Joe Borbély je dlhoročným manažérom, poradcom a blízkym priateľom nedávno zosnulého futbalového kráľa Pelého, a od roku 1995 aj generálnym manažérom, reprezentácie legiend a hviezd Brazílie. V USA, kam odišiel v roku 1990, sa tento známy a v zahraničí slávny Slovák dostal zo stavby a z garáže až k svetovým modelkám, superhviezdam, prezidentom, jednému z najväčších miliardárov, a najmä k futbalovému kráľovi, ktorý zomrel 29. decembra minulého roku.
Veľa ľudí aj zo Slovenska už dávno pred ním sa odchodom za „veľkú mláku“ do Ameriky rozhodlo skúsiť si šťastie a splniť si tak svoj tzv. americký sen. Niekomu sa to skutočne podarilo a spravil dieru do sveta, iným to nevyšlo a vrátili sa domov. Joe Borbély, ktorý sa stal dlhoročným manažérom, poradcom a blízkym priateľom nedávno zosnulého futbalového kráľa Pelého, a od roku 1995 je generálnym manažérom, reprezentácie legiend a hviezd Brazílie, to ale dokázal, pretože mal veľa patričnej odvahy, drzosti, vypočítavosti, dobrodružstva a nutného intelektu, a navyše aj to potrebné šťastie a priazeň osudu.
Joea Borbélya pozná skutočne veľa svetových celebrít a osobností nielen zo sveta športu, ale aj kultúry, veľkých a významných politikov či prezidentov nevynímajúc. Pri našej návšteve v jeho rodičovskom dome vo Veľkom Cetíne nás privítal, ako tomu hovorí s úsmevom, vo svojej ,,detskej izbe“. Tu má sídlo, keď je práve doma na Slovensku a nependluje medzi svojimi dlhoročnými bydliskami v USA a Brazílii. Steny izby pripomínajú skôr múzeum svetoslávy, kde nájdeme jeho spoločné fotografie s tými najväčšími velikánmi ako napr. kráľ Pelé, Neymar, Bobby Charlton, Careca, Maradona, Edu, Rivellino, Messi, Zico, Gretzky, Tyson, Foreman, Sabatini, Romário, Monica Seleš, Ronaldinho, Paolo Rossi, Masopust, Puskás, Forman, Havel, Göncz, Pavarotii, Clinton, Soros či Gašparovič, ale mnohými inými.
Joe Borbély je rodákom z Nitry, pochádza však z neďalekej obce Veľký Cetín kde vyrastal. Má maďarskú národnosť a hovorí ôsmimi cudzími jazykmi. V roku 1990 si šiel plniť svoj americký sen a zakotvil v New Yorku. Postupne sa tam stretol a skamarátil so svetoznámymi celebritami a osobnosťami z rôznych sfér života, ktorých iní môžu vidieť iba v televízii, magazínoch či v kine. Takéto jednoduché to však nebolo… Kto však Joea preslávil najviac, bol jeho veľký priateľ Edson Arantes do Nascimento, ktorému svet nepovie ináč ako Pelé. Borbély šiel najskôr do veľkého neznáma, no postupne sa z neho stala svetoznáma manažérska osobnosť, ktorá dokázala zariadiť a vybaviť i doslova nemožné veci. A stačilo mu pri tom vysloviť jedinú vetu – Tu je Joe od Pelého!
Legendárny kráľ futbalu Pelé zomrel vo veku 82 rokov na konci decembra minulého roku
S futbalom začínal v Nitre, o stretnutí s veľkým Pelém ani nesníval
Ste rodákom z Nitry a pochádzate z neďalekej obce Veľký Cetín. Aký je vás vzťah k tomuto mestu pod Zoborom?
Žil som tu až do roku 1990, keď som odišiel do New York City v USA. K Nitre mám, samozrejme, veľmi pozitívny vzťah, veď tam mám veľa kamarátov či známych a chodil som tam aj na gymnázium. Okrem toho na futbal, hokej, diskotéky, do barov a naháňal tam aj pekne dievčatá z vysokých škôl či priamo z mesta. Potom sme chodili na romantické rande do parku, na hrad či Kalváriu. Boli to veľmi pekné časy (smiech)…
Spájajú vás najmä s menom slávneho kráľa futbalu Pelého, ktorého ste robili manažéra, ale boli ste aj vy aktívnym športovcom?
