JUDr. Va­léria Haš­čá­ko­vá ku kauze ARPÁŠ: Komu zvonia do väzby?

Na ve­rej­nosť pre­ni­ka­li in­for­má­cie, že (…) or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní ča­ka­li na sud­cu, kto­rý sa v té­me vy­zná, pre­to­že už rie­šil X po­dob­ných prí­pa­dov a net­re­ba mu té­mu vy­svet­ľo­vať. (…)  ak je o nie­kom zná­me, že in­kli­nu­je k ne­ja­ké­mu ty­pu roz­hod­nu­tia, a pre­to sa ča­ka­lo prá­ve na ne­ho, to je pre mňa me­nej po­cho­pi­teľ­né a dob­ré. Prin­cíp by pod­ľa mňa mal byť ta­ký, že by ma­lo ísť o ná­hod­ný vý­ber, ne­ma­lo by sa tam ni­ja­ko špe­ku­lo­vať ani kal­ku­lo­vať.(Exčlen Súd­nej ra­dy SR Pa­vol Ži­lin­čík po­čas pa­ne­lo­vej dis­ku­sie na Slo­ven­skej ad­vo­kát­skej ko­mo­re dňa 26. 10. 2021)

„Aj ja som v mi­nu­los­ti za­chy­til šu­my, že si vy­šet­ro­va­te­lia vy­be­ra­jú svo­jich sud­cov.“„Ne­dá­vam si ra­diť od po­li­caj­tov.“(pred­se­da ŠTS Ján Hru­ba­la k tvr­de­nia­mi sved­ka, že on mal byť tým „správ­nym sud­com,“ na kto­ré­ho sa ča­ka­lo s návr­hmi v príp­rav­nom ko­na­ní)

Pôvodný text bol publikovaný 5.2.2022 na pravnelisty.sk. Text je krátený.

Keď kukláči mieria samopalmi

Pred ro­kom sme moh­li byť sved­ka­mi to­ho, ako de­siat­ky elit­ných po­li­caj­tov ob­kľú­či­li a nás­led­ne ob­sa­di­li bu­do­vu is­tej spo­loč­nos­ti. A do bu­do­vy nás­led­ne pred ob­jek­tív­mi ka­mier es­kor­to­va­li jej kľú­čo­vé­ho náj­om­ní­ka.

Kuk­lá­či mie­ria sa­mo­pal­mi na neoz­bro­je­ných za­mes­tnan­cov náj­om­ní­ko­vej fir­my, zha­dzu­jú na zem vrát­ni­ka. Ka­me­ra v server­ovn­i do­kon­ca za­zna­me­ná jed­né­ho z čle­nov Lynx Com­man­da mie­ria­ce­ho zbra­ňou eš­te aj na server v ľu­dop­ráz­dnej mies­tnos­ti.

Mé­diá ve­le­bia od­váž­nych vy­šet­ro­va­te­ľov a pri­ná­ša­jú on­li­ne fot­ky a vi­deá z veľ­ko­le­pej ak­cie pro­ti náj­om­ní­ko­vi. Ve­rej­nosť tlies­ka. Po­li­ti­ci pí­šu re­zo­lút­ne fa­ce­boo­ko­vé sta­tu­sy. Re­dak­tor te­le­ví­zie spred bu­do­vy sú­du re­fe­ru­je o pre­cíz­nom roz­ho­do­va­ní sud­ky­ne vo vä­zob­nej ve­ci náj­om­ní­ka, ho­ci sa od­oh­rá­va za za­tvo­re­ný­mi dve­ra­mi. Sud­ky­ňa do­kon­ca pod­ľa ne­ho „eš­te pre­cíz­nej­šie vy­pra­co­vá­va od­ôvod­ne­nie svoj­ho roz­hod­nu­tia“; to od­ôvod­ne­nie, kto­ré v sku­toč­nos­ti stra­ny dos­ta­nú až o týž­deň. No a keď vza­tie do väz­by ozná­mia, no­vi­nár­ske „bie­le vra­ny“ bás­nia o zlo­me­ní vä­zu jed­né­mu z naj­vplyv­nej­ších ľu­dí na Slo­ven­sku, kto­ré­ho prí­pad pri­rov­ná­va­jú k Al Ca­po­ne­mu. A pre­ží­va­jú pri tom pred­čas­né Via­no­ce.

