Jeho meno je v okolí Komárna spojené s mnohými aktivitami. Mnohé z nich zastrešuje Dom Matice Slovenskej. O fungovaní Dramaťáku, Rebelov, či o vzťahu k nášmu regiónu sme sa porozprávali s Jozefom ČERNEKOM.
Ako sa žije Slovákovi v prostredí, ktoré je z veľkej väčšiny maďarské?
J. Č. Výborne! Ja mám tú smolu, že nehovorím po maďarsky. Predať by ma nepredali, lebo väčšinu rozumiem, ale tým, že je to ťažký jazyk, tak mám strach začať ho používať, a teda sa ho naučiť poriadne. Potom by to bolo asi ešte lepšie. Ale mám rád túto našu nížinu, nič proti kopcom, ale mne sa proste rovina páči. Mám rád tunajšiu mentalitu ľudí a aj takú tú priateľskosť ľudí, ktorá je príznačná pre Komárno a okolie. Ale úplne najviac mi vyhovuje strava a budem úprimný, aj krása tunajších ľudí – žien obzvlášť. Hovorí sa, že Slovenky sú najkrajšie a ja dodávam, že tu dole na juhu sa to naozaj unikátne premiešalo. Inak každý národ si chváli tie svoje dievčatá, ale ja som presvedčený o tom, že z tisícky žien z celého sveta by v prvej štyristovke boli baby zo Slovenska a sto z nich by malo jedného rodiča Maďara.
Ste dušou a spoluzakladateľom dvoch veľmi úspešných súborov. Ako vznikol Dramaťák.
J. Č. No Dramaťák vznikol tak, že ma prizvali do výboru Matice slovenskej pred šestnástimi rokmi. No a ja som nechcel byť len funkcionárom – to slovo mi dodnes naháňa hrôzu – ale chcel som niečo reálne spraviť. A keďže ja som mal ako študent najlepšie spomienky na Dramaťák a FS Dunaj, ktorý vlastne mal priamy súvis s Maticou slovenskou, povedal som, že skúsim obnoviť činnosť Dramaťáku. Šiel som na gymnázium, kde Dramaťák akoby práve znovu vznikal a navrhol som študentom, aby sme to skúsili spolu. No a oni súhlasili a tak sme šli krôčik po krôčiku spolu. Bez nich by som neznamenal vtedy nič a dnes sa to len zostonásobilo. Začínali sme dvanásti a dnes máme dva súbory a celkovo niečo cez sto členov alebo absolventov.
…a súbor Slovenskí rebeli?
J. Č. Pred desiatimi rokmi, to už bol Dramaťák naozaj slávny, vznikla idea muzikálu Slovenskí rebeli. V tom čase sme veľmi úzko spolupracovali s pánom Gallovichom a folklórnym súborom Dunaj. Muzikál sa nepodarilo spraviť, zatiaľ, ale zato nám vznikla, ako keby odnož Dramaťáku, jeho folklórna frakcia a prenechali sme si názov Slovenskí rebeli. Tu som len režisérom a scenáristom, vedúcou súboru je Roberta Krmášková a vedúcou hudby moja manželka Julka.
Začínali sme tak, že sme nemali nič. Len jednu sukňu, jednu košeľu na tanečníka a obrovskú chuť. No a dnes sú Rebeli asi aj slávnejší ako Dramaťák. Najviac hrdý som na to, že do Rebelov sa len prichádza. Veľká väčšina zakladajúcich členov dodnes v súbore tancuje. Rozrastáme sa, ale máme len minimálny odliv ľudí. Aj ľudia po vysokej škole, po vydaji, či s bábätkom, stále fungujeme. Kým Dramaťák je úžasné a zmysluplné hobby, tak Rebeli sú skôr niečo ako rodina.
Keď vznikali tieto dva ansámble, neodrádzali vás od ich založenia ľudia z tvojho okolia s tým, že „načo sa púšťaš do takýchto vecí v Komárne, kde slovenskej kultúre ruže veľmi nikdy nekvitli“?