Prirodzene, aj ja som hral futbal. Napríklad, u žiakov v Nitre ma trénoval aj obľúbený tréner Laci „Báči“ Baláž. Neskôr pri doraste tréner Ferko Halás a v ligovom doraste tréner Danko. Párkrát som trénoval aj s áčkom za čias trénera Skyvu. Vojnu som strávil v Dukle Brno a na Posádkovej správe. Neskôr, keď bola taká možnosť, som podpísal do FK Uránové Doly Příbramu s tým, že som mohol odísť skôr z vojny. Ale hral som aj na iných miestach. Napr. Spartak Komárno, Sigma N. Zámky, TJ Kablo Bratislava (tu má trénoval legendárny Titus Buberník), Slovan Rim. Sobota a ešte niekoľko tímov v Česku. V Amerike som hral poloprofi ligu za FC New York Hungaria, NY Lions resp. exhibičné zápasy aj za legendy slávneho New York Cosmos či svetoznámy brazílsky klub FC Santos. To už ale v čase, keď som manažoval mnohé brazílske legendy a hviezdy respektíve poznal Pelého. Dá sa teda povedať, že futbalom som bol ovplyvnený odmalička, veď môj otec Josko bol kapitánom tzv. „Zlatého manšaftu,“ 60. rokov vo Veľkom Cetíne, a tam potom aj dlhoročným predsedom futbalu. Otec sa veľkou mierou pričinil o rozkvet a napredovanie futbalu v obci aj s vtedajšou partiou legiend, ktorí milovali futbal. Takže futbal zákonite musel ovplyvniť aj celú našu rodinu v dobrom aj zlom. Avšak nikdy v živote, ani len vo sne, by som si nepomyslel, že raz by som mohol stretnúť futbalového kráľa Pelého. Veď to by bolo také smiešne a idealistické, ako sa dotknúť nejakej vzdialenej galaxie. Mojimi idolmi boli skôr maďarské hviezdy ako legendárny Ferenc Puskás, geniálny driblér András Törőcsik či elegantný Tibor Nyilasi, Lajos Détari, ale aj Gary Lineker, Johan Cruyff a Diego Maradona.
Na pohrebe svojho priateľa Pelého nemohol chýbať ani Joe Borbély
Písal pre viaceré médiá na Slovensku, v Česku aj Maďarsku a vo svete
Vy ste robili pre niektoré médiá nielen u nás, ale aj v USA, to znamená, že ste žurnalistiku študovali?
Univerzitu filozofie a žurnalistiky v New Yorku. Písal som, fotil modelky a v Amerike som okrem reportérstva bol aj hlásateľom v rozhlase a TV. Úprimne poviem, že žurnalistika a jeho finesy sa v škole naučiť nedajú. Buď to v sebe máte, alebo nie. Na žurnalistiku som „šiel“ len z nejakej recesie, pretože som tam už mal dobré mediálne zázemie a výsledky. Už predtým som robil množstvo rozhovorov so svetovými hviezdami ako napr. Luciano Pavarotti, Miloš Forman, Michael Jordan, Wayne Gretzky, Pelé, Sly Stallone, Mike Tyson či Yoko Ono a iní. Keď som to tam vytiahol, tak tí profesori a študenti takmer odpadli, pretože v živote týchto ľudí nevideli. Odvtedy som im vlastne musel niekedy aj „prednášať“ (smiech), ako som sa vlastne k tým superstars dostal. V Amerike je to totiž tak, že keď niekto poznal alebo pozná nejakú svetovú hviezdu, tak je Boh a sám sa stáva celebritou.
Môžete prezradiť, s akými médiami ste spolupracovali?
Dlhých 10 rokov som bol spravodajcom slovenského denníka Šport z New Yorku. V roku 2000 som sa s nimi rozišiel a oslovili ma na spoluprácu z denníka Pravda, kde vlastne píšem do dnešného dňa, teda už nejakých 22 rokov. Písal som aj pre kedysi veľmi populárne Mladé Rozlety, maďarský Ifi magazín, spolupracoval som tiež s TV a rozhlasom na X reportážach zo svetoznámych udalostí. Okrem toho som prispieval i do rôznych maďarských médií. Dával som reportáže aj pre americké noviny šoubiznisu, ale z „technických dôvodov“ (úsmev) to bolo možné len pod pseudonymom. Napríklad, pre slávny magazín Star či National Enquirer, čo je najväčší šoubiznisový týždenník na svete, ktorý vychádzal vtedy v náklade 18 miliónov výtlačkov.