Nie, ne­ho­vo­rí­me o ak­čných scé­nach z ame­ric­ké­ho fil­mu, ani o so­cia­lis­tic­kom fil­mo­vom žur­ná­le ma­pu­jú­com mon­ster pro­ce­sy. Ho­vo­rí­me o slo­ven­skej reali­te a o tres­tnej ve­ci Ja­ros­la­va Haš­čá­ka me­diál­ne zná­mej ako kau­za „Ar­páš“ (kau­za údaj­né­ho ku­po­va­nia nah­ráv­ky Go­ri­la od ex-ria­di­te­ľa SIS Ľubo­mí­ra Ar­pá­ša).

Kauza GORILA nám ničila život dlhých pätnásť rokov, hovorí Dana ARPÁŠOVÁ, manželka bývalého šéfa vnútorného spravodajstva SIS

Kok­tail oča­ká­va­ní a dom­nie­nok ve­rej­nos­ti aj mé­dií, po­sil­ne­ných ra­zan­tnos­ťou po­lí­cie, ré­to­ri­kou po­li­ti­kov aj pr­vot­ným roz­hod­nu­tím sú­du, po­mo­hol Haš­čá­ko­vej vä­zob­nej kau­ze v rám­ci tzv. „proti­ko­rup­čnej“ je­se­ne 2020 vy­špl­hať sa na je­den z jej – na­po­kon len – zdan­li­vých vr­cho­lov. Vhod­ne pri­tom ilus­tru­júc ako sil­no je v slo­ven­skom spo­lo­čen­skom ve­do­mí, aj vďa­ka „tvor­com ve­rej­nej mien­ky“,vpe­ča­te­ná pred­sta­va, že up­lat­ne­ním väz­by sa spra­vod­li­vosť pre­sa­dzu­je pri­naj­men­šom z po­lo­vi­ce a po­tom to už pôj­de ako­si sa­mo, sme­rom k do­siah­nu­tiu vop­red ur­če­né­ho vý­sled­ku.

Do väzby bez dôvodov

Emó­cie opad­li, po­cit pred­čas­né­ho „za­dos­ťu­či­ne­nia“ niek­to­rých „opi­nion-ma­ke­rov“ sa roz­ply­nul a mé­dia si naš­li iné vä­zob­né té­my. Z poh­ľa­du laic­kej ve­rej­nos­ti sa prí­pad zdan­li­vo ako­by opäť po­no­ril do še­ra. Až na jed­nu nes­po­chyb­ni­teľ­nú is­to­tu, a tou je ver­dikt sťaž­nos­tné­ho sú­du, že Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd zly­hal vo svo­jej kon­trol­nej fun­kcii a do väz­by bez­dô­vod­ne pos­lal dvoch ľu­dí.

Vy­vstá­va pre­to otáz­ka, kto­rá už v mé­diách ani na „fa­ce­boo­koch“ ne­re­zo­nu­je. Ako je mož­né, že Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd ne­vi­del to, čo nes­kôr úpl­ne jas­ne po­me­no­va­lo osem sud­cov Naj­vyš­šie­ho sú­du a ge­ne­rál­ny pro­ku­rá­tor?

A naj­mä, či v prí­pa­de iš­lo o „bež­né“ ne­zá­kon­né roz­hod­nu­tie ale­bo o lap­sus in­di­ku­jú­ci sys­té­mo­vú po­ru­chu. Ta­kú, kde už ne­pos­ta­čí in­di­vi­duál­na te­ra­pia (vý­rok op­rav­nej in­štan­cie), ale je pot­reb­ná sys­té­mo­vá lieč­ba.

No tak si po­se­de­li pár týž­dňov vo väz­be …

Sa­moz­rej­me, dá sa na­miet­nuť, že chy­by sa pred­sa stá­va­jú. Po­se­de­li si pár týž­dňov vo väz­be a pus­ti­li ich. Ke­by iš­lo o oby­čaj­né­ho člo­ve­ka, nik­to by to ne­rie­šil. Ak dá­me bo­kom tých „pár týž­dňov“ (kto­ré sa v inej ve­rej­ne zná­mej kau­ze na­tiah­li na viac ako je­den a pol ro­ka), ná­miet­ke sa dá sčas­ti pris­ved­čiť. Zná­me prí­pa­dy sú v hľa­dá­či­ku ve­rej­nos­ti, ve­nu­jú sa im vy­chy­te­ní ob­haj­co­via, ce­loš­tát­ne mé­diá a sú pred­me­tom roz­sia­hlej ve­rej­nej dis­ku­sie.

