Keď som sa na Vianoce minulého roka dozvedela, že Peťo DÓCZY už medzi nami nie je, zaskočilo ma to a zabolelo. Kto ste ho poznali, zrejme viete, čo som cítila. Peťko bol také naše slniečko, večne veselý, slušný a vtipný. Moja generácia vyrástla na jeho povestných Oldies párty, a myslím, že Artin sa bude ešte dlho, dlho spomínať a spájať s jeho menom. Práve dnes by mal Peťo svoje 55. narodeniny. Za seba mu želám, aby tam „hore“ poriadne vyhrával a aby nás počkal… Aký bol? Prezradil nám jeho brat Jaro DÓCZY.
Váš brat Peter zomrel veľmi náhle a mladý… Bolo to počas pandémie, prísnych opatrení, podarilo sa Vám s ním aspoň poriadne rozlúčiť, vystrojiť pohreb?
S odstupom času si človek uvedomuje, ako rýchlo plynie čas a ako si treba vážiť každý deň, ktorý žijeme. Odchod Petra nabral rýchle obrátky. Najprv prišiel „locdown od hudby“, čo spôsobilo, že chodil mimo domu len minimálne, s priateľmi sa stretával len na sociálnych sieťach. Následne krátko pred Vianočnými sviatkami bol prijatý do nemocnice. Po týždni pobytu mu zistili Covid 19 a po pár dňoch, nakoľko ho identifikovali ako „bezpríznakového pacienta“ a potrebovali postele pre ťažšie prípady, prepustili ho do domácej liečby. Jeho posledný dňom života bol Štedrý večer. Ráno, keď som mu priniesol raňajky bol už mŕtvy… Napriek tomu, že mal množstvo priateľov, posledná rozlúčka bola len úzkom kruhu rodiny, nakoľko na pohreboch mohlo byť 1.januára 2021 len 6 ľudí.
Peťka sme poznali predovšetkým ako nášho dídžeja. V Nitre v podstate hrával všade, bol značkou dobrej zábavy aj muziky. Málokto však vie, čo vyštudoval a aká bola jeho cesta k muzike?
Peter sa hudbe venoval minimálne od strednej školy. Síce nehral na žiadny hudobný nástroj, ale hudbu počúval, nahrával si kazety a zaujímal sa aj o technické novinky. Po skončení gymnázia si urobil ešte nadstavbu na Strednej odbornej škole pre pracujúcich – odbor elektrotechnika. Pracoval v obchodnom dome Prior, neskôr na Slovenských telekomunikáciách. Diskotéky sme začali robiť spolu v roku 1986, kedy sme si urobili prehrávky v Okresnom osvetovom stredisku v Nitre. Predsedom komisie bol všetkým hudobníkom známy Garry Sládečka. Pamätám si, ako sme dávali dokopy dve aparatúry a ako sme sedeli v obývačke po získaní osvedčení. Mali sme aparatúru, mali sme skúšky a osvedčenia, akurát sme zatiaľ nemali žiadne akcie. Boli sme výnimoční v tom, že ja som do roku 1986 hrával v kapele a Peter sa venoval hudbe skôr len doma. Dostať sa medzi diskotekárov ani pre jedného z nás nebolo ľahké. Ale nakoniec sa to podarilo a dnes stretáme množstvo známych, ktorí si ešte pamätali naše pôsobenie v PKO ale aj na iných pódiách v Nitre i mimo nej.
Aké bolo vaše detstvo, pochádzate z hereckej rodiny, nemal Peťo chuť niekedy stať sa hercom?
Ambície stať sa hercami sme nemali, aj keď pri hudobnej produkcii ste do určitej miery moderátorom, hercom. Je síce pravdou, že Peter si zahral vo filme Dievča do dažďa. Film bol nazvaný rovnako ako album Mariky Gombitovej a piesne z tohto albumu zneli aj v tomto filme. S Petrom vtedy hrali aj Eva Pavlíková, Miro Noga a ďalšie známe tváre z divadla či z televízie. Ja som sa dostal do filmu prvýkrát tiež ako diskotekár v roku 1988. Film mal názov Vlakári.
Ako ste spolu vychádzali?
Medzi nami bol 6 ročný rozdiel a tak sa to občas prejavovalo aj vo vzťahoch, tak ako v iných rodinách. Mladší bol „pod ochranou“ a starší si to väčšinou „zlízol“. To boli tie bežné veci. Nejaké zvláštne animozity medzi nami nepretrvávali. Snáď najväčšie problémy boli pri používaní aparatúry. Ja som bol väčšinou ten, ktorý bral aparatúru ako vec, ktorá sa používa a ktorá sa aj opotrebuje. Peter bol pedant, všetky veci mal v 100%nom poriadku. Každá časť aparatúry, kábel či svetlo mali svoje miesto. Každá vec bola v obaloch, chránená po všetkých stránkach. Ja som mal väčšinou kufre, v ktorých boli veci pomiešané, ale vždy som našiel, čo som potreboval.
Ja som sa ho vždy so smiechom ľúbila pýtať, prečo sa neoženil 🙂 Nebolo mu ľúto, že nemá rodinu?