Ako ste sa dostali k žurnalistike v Amerike?
V druhej polovici r. 1990 som vyhral konkurz, kde bolo asi 80 ľudí. Bolo to do najväčšieho maďarského rozhlasu v Amerike so sídlom New Yorku – Rádio Hungaria. Bolo to zároveň rádio aj televízia. V rádiu som dostal vlastnú reláciu, kde som mal na starosti šport, kultúru a šoubiz, ale občas i politiku, a v televízii som robil hlásateľa pre šport.
Futbalový FC Nitra to má v súčasnosti veľmi ťažké, pokúša sa však vstať z popola
Prílet do Ameriky však bol napokon ako zo zlého sna
Takže do USA ste išli v podstate za dobrodružstvom, zo zvedavosti. Ako ste na tom boli v tom čase s angličtinou?
Úprimne povedané, po anglicky som nevedel ani len súvislú vetu. Odchodom za šťastím, či dobrodružstvom do Ameriky, sa však predo mnou otvoril nový a úplne iný svet, kde limitom boli len samotné nebesá… Nie nadarmo sa hovorí, že v Amerike je všetko možné. Ostatne aj slávna tenisová hviezda Martina Navrátilová týmito slovami charakterizovala Ameriku pri našom exkluzívnom interview na US Open 91 vo Flushing Meadows v New Yorku. Veď dôkazom toho je a moje osudové a náhodné stretnutie s najslávnejším človekom planéty, futbalovým kráľom Pelém, ktorý mi zmenil celý život. Bolo to ale kamikadze odísť na blind… Keď si to teraz všetko premietnem, a keby som sa mal rozhodnúť dnes na základe tých podmienok a udalostí, ktoré tam po príchode nastali, tak by som nevyšiel ani von z brány domu (smiech)….
Takže začiatky boli ťažké, ale vy ste po prílete do USA tam predsa len zostali…
Ale keď už som tam prišiel, musel som bojovať, ako prežiť čo najlepšie. Bola by veľká hanba vrátiť sa domov, kde by sa mi všetci smiali. Úprimne povedané, nepoznal som tam absolútne nikoho. Do Ameriky so mnou išiel ešte jeden môj kamarát z Nitry, Robo Béreš ktorý bol mladý talentovaný hokejista v Dukle Trenčín. Jeho otec mal mať nejaké kontakty v Los Angeles a keď sa dozvedel, že sa chystám preč, poprosil ma, aby som Roba vzal so sebou do Ameriky. Povedal, že tam má známeho, a budeme mať teda kde bývať, začínať a tak ďalej. Lenže keď sme prišli do New Yorku a z letiska JFK som volal na dané číslo do L.A., všetko bolo absolútne ináč, lebo s tým človekom sa nedalo spojiť. Bol to šok. Tak sme teda zostali takpovediac v New Yorku na ulici. Jediné šťastie bolo, že som mal v Nitre jednu kamarátku, ktorej otec odišiel pred viacerými rokmi do New Yorku. Dala mi teda na neho kontakt, hoci ani sama netušila, či je ešte platný, lebo asi 10 rokov spolu nehovorili (smiech). Našťastie, kontakt bol dobrý, takže sme sa s ním spojili.
Zadlženému futbalovému klubu FC Nitra chce vrátiť dôstojnosť Milan Lenčéš
V konkurze za moderátora prevalcoval všetkých konkurentov!
Takto teda začínal vás „americký sen“? Alebo to z toho zlého ešte nebolo všetko?
Nie, nebolo, hoci pre nás, našťastie, prišiel na letisko ten pán a zobral nás k svojej talianskej priateľke domov na Long Island. Prvú noc nás ubytovala na dvore domu v garáži (smiech), kde sme spali na matraci pod dekou v spoločnosti pobehujúcich potkanov. Bol to ako horor z Hollywoodu. Ráno však, našťastie, prišiel pre nás náš záchranca, maliar z Nitry, a zobral nás do Queensu (časť Astoria) k československému mäsiarovi Jožkovi Škrkoňovi, ktorý pochádzal z Košíc, a ktorý sa nás hneď ujal. Už na pohľad to bol dobrý človek, ktorý nám dal nám najesť a u ľudí, ktorí k nemu chodili nakupovať sa informoval, či nemajú pre nás nejakú prácu.