Len­že, ak už na sa­mom vr­cho­le ľa­dov­ca, vo svet­le ref­lek­to­rov, exis­tu­je via­ce­ro obe­tí zneu­ži­tia in­šti­tú­tu väz­by, koľ­ko je po­tom me­diál­ne nez­ná­mych prí­pa­dov zly­ha­ní súd­ne­ho kon­trol­né­ho sys­té­mu? „Oby­čaj­ní ľu­dia“, kto­rí­ si svoj čas vo väz­be od­se­de­li/od­se­dia bez zá­uj­mu mé­dií, mô­žu zá­ro­veň ok­rem ab­sen­cie ve­rej­né­ho tla­ku dop­lá­cať aj na me­nej kva­lit­né práv­ne za­stú­pe­nie. Je aj pre­to prav­de­po­dob­né, že mno­hé prí­pa­dy „bež­né­ho“ zneu­ži­tia vä­zob­né­ho sys­té­mu ne­za­chy­tí fil­ter sťaž­nos­tné­ho, resp. ús­tav­né­ho sú­du.

Zly­há­va­nie kon­trol­né­ho sys­té­mu vo vä­zob­ných ve­ciach sa roz­hod­ne ne­tý­ka len pár ve­rej­ne zná­mych prí­pa­dov, a prá­ve pre­to si za­slú­ži oso­bit­nú po­zor­nosť. A tak­tiež dôk­lad­nú ana­lý­zu to­ho, akú vi­nu na zly­ha­niach ne­sie zle nas­ta­ve­ný sys­tém a akú jed­not­li­vé ľud­ské zly­ha­nie. Oba ty­py ne­dos­tat­kov sú od­strá­ni­teľ­né, kaž­dý však iným spô­so­bom.

Terorista z Nitry: Za krvavý odkaz celej vláde Slovenskej republiky skončil vo väzbe

Mi­mo­cho­dom, kto­rý z tých­to fak­to­rov vie­dol k zly­ha­niu kon­trol­nej fun­kcie sú­du vo vä­zob­nej ve­ci J. Haš­čá­ka a D. Ar­pá­šo­vej? Pod­ľa náš­ho ná­zo­ru, ako ďa­lej bliž­šie vy­svet­lí­me, obid­va už spo­me­nu­té. V tom­to prí­pa­de to­tiž doš­lo k spo­je­niu

(i) sys­té­mu, kto­rý umož­ňu­je, aby si or­gá­ny čin­né v tres­tnom stí­ha­ní vop­red vy­bra­li sud­cu pre príp­rav­né ko­na­nie a 

(ii) zá­sad­ných po­chy­be­ní v roz­ho­do­va­ní sud­ky­ne Špe­cia­li­zo­va­né­ho tres­tné­ho sú­du, kto­ré nes­kôr, a to do­kon­ca dvak­rát, potvr­dil aj Naj­vyš­ší súd.

Ako to bo­lo v prí­pa­de „Ar­páš“?

V stre­du 25.11.2020, mi­mo­cho­dom deň po za­dr­ža­ní Ľubo­mí­ra Ar­pá­ša v tres­tnej ve­ci „Ba­by­lon“, kon­tak­to­val ad­vo­ká­ta M. Škub­lu ko­le­ga J., kto­ré­ho pred­tým kon­tak­to­va­la vy­šet­ro­va­teľ­ka tí­mu Go­ri­la v sna­he zís­kať kon­takt na J.Haš­čá­ka. Krát­ko na to sa s M. Škub­lom spo­ji­la aj vy­šet­ro­va­teľ­ka sa­mot­ná.