J. Č. No toto je krásna otázka, ja som totiž v tom čase študoval etnológiu – teda niečo, čomu by sme mohli povedať profesionálny folklór. A jedna z vecí, ktoré nám tam vtĺkali do hláv bola, čo je a čo nie je folklór. A vlastne tu vzniklo to, že používame slovné spojenie folklórom inšpirovaný… My totiž nie sme nositeľmi tradícií. Neudržiavame zvyky našich rodičov alebo starých rodičov. My si len hľadáme v tradícii slovenského a posledný rok trošku aj maďarského národa, niečo, čo považujeme za vhodné vyniesť na svetlo reflektorov. Takže nedá sa povedať, že by ma niekto odrádzal, ale Katedra etnomuzikológie na Univerzite Konštantína Filozofa do veľkej miery formovala to, čo sa ja aj dnes pokúšam dostávať na javisko. A som im za to nesmierne vďačný. Ak však môžem trošku kritiky, tak do radov Ministerstva kultúry alebo skôr školstva. Vo svete, keď sa objaví niekto alebo niečo, kde je záujem povzniesť ducha, dokonca stavať na tradíciách národa, tak sa systém snaží všemožne tomu pomôcť. U nás je to presne naopak. Systém vám hádže také polená pod nohy, že keď o tom hovorím na zahraničných festivaloch s kolegami, ja neviem napr. z Anglicka, tak sú v šoku. Jeden príklad za všetky. Ak sa vám podarí získať na projekt, ktorý vás (súbor, rodinu) stojí 10 000 eur a vy získate dotáciu zo štátu 500, tak máte byť šťastný a vďačný ako blcha. Čo aj sme, ale naozaj ma uráža, keď si pani kontrolórka, ktorá nikdy na vašom predstavení nebola, lebo, citujem “ona na hlúposti nemá čas”, vypýta fotku divákov… “lebo ona chce vidieť, že tam naozaj niekto bol…” Toto mi príde naozaj urážlivé a dehonestujúce. Nepoviem, ak by dotácia bola celých potrebných 10 000 a odmena plus 500 za divácku účasť, poviem si, dobre. Ale pri 500 eurách, ktoré sú len malinkým percentom… Je to proste urážkou pre ľudí, čo niečo robia.
Kombinácia tvrdej práce, veľkého odhodlania a dobrého kolektívu ukázali, že to ide. Hovorí sa, že doma nikto nie je prorokom. Vy ste ale doma veľmi obľúbení. Preto ma zaujíma, aké publikum navštevuje v Komárne vaše predstavenia?
J. Č. No my máme to obrovské šťastie, že sa ľudia naučili na naše predstavenia chodiť opakovane a platí pravidlo, kto s tým začne, už neprestane. Zo začiatku to boli len príbuzní našich hercov, potom ich kamaráti. Potom, keď ich deti už vyrástli, prišli aj na ďalšie nové predstavenie, lebo sa im to prvé páčilo. A takto nám to rastie a my sme za to neskutočne vďační. Vidieť to najmä podľa toho, že v minulosti bol najväčší záujem o prvé predstavenie. Teraz je to o prvých 5 repríz. A to je skvelý pocit. A tak to máme aj v každom meste či dedinke. Vždy, keď niekde odohráme predstavenie, pozývajú nás znova a znova.
Oba súbory majú „domovskú scénu“ v Dome Matice Slovenskej. Vy ste jeho riaditeľom a predsedom MO MS. To sa vám ako „prihodilo“?
J. Č. No obe tieto funkcie náhodou. Ja som v čase, keď odišiel môj predchodca, ani nemal dostatočné vzdelanie na funkciu riaditeľa Domu MS. Bol som len dočasne vymenovaným riaditeľom. Predsedom MO MS som sa stal tak, že pani Kocianová, mimochodom, moja riaditeľka z čias gymnaziálnych, sa musela zo súkromných dôvodov vzdať funkcie a navrhla, aby som to prevzal ja. Až ďalšie voľby som vyhral už na štandardnom Valnom zhromaždení. Ja verím, že príde čas, kedy už nebudem musieť byť funkcionárom, ale budem “len” umeleckým vedúcim súboru Dramaťák a režisérom a snáď aj tanečníkom Rebelov. Ale treba povedať, že je zase veľmi praktické, i keď extrémne náročné, keď sa toto spája v jednej osobe.
Matica Slovenská. Mnohí ju považujú za „prežitok z 19. storočia“, za niečo, čo v dnešnom modernom svete nemá mať miesto. Podľa vás ho zrejme má. Kde a aké?
J. Č. No Matica sa nešťastne spojila s politikou a to sa nemalo stať, pretože pre toto spojenie sme tam, kde sme a ľudia nás nevnímajú správne. Totižto Matica slovenská stojí vo veľkej miere za podstatnou časťou uchovania našich tradícii. Karol Plicka zbieral našu ľudovú slovesnosť práve pre Maticu slovenskú, v mnohých mestách na Slovensku to bola práve Matica, ktorá viedla deti k folklóru, k recitovaniu. Mnoho aj dnes slávnych umelcov na našej scéne začínalo práve v „Matičiarikoch“ a u tiet, ktoré organizovala Matica. Potom sa však matičiari zamiešali do politiky. Mečiar si do Matice “odložil” pár “použitých” funkcionárov a už to šlo z kopca… Matica po Slovensku (keď nie je Covid) vytvorí týždenne minimálne tri podujatia regionálneho významu. Avšak verejnosť o nich netuší, lebo mienkotvorné médiá majú spojenú Maticu a poklad, Maticu a pár prešľapov z minulosti. A tento nepríjemný balast prekrýva tú ozajstnú a dôležitú prácu matičiarov.