Najskôr sme robili rozličné práce na stavbe, ale potom nás ďalší jeho známy, jeden Čech, zobral bývať na jeho jachtu do prístavu, ktorú sme mu teda zároveň aj strážili. Takže my, chudáci zo Slovenska, sme sa odrazu ocitli v prístave medzi boháčmi, ktorí si mysleli, že aj my sme v balíku (smiech). Bývali sme tam ale iba týždeň, lebo potom nás zobral bývať k sebe domov. Robovi ale medzitým zohnal otec nejaký nový kontakt v Los Angeles, a tak sa rozhodol, že on pôjde tam. Ja som ísť nechcel, pretože prostredie v New Yorku som už pomaly spoznával a celkom sa mi tam páčilo. Cítil som, že toto mesto, ktoré nikdy nespí, je pre mňa. Postupne som tam robil naozaj všetko možné, napríklad na stavbe rozličné veci, vrátane demolačiek, maľoval som či čistil šachty a žumpy, ale aj barmana, bodyguarda pre milionárske deti, ale i golfového caddyho pre milionára. Takto som si potupne zdokonaľoval aj svoju angličtinu a budoval „kariéru“.
Kedy začala vaša hviezda stúpať ku krajším zajtrajškom?
Vtedy, keď som raz náhodne narazil niekde v stánku v New Yorku na emigračné maďarské noviny, kde malo inzerát aj maďarské Rádio Hungria, že organizuje konkurz. Povedal som si, že by to bolo lepšie ako robota s lopatou… Zavolal som teda ich šéfovi, ktorý sa volal Gyula Apatini, známy Maďar, voľakedy doma veľký šoumen spevák, ktorý tiež emigroval a neskôr si v Amerike založil rádio. Pomohli mu pri tom aj bohatí maďarskí židia a sponzori, medzi ktorými bol aj slávny miliardár George Soros. Keď som prišiel na konkurz spýtali sa ma, či som už niekedy robil v rádiu, na čo som im zaklamal a povedal, že áno. V Amerike totiž nikdy nesmiete povedať, že niečo neviete, lebo vás hneď pošlú preč. Na konkurze som musel niečo čítať do mikrofónu a improvizovať nejaký rozhovor. Pomohlo mi, že som doma sledoval Karola Polláka aj slávneho maďarského komentátora Györgya Szepesiho, pretože na tom konkurze mi to išlo veľmi dobre. Zrazu ma zavolali a hovoria, že som vybratý a ďalšieho adepta už hľadať nebudú. No a tak som začal chodiť aj do rádia a TV, čo mi veľmi pomohlo.
Prvý veľký rozhovor v New Yorku na US Open 1990 som mal po maďarsky, a to s vychádzajúcou svetovou hviezdou Monikou Seleš. A hneď z toho bolo veľké haló a dobrá reklama pre mňa. Američania, a ani mnohí vo svete, vtedy ani len netušili, že ona, ako občianka Srbska, je etnická Maďarka. Mala materinský jazyk maďarčinu, žila v Novom Sade, ale už trénovala u slávneho tenisového mága Nicka Bollettieriho na Floride. Ten rozhovor vtedy kúpili aj do rádia Hlas Ameriky, ktorý vysielal do celého sveta, čím výrazne zviditeľnili aj mňa.
Prvý profesionálny futbalový klub na Slovensku, FC Nitra, je na pokraji finančného krachu
So Sorosom má len pozitívne skúsenosti a oslovujú sa familiárne
A aké ďalšie slávne mena stali pred vašim mikrofónom v začiatkoch v New Yorku?
Slávny český režisér a dvojnásobný držiteľ Oscara Miloš Forman, ktorý už vtedy žil v Amerike, kde bol doslova Bohom. Stali sme sa dokonca aj dobrými priateľmi. Rozhovor s ním sa mi podarilo predať zhruba do ôsmych médií po celom svete. Kvôli tomuto som si v rádiu a TV vybojoval veľmi silnú pozíciu a dostával čoraz viac priestoru. Nebolo hádam maďarského politika či osobnosti, s ktorým som nerobil rozhovor, keď prišiel do New Yorku. Spomeniem vtedy ešte mladého začínajúceho politika Viktora Orbána, prezidenta Arpáda Göncza, premiéra Józsefa Antalla, legendárneho futbalistu Puskása, veľvyslanca Maďarska vo Washingtone Petera Zwacka, okrem iného aj dediča svetoznámeho likérového impéria s rovnakým názvom, prezidenta Václava Havla a iných. Boli to fakt nevídané veci a získaval som si vplyvné kontakty, ako napríklad aj s George Sorosom, s ktorým sa poznáme už 31 rokov. Zoznámili sme sa v židovskej synagóge v New Yorku na jednej slávnosti, kde sme boli spolu s majiteľom rádia pánom Apatinim, ktorý ho už poznal dlhé roky. Viem, že Soros je určitými kruhmi na Slovensku aj Maďarsku nenávidený (úsmev), ale ku mne bol vždy korektný a kamarátsky. Dodnes si voláme a píšeme. Dokonca mi zakázal, aby som mu vykal. Oslovujem ho teda familiárne ,,Gyuri bácsi,“ z úcty k jeho vysokému veku aj postaveniu.