Vy­šet­ro­va­teľ­ka v te­le­fo­nic­kej ko­mu­ni­ká­cii pô­so­bi­la tak, že sa ozý­va v (pre ňu) po­mer­ne na­lie­ha­vej zá­le­ži­tos­ti, keď­že dos­ta­la od ve­dú­cej tí­mu za úlo­hu, aby vec, ku kto­rej sa mal ko­nať vý­sluch J.Haš­čá­ka, bo­la vy­ba­ve­ná do Via­noc. Z ko­mu­ni­ká­cie M. Škub­la vy­ro­zu­mel, že vy­šet­ro­va­teľ­ka chce tú­to vec v tom­to ter­mí­ne aj pro­ces­ne uza­vrieť a chý­ba jej k to­mu aku­rát vý­sluch J. Haš­čá­ka.

Vy­šet­ro­va­teľ­ka vo vy­svet­ľo­va­ní svo­jej zá­le­ži­tos­ti pok­ra­čo­va­la tým, že ak­tuál­ne, keď­že nik­to z ko­le­gov zo špe­cia­li­zo­va­né­ho tí­mu nie je vraj k dis­po­zí­cii, ne­ma­la ako zís­kať kon­takt na pá­na Haš­čá­ka, a pre­to si ho mu­sí zhá­ňať ta­kým­to kom­pli­ko­va­ným spô­so­bom.

J.Haš­čák bol pri­tom pred vy­šet­ro­va­teľ­mi tí­mu Go­ri­la vy­po­ve­dať opa­ko­va­ne a tí si s ním vždy vop­red v dos­ta­toč­nom pred­sti­hu do­jed­ná­va­li ter­mí­ny vý­slu­chu, pí­som­ne, či te­le­fo­nic­ky. Aj pre­to uve­de­ný kr­ko­lom­ný spô­sob kon­tak­to­va­nia slu­žob­ne no­vej člen­ky špe­cia­li­zo­va­né­ho tí­mu M. Škub­lu pri­naj­men­šom prek­va­pil, ale pri­jal vy­šet­ro­va­teľ­ki­no vy­svet­le­nie.

Vy­šet­ro­va­teľ­kou tvr­de­ná na­lie­ha­vosť ve­ci sa ja­vi­la zvláš­tna aj v kon­texte to­ho, že ma­lo ísť o vý­sluch pod­ľa § 196 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku oh­ľa­dom do­po­siaľ (v tom ča­se viac ako dva ro­ky) ne­vy­ba­ve­né­ho tres­tné­ho ozná­me­nia Na­dá­cie Za­stav­me ko­rup­ciu eš­te z ro­ku 2018 (!!!).

J. Haš­čá­ko­vi bo­li nás­led­ne pros­tred­níc­tvom M. Škub­lu vy­šet­ro­va­teľ­kou po­núk­nu­té ter­mí­ny vý­slu­chov. Av­šak vý­luč­ne v týž­dni od 30.11.- 6.12.2020. Mož­nosť účas­ti na vý­slu­chu v ča­se pred ale­bo po tom­to ča­so­vom úse­ku vy­šet­ro­va­teľ­ka jed­noz­nač­ne od­miet­la. Vy­šet­ro­va­teľ­ka zá­ro­veň tr­va­la na tom, aby sa vý­sluch us­ku­toč­nil v do­po­lud­ňaj­ších ho­di­nách, keď­že ako uvied­la, ta­ký­to úkon bu­de ne­ja­ký čas tr­vať.

Na­po­kon však – prek­va­pi­vo – ak­cep­to­va­la skor­ší z dvoch navr­hnu­tých ter­mí­nov (1.12.2020 o 15:00 a 3.12.2020 o 8:30), kto­ré jej J.Haš­čák po­nú­kol po­čas ňou pre­fe­ro­va­né­ho týž­dňa. A to aj keď iš­lo o poo­bed­ňaj­ší ter­mín.

Ako sa nes­kôr uká­za­lo, doo­bed­ňaj­ší ter­mín by mal svo­je opod­stat­ne­nie, le­bo to, čo ma­lo v sku­toč­nos­ti „dlh­šie“ tr­vať, bol nie vý­sluch v pred­príp­rav­nom ko­na­ní, ale za­dr­ža­nie J.Haš­čá­ka, pre­hliad­ka kan­ce­lár­skych pries­to­rov v Di­gi­tal Par­ku II a je­ho vý­sluch už v pos­ta­ve­ní ob­vi­ne­né­ho v inej tres­tnej ve­ci („Ar­páš“). Tie­to sku­toč­ne za­mýš­ľa­né a vop­red prip­ra­ve­né úko­ny (ob­vi­ne­nie a prí­kaz na vy­ko­na­nie pre­hliad­ky do­ru­če­né o 16., resp. 17. ho­di­ne J.Haš­čá­ko­vi ma­li cca 30 strán textu) na­po­kon skon­či­li až nad­rá­nom dňa 2.12.2021 zrej­me aj vďa­ka to­mu, že za­dr­ža­nie J. Haš­čá­ka sa us­ku­toč­ni­lo „až“ o 16.00 hod. 