A aké miesto má? Ja môžem hovoriť len za Komárno. Pred Covidom sme spravili 41 predstavení do roka. To je niekoľko tisíc divákov. Viac ako stovke mladých ľudí zmysluplne vypĺňame čas. Aj cez Covid sme spravili 20 predstavení do roka. Pomáhali sme pri testovaní a očkovaní. Všade tam, kde bolo treba dobrovoľníčiť pre ľudí. Ak toto nebude, podľa mňa tu vznikne vákuum, ktoré niečo alebo niekto zaplní. Ja len verím, že to nebudú drogy alebo extrémizmus. Len tak mimochodom, zánikom Domu v Komárne, zanikne jediné slovenské divadlo v okrese Komárno.
Byť aktívny vo dvoch súboroch; pracovať vo svojom civilnom zamestnaní; viesť DMS a mať aj nejaký ten rodinný život – to chce veľmi dobré organizačné schopnosti. Máte ich prirodzene, alebo ste sa ich museli tvrdo učiť?
J. Č. Učím sa ich za pochodu a robím jednu chybu za druhou. Ale pravda je taká, že mám to šťastie, že som oženený s primáškou Rebelov a zároveň hlasovou – speváckou pedagogičku Dramaťáku. Zároveň sa o oba súbory stará naša produkčná Janka Pipíšková, bez ktorej by sme už neexistovali a ja by som bol buď v nejakom ústave alebo by som nebol. Veľkú úlohu tu ale zohráva najmä to, že Rebeli sú naozaj ako rodina a vlastne ten rodinný život máme z veľkej časti tam. Roberta – vedúca, má takú zvláštnu schopnosť v tých najťažších momentoch potiahnuť ten kolektív a udržať ho. Netvrdím, že sú všetky dni a skúšky len úsmevné a radostné, aj tam si poplačeme, ale na dni a noci s Rebelmi sa ja vždy teším. Súbor spojil naozaj úžasných ľudí. A viete, ono to má svoju daň. Naše deti vychováva vlastne celý súbor, naša produkčná je krstnou mamou mojej dcéry, o syna sa zas stará najviac naša krojárka. My si vždy po premiére povieme, že toto je vlastne zázrak, že sme to sem dotiahli, lebo, ak by sme to dali na papier, tak sa to nedá. Ale na druhej strane, jednu a tú istú chybu nikdy nespravíme dvakrát. Vždy keď odhalíme nejakú slabinu v organizácii ľudí (to je najťažšie), spravíme opatrenia na nápravu.
Ste aj komárňanský lokálpatriot. Prečo? Rovina, nížina, turistov asi lákajú skôr hory, veď čo už len tu …?
J. Č. Komárno poskytuje úžasné a nekonečné možnosti. Od vína, vynikajúceho jedla, cez pevnosť, baziliku, najväčšie množstvo slnečných dní, 6 kúpalísk v okruhu 60 km, cyklistické cesty, jazerá a jazierka. O pár rokov toto bude raj pre turistov, ono vlastne už teraz je, ale ešte nie objavený. Ja hory milujem, ešte viac more, ale ani spolu by som ich nevymenil za tento kraj. Viete, prečo? Pre takú ľahkosť bytia. Keď mám voľno, tak rád relaxujem a nechce sa mi k tomu relaxu komplikovane dochádzať. A to práve tu netreba. Všetko je na 12 krokov od miesta, kde práve ste.
Čo robíte, keď nepracujete, keď môžete doma zobliecť oblek a obliecť si tepláky a staré tričko? Sú vôbec také chvíle?
J. Č. Keď mám tepláky a tričko, tak to znamená, že som na rebelskom tréningu. Mám to šťastie, že mňa moja práca naozaj veľmi baví, potom mám ako hobby Dramaťák a Rebelov, oboje sa stalo normálnou súčasťou môjho života a aj života ľudí, ktorí sú mi najbližšie. Takže z práce idem vlastne k rodine a to sú Rebeli. Mimo toho mám dve deti, takže všetok čas sa snažíme venovať im. A ak sa objaví voľný kúsok času, tak som seriálový fanatik. Nie som na to nejak obzvlášť hrdý, ale keď potrebujem vypnúť, pustím si Frasiera, Priateľov, Kosti alebo MASH. Iní oteckovia asi opravujú dom, alebo niečo stavajú, ale ja som extrémne nezručný. Zistili sme, že je ekonomicky veľmi neefektívne, keď sa ja pokúsim o nejaké domáce práce. Som schopný pokaziť aj žulovú guľu. Takže týmto smerom doma už ani nejdeme.
