard a už je to vlastne nudné. Treba vymyslieť niečo nové, niečo šokujúce. Výrazy, nad ktorými by včera všetci ohŕňali nosom, sú už dnes slabé, treba pritvrdiť. Ľudia to chcú, politici a média im to dávajú. Politici sú len odrazom doby. Napriek tejto skepse si myslím, že aj tohto sa ľudia najedia a bude rásť počet ľudí, ktorí budú vyhľadávať konštruktívnych politikov, prinášajúcich vecné riešenia, pokojnú rétoriku a preukážu kompetenciu riadiť štát. Zažívame na Slovensku dobrodružstvo, ktoré nás bude veľa stáť. Ľudia pochopia, že experiment s krikľúňom, ich stál príliš veľa, aj financií aj nervov.
Z toho, čo ste uviedli, môže to verejnosť vnímať len ako nejaké „divadlo“ zo strany politikov a po vypnutí kamier si dokážu podať ruku? Alebo animozita, či nenávisť, pretrváva aj mimo kamier?
Rád pozerám Hercula Poirota. Elegancia a noblesa, ktoré sú obrazom jeho doby. Čítal som celé pamäti Churchilla a ten duch džentlmenstva, ktorý vyžaroval z jeho verejných vystúpení, z jeho listov, z jeho prejavov, je niečo pozoruhodné. Aj uzemnenie politického oponenta sa dialo s gráciou. Uraziť niekoho len tak, vulgárnym slovom, by sa považovalo za hulvátstvo najvyššieho rangu. Pamätám si anekdotu, keď Churchillovi povedala nejaká opozičná poslankyňa, že keby bola jeho manželkou, tak by mu otrávila čaj. Churchill jej pohotovo odpovedal, že keby bol jej manželom, tak by ho vypil. K politike patria spory aj animozity, ale mali by byť kontrolované, dnes v nej chýba vtip a šarm. Škoda. Každopádne, ja som zástanca opäť toho starého Churchillovho: pane, aj keď s vami hlboko nesúhlasím, urobím všetko pre to, aby ste svoj názor mohli povedať. Dnes vidíme snahy, aby sa inému názoru zatvárali ústa, prípadne, aby sa za iný názor išlo do väzenia. Alebo vidíme, ako sa za iný názor vedcom likviduje kariéra, ako sa za iný názor vyhadzuje z práce. Toto je trend, ktorý je mimoriadne nebezpečný. Tu by sa mali spojiť všetci politici, ktorí ešte nestratili zdravý rozum, a je jedno či sú koaliční alebo opoziční, a rozhodne by mali brániť slobodu slova, slobodu názoru a vôbec, všetky základné práva a slobody.
Je vulgarizácia politiky trend, na ktorý si má verejnosť zvyknúť?
Viem pochopiť niektorých kolegov, ktorí už boli takí zúfalí z toho, ako ich slušné vyjadrenia nechávali ľudí chladnými, až sa posunuli do oblasti expresívneho jazyka. Povedali si, na hrubú dieru hrubá záplata. Je to možno ľudsky pochopiteľné, ale nie je to dlhodobá cesta. Slovenská spoločnosť je nesmierne rozdelená a toto rozdelenie sa pod vplyvom čoraz agresívnejšej politiky ešte viac prehlbuje. Kam to až povedie? Nemôžeme žiť v mieri a rešpektovať sa? Dnes mnohé kroky robí vláda silovo proti ľuďom, za dva roky sa to vymení a čo ak sa to bude diať v opačnom garde? Ale toto nie je dlhodobá cesta. Na niektorých strategických veciach musí byť dohoda naprieč politickým spektrom, len tak budeme mať stabilitu. Každý musí pribrzdiť, a najlepšie je začať od seba.
Rebelka Katarína BOKOVÁ: Ak chceme ako národ zmenu, musíme si ju zvoliť
Zažili ste situáciu, že ste si s nejakým politikom po výmene názorov nedokázali podať ruku, alebo ste, naopak, zažili situáciu, po ktorej nasledovalo ospravedlnenie, či odpustenie?
Len raz som zažil situáciu, že mi kolega odmietol podať ruku, dodnes ma to mrzí. Tých odpustení, ospravedlnení a následných podaní rúk som zažil oveľa viac. Vždy sa akoby vrátila do priestoru človečina, povedal som si vtedy, že aj v politike svieti svetlo a nie je pravda, že je nutne špinavá.
„Minulosť je už preč, nemá zmysel sa ňou trápiť. Kruh nenávisti musíme pretrhnúť. Kto to dokáže, nájde pokoj“, konštatovala jedna z hlavných postáv Vašej knihy. S tým sa dá len súhlasiť. Je zachovanie vnútorného pokoja tým najvyšším meradlom toho, či konáme dobre?
Vnútorný pokoj je méta, ktorú hľadá naša generácia. Možno máme materiálny dostatok, ale vnútorný pokoj, ten dnes možno hľadáme viac ako v minulosti. Poviem to takto: Vnútorný pokoj je odpoveďou na požiadavky svedomia, teda ak sme verní svojmu svedomiu, mal by sa vnútorný pokoj dostaviť. Ale fakt je, že nie vždy sa dostaví. Človek sa snaží žiť podľa morálnych noriem, a predsa je nepokojný. Odpoveď sa skrýva v štýle dnešného života. Chceme byť lepší, úspešnejší, chceme byť obľúbení, chceme si zabezpečiť to či ono – a všetky tieto požiadavky, ktoré si pred seba kladieme, nás znepokojujú. Pritom nemusí ísť o zlé veci, možno len zbytočné. Čiže, okrem života podľa svedomia je podľa mňa podmienkou vnútorného pokoja aj prijímanie života ako daru, takého aký je.
Pýtala sa Andrea Predajňová