Prie­beh vý­slu­chu J.Haš­čá­ka dňa 1.12.2020 vo ve­ci tres­tné­ho ozná­me­nia spo­me­nu­tej na­dá­cie len umoc­nil cel­ko­vý do­jem z aj inak veľ­mi neš­tan­dar­dné­ho sprá­va­nia vy­šet­ro­va­teľ­ky. Ob­sa­ho­vo pri­po­mí­nal ne­ši­kov­ný po­kus o zdr­žo­va­ciu tak­ti­ku. Vy­šet­ro­va­teľ­ka sa pý­ta­la na sku­toč­nos­ti, kto­ré jej už mu­se­li byť zná­me,  mno­ho prip­ra­ve­ných otá­zok (kto­ré ma­la na pa­pie­ri na­pí­sa­né pred se­bou) ani ne­po­lo­ži­la (sa­ma uvied­la, že sú zby­toč­né) a ce­lý vý­sluch aj s pou­če­ním a“small tal­kom” tr­val ne­ce­lú ho­di­nu. To bo­lo úpl­ne v roz­po­re s pô­vod­ne avi­zo­va­ným dl­hším ča­som tr­va­nia vý­slu­chu.

„Vý­sluch“ bol ukon­če­ný pod­pi­som zá­pis­ni­ce zo stra­ny inej vy­šet­ro­va­teľ­ky – ve­dú­cej tí­mu Go­ri­la (ako sved­ka úko­nu). Tá ih­neď po pod­pi­se zá­pis­ni­ce opus­ti­la mies­tnosť, aby sa vzá­pä­tí vrá­ti­la v sprie­vo­de oz­bro­je­ných prís­luš­ní­kov po­lí­cie, už ale za úče­lom do­ru­če­nia ob­vi­ne­nia a za­dr­ža­nia J. Haš­čá­ka, kto­ré, ako sa nes­kôr uká­za­lo, bo­lo nap­lá­no­va­né na 16.00 ho­di­nu. Na tú is­tú ho­di­nu bol nap­lá­no­va­ný aj za­čia­tok veľ­ko­le­pej pre­zen­tá­cie si­ly a me­diál­nej šou v jed­nom – tzv. “bez­peč­nos­tnej pre­hliad­ky” v pries­to­roch spo­loč­nos­ti Pen­ta. (Do dneš­né­ho dňa ne­bo­lo zo stra­ny zod­po­ved­ných osôb pos­kyt­nu­té vy­svet­le­nie, čo to vlas­tne tá „bez­peč­nos­tná pre­hliad­ka“ je a kto­rá práv­na nor­ma ta­ký­to in­šti­tút up­ra­vu­je.) Pre úpl­nosť uvá­dza­me, že návrh na vza­tie do väz­by J.Haš­čá­ka bol po­da­ný dňa 3.12.2020 a roz­hod­nu­tie ŠTS o väz­be bo­lo vy­da­né nas­le­dov­ný deň, t.j. 4.12.2020.

Ak ce­lú zá­le­ži­tosť hod­no­tí­me s od­stu­pom ča­su a z poh­ľa­du „šir­šej spo­lo­čen­skej per­spek­tí­vy“, od­miet­nu­tie ter­mí­nu dňa 3.12.2020 vy­šet­ro­va­teľ­kou, ma­lo svo­ju, ho­ci svoj­skú, lo­gi­ku. V dňoch 5. – 6.12.2020 to­tiž roz­ho­do­va­la tá is­tá sud­ky­ňa pre príp­rav­né ko­na­nie vo ve­ci Mi­lan Lu­čan­ský a spol. (ak­cia Ju­dáš). Iš­lo o se­dem ob­vi­ne­ných. Z hľa­dis­ka hos­po­dár­nos­ti a za­ťa­že­nos­ti sud­ky­ne ŠTS bo­lo zrej­me pot­reb­né vec J.Haš­čá­ka a D.Ar­pá­šo­vej vy­ba­viť skôr. Čo ta­ké­to viac ako len in­dí­cie vy­po­ve­da­jú o pro­ces­nom plá­no­va­ní, ško­da do­dá­vať.