Popri svojej novinárskej práci ste teda spoznali množstvo zaujímavých a známych ľudí. Spomeniete ešte na nejaké mená?
Pre zaujímavosť spomeniem jeden kuriózny príbeh z mnohých. Vďaka Zsazsinej mame Jolike, bohatej maďarskej židovke v New Yorku, som sa zoznámil aj s extravagantnou hollywoodskou herečkou Zsa Zsa Gábor. Ona ma zobrala na otvorenie reštaurácie Planet Hollywood v New Yorku, kde ma ale nechala doslova napospas osudu, pričom ma len tak posadila k baru k dvom superstar – Sylvestrovi Stallonemu a Arnoldovi Schwarzeneggerovi, ktorí boli jej výborní kamoši. Povedala im, že toto je môj priateľ Joe, niečo ako moja rodina, a vy ho berte ako vášho kamaráta. Navyše je aj kamoš s tým kráľom či bohom Pelém (smiech)… Evidentne to zabralo. Obaja sa dobre bavili aj na mojej slabej angličtine, čo nás ešte viac ľudsky zblížilo. Žiadna namyslenosť z ich strany, lebo boli veľmi priateľskí. Arnold sa pochválil, že pochádza z Rakúska, a sme teda vlastne švagrovia, susedia. Sly (Sylvester Stalone – pozn. red.) spomenul, ako veľmi si váži Pelého a dokonca hrali spolu vo filme Victory s nacistickou židovskou tématikou, a on hral brankára. Ku konci akcie sme si vymenili kontakty s tým, že má budú, keď budú mať, požívať na svoje promotions či eventy. Takto to vlastne v Amerike funguje. Keď má človek šťastie a kontakty, dostane sa do určitého kruhu a už sa vlastne vezie…
V problémoch sa netopí len FC Nitra, ale celý šport ako taký, a mesto mu vôbec nepomáha
Stretol sa s až piatimi americkými prezidentmi!
Ako ste sa dohovárali s Pelém a s Brazílčanmi v reprezentácii? Zrejme ste sa naučili aj po portugalsky…
Anglicky som sa učil ako samouk. Veľa som chodil do kina, pozeral som len americké televízne programy, čítal texty novín atď. Po tom, ako som sa zoznámil s profesorom Juliom Mazzeiom a mali sme k sebe ľudsky stále bližšie a bližšie, som si povedal, že sa musím naučiť aj po portugalsky. Hej, tak postupne portugalsky i španielsky, takže teraz hovorím takou portugalskou španielčinou. Čosi ako českoslovenčina (úsmev).
Dostali ste sa aj do Bieleho domu?
Mal som to šťastie pozrieť sa tam zhruba šesťkrát, ale aj na tlačovky OSN v New Yorku a na mnohé iné významné miesta. Ešte predtým som sa však už poznal s exprezidentom USA Donaldom Trumpom, a to vďaka jeho žene Ivane, ktorá pochádzala z Československa. Taktiež vďaka Pelému som sa spoznal s ďalším americkým exprezidentom Jimmy Carterom a tiež ministrom zahraničných veci Henrym Kissingerom, ktorý bol svojho času najvplyvnejším mužom sveta! Následne pri rôznych udalostiach som mal možnosť stretnúť a prehodiť pár viet aj s Billom Clintonom, Ronaldom Reaganom a Georgom Bushom starším. Všetko to boli ľudia, ktorí výrazne ovplyvnili svetové dejiny v dobrom či zlom. Stretnúť ich v takomto počte je výnimočne a nepodarilo sa to veľa ľuďom. Aj takáto vie byť Amerika.
Druhú časť si budete môcť prečítať už počas najbližšieho víkendu.
Jozef Uhlárik ml.