Jeho rodina bola veľmi veľká. Boli to ľudia, ktorí sa s ním stretávali nielen na diskotékach ale aj mimo nich. Keď som ho pozýval k nám niekedy na obed alebo len tak na kávu, väčšinou mal tak nabitý program, že sme tie stretnutia museli koordinovať s predstihom. Nemal však problém postarať sa o naše deti a vytvoriť im program tak, aby sa nenudili.
Dosť ho trápil zdravotný stav a obezita, nedalo sa s tým niečo robiť?
Nuž, toto nebol len jeho problém, ale aj nás ostatných, ktorí sme vnímali, že s tým je potrebné niečo robiť. To boli možno tiež situácie, kedy sa ukončila rýchlo naša debata na túto tému. Peter mal nadváhu od narodenia. Keď mal 15 rokov, stal sa súčasťou experimentu, kedy sa uskutočnil program pre deti s nadváhou. Bolo to ešte vtedy existujúcej Detskej nemocnici na Zobore. Podľa mňa aj tam boli základy jeho budúceho problému. Rýchlo schudol a následne rekordne priberal. Okrem neho je v Nitre ešte veľa jemu podobných, ktorí absolvovali tento experiment a určite patrili medzi najťažších obyvateľov Nitry. Petrovi chcelo pomôcť veľa ľudí. Lekári, cvičitelia a mnohí z rodiny i spomedzi priateľov. Často odpovedal vetou: „Teraz, keď som do toho toľko investoval, tak mám o to prísť?“ Obezita bola tiež súčasťou jeho zhoršujúceho sa zdravotného stavu.
Ako Peťo začínal – odkiaľ bral platne, nahrávky, kde sa dokázal inšpirovať hitmi a vedel, že čo práve letí?
Hlavný zdrojom bolo rakúske rádio O3. Tam počúval, čo letí a nahrával si na kazety. Neskôr sa zoznámil s Vilom Kolenčíkom, ktorý mu požičiaval platne. Po roku 1989 si začal nosiť CD z Rakúska. Práve jeho CD nosiče s hudbou bolo aj základom pre vznik N-Rádia, ktoré začalo vysielať v decembri 1993.
Viem, že pomáhal aj kapelám, spomínal ho aj Dr. Zetor, že im nahrával prvé kazety 🙂 Čomu venoval čas, keď práve nehral diskotéku či zábavu?
Nahrávanie kaziet pre kapely bola tiež súčasť jeho života. Voľnému času tiež dominovala hudba. Určite možno na diskotékach menej rozprával, ale zato mal prehľad v hudbe a v technike. Rád sa vozil na aute a počúval rádio.
Aký bol váš vzťah k bratovi? On to mal v živote asi zložitejšie ako vy, pomáhali ste mu, aj navzájom?
Tak, ako som už spomínal, náš vzťah bol bežný, ako aj iných súrodencov. Človek vekom prichádza už na formu vzťahu. Myslím si, že medzi nami problémy neboli a vzájomne sme si pomáhali. Určite najväčší priestor pre spoluprácu bol v oblasti hudby a techniky. To však neznamená, že by sme neboli schopní si pomáhať ako rodina. Vzájomne sme sa navštevovali niekoľkokrát týždenne, komunikovali sme denne či už telefonicky alebo prostredníctvom sietí. Občas sme zašli spolu na obed alebo na kávu. Stretnutia sme si dohodli väčšinou v Artine, kde bola jeho domovská reštaurácia.
Na čo budete vždy v súvislosti s Peťom spomínať, čo vám bude pripomínať?
Nielen ja, ale určite aj ostatní s ním mali skúsenosť, že napriek hendikepu, ktorý mal, dokázal ľudí pobaviť a urobiť dobrú náladu v spoločnosti, v ktorej sa nachádzal. Pamätné sú mnohé jeho bonmoty, ktoré si jeho okolie pamätá a často ich aj používa. Nedávno mi pripomenul Tomáš Gavalčík príhodu s N-Rádia, kde tiež Peter určitú chvíľu pracoval. Tomáš sa pýtal, prečo vyberal Peter počas svojej služby len interprétov, ktorí začínajú na písmeno S. Peter mu to ukázal aj názorne. Práve CD nosiče s písmenom S mal najbližšie po ruke a nemusel tak vstávať zo stoličky…
Nedávno sa konala spomienková Oldies, prišla naň aj vaša rodina?
Aj keď Oldies, ktorá bola venovaná Petrovi a ktorú zorganizoval Andrej Berkes bola myslím výborná, za čo ďakujem nielen Andrejovi ale aj ďalším kolegom, Dj-om, predsa som len spomínal na naše spoločné dve White oldies, kedy sme spolu robili diskotéku ako bratia. Ja som sa vtedy sústredil na moderovanie, Peter na výber hudby. Pokladal som to za výbornú kombináciu. Bol to pre mňa neskutočne príjemný zážitok a verím, že tá pozitívna energia sa preniesla aj na hostí, ktorí boli v ten večer v Artine. Momentálne pripravujeme White Oldies s mojim synom. Verím, že sa nám podarí nadviazať na kvalitu, ktorej súčasťou bol môj brat Peter.
Pýtala sa Henrieta Ďurovová