Ste riaditeľom firmy, ktorej produkty sa starajú o naše zdravie, takže o tom zdraví čo-to nepochybne viete. Myslíte, že sa niekedy zbavíme rúšok/respirátorov a vrátime sa k správaniu z doby predcovidovej?
J. Č. No dobrou správou je, že sa už pozeráme na koniec tejto doby. Sme vo finále. Ešte bude veľmi ťažké a nevieme, presne koľko faciek na záver dostaneme, ale už budú posledné. Viete, dostali sme šancu pripraviť sa na toto finále vakcínami, využilo to pre mňa šokujúco málo ľudí. Ak by ich bolo 70 % poviem si, že je to málo, ale týchto ani nie 50 …. V každom prípade, aj z histórie vieme, aj vidíme na okolitých štátoch a aj v štatistikách pribúdajúcich nakazených, že ono to nakoniec musí skončiť. A aj končí. Do Vianoc sa každý s Covidom stretne a nejak sa s ním vysporiada. Tí pripravenejší sa vysporiadajú bez toho, aby si to všimli. No a potom Covid oslabne, stane sa súčasťou našich životov, ale už nebude takým strašiakom. Vrátime sa k umieraniu na kardiovaskulárne ochorenia a rakoviny. Viem, toto znie trošku cynicky, ale je to tak. Posledné dva roky boli aj trošku skúškou inteligencie národa a pripravenosti na ozajstnú starostlivosť o zdravie. A žiaľ, v tej starostlivosti máme čo dobiehať. My sme taký trošku HOAXOVÝ národ. Zrazu sme odborníkmi na epidémie a úplne nepochopiteľne nepočúvame odborníkov. Žiaľ, doplatí na to veľa ľudí. Rúška sa budú periodicky vracať, ale skôr regionálne. Ono Covid nás veľa naučil. A tu viac ako inde platí – čo ťa nezabije, to ťa posilní. Ja len dúfam, že aspoň politici, ktorí si chrapúnsky na strachu ľudí prihrievali svoju polievočku, si vstúpia do svedomia. Alebo im do toho svedomia vstúpia voliči a pošlú ich do zabudnutia, i keď by si skôr zaslúžili poslať do basy.
Keď už sme pri Covide – strach z neho neskutočne rozdelil spoločnosť. Na jednej strane sú „iba chrípôčkári“ a na druhej strane sú tí, ktorí sa desia stretnutia s človekom bez respirátora. Kadiaľ vedie podľa vás cesta k spojeniu týchto zdanlivo nezmieriteľných skupín?
J. Č. Toto je veľmi zložité, a neviem, či na to existuje jednoznačná odpoveď. Osobne si myslím, že by pomohlo, ak by sme nabrali odvahu na vyvodenie zodpovednosti. Viete, ak by sme ukázali prstom na ľudí, ktorí zámerne a cielene klamali národ len pre získanie lajkov na sociálnych sieťach, snáď by sa aspoň istá časť národa zbadala. Tí politici a osobnosti, ktorí tvrdili, že Covid neexistuje, potom že rúška sú zbytočné, by sa mali ospravedlniť, alebo by sa o ich pochybení malo nahlas hovoriť. Problém je, že oni si ďalej idú svoje. Vedia, že nemajú pravdu, ale baví ich, že existuje skupina ľudí, ktorí im ich klamstvá “žerú”. Zneužívajú demokraciu a to žiaľ oslabuje nás všetkých. Potom sa zdá akoby to nebola cesta. Viete, keby nejaká schválená vakcína naozaj nefungovala, alebo by robila tak zle ako by dezinfoscéna chcela, niekto si to strašne kruto odskáče, od výrobcu až po orgán, ktorý to schválil.
Ak však vďaka hlučnému politikovi doplatí na jeho klamstvá tisícka či dve ľudí, ktorí sa nedali zaočkovať a umrú, tomu politikovi sa nestane nič… Lebo veď sloboda slova. A to je ten problém, pretože to spraví znova. To je ale slabina demokracie, tí, čo ju vedia zneužívať ju takto budú znásilňovať. A tí, čo ju nezneužívajú, sú príliš slušní a dobrí, aby s tým niečo spravili.
Ďakujem za rozhovor, Eka Balašková