Príz­vu­ku­je­me, že Trest­ný po­ria­dok úkon si­mu­lo­va­nia vý­slu­chu oso­by, ho­ci aj v pred­príp­rav­nom ko­na­ní, za úče­lom jej po­hodl­né­ho za­dr­ža­nia a ob­vi­ne­nia v inej ve­ci, ne­poz­ná. Ak sa ta­ký­to úkon na­vy­še us­ku­toč­ní pod­ľa vop­red sta­no­ve­né­ho ča­so­vé­ho har­mo­nog­ra­mu zo­syn­chro­ni­zo­va­né­ho nie­len s iný­mi zlož­ka­mi po­lí­cie a pro­ku­ra­tú­ry, ale aj s mé­dia­mi, nas­ved­ču­je to to­mu, že vy­šet­ro­va­teľ­ky k vý­kla­du vlas­tných op­ráv­ne­ní pris­tu­pu­jú v du­chu hes­la „účel svä­tí pros­tried­ky“. Ta­ká zá­sa­da však za­tiaľ, vďa­ka bo­hu, nie je sú­čas­ťou náš­ho tres­tné­ho prá­va pro­ces­né­ho, a as­poň na pa­pie­ri pla­tí zá­sa­da stí­ha­nia len zo zá­kon­ných dô­vo­dov (a spô­so­bom, kto­rý sta­no­ví zá­kon).

Mo­lo­to­vov kok­tejl – keď sa zle nas­ta­ve­ný sys­tém spo­jí so zly­ha­ním ľud­ské­ho fak­to­ra

Aby sud­ca pre príp­rav­né ko­na­nie mo­hol ob­vi­ne­né­ho vziať do ko­lúz­nej väz­by, mu­sí byť pres­ved­če­ný, že tres­tné stí­ha­nie nie je (laic­ky po­ve­da­né) pos­ta­ve­né „úpl­ne na vo­de“ a že exis­tu­je reál­ne ri­zi­ko ma­re­nia vy­šet­ro­va­nia zo stra­ny ob­vi­ne­né­ho. Obe tie­to pod­mien­ky mu­sia pro­ku­rá­tor a naj­mä súd roz­ho­du­jú­ci o väz­be pres­ved­či­vo a kon­krét­ne zdô­vod­niť.

A tu sa dos­tá­va­me do še­dej zó­ny po­le­mík o tom, ke­dy je a ke­dy nie je roz­hod­nu­tie o väz­be kon­krét­ne a pres­ved­či­vé. Jed­no­duch­šie, než de­fi­no­vať od­po­veď na tú­to otáz­ku po­zi­tív­nym spô­so­bom, ob­vyk­le bý­va prís­tup opač­ný – de­fi­no­vať ke­dy roz­hod­nu­tie tým­to po­žia­dav­kám roz­hod­ne ne­zod­po­ve­dá.

Aj bez roz­sia­hlych práv­nych ana­lýz je zrej­mé, že pos­lať člo­ve­ka do väz­by len pre­to, že pred viac ako pät­nás­ti­mi rok­mi vy­ko­ná­val ne­ja­kú prá­cu, je ar­bit­rár­ne. Prá­ve to sa však v prí­pa­de Da­ny Ar­pá­šo­vej sta­lo. Dô­vo­dom na ko­lúz­nu väz­bu v jej prí­pa­de bo­la to­tiž sku­toč­nosť, že pred pät­nás­ti­mi rok­mi pra­co­va­la v Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­be. Keď­že ma­la zna­losť me­tód vy­šet­ro­va­nia a do­ku­men­to­va­nia tres­tnej čin­nos­ti a zís­ka­la kon­tak­ty na iných prís­luš­ní­kov Slo­ven­skej in­for­mač­nej služ­by, sud­ky­ňa po­va­žo­va­la za pot­reb­né tú­to – mi­mo­cho­dom – on­ko­lo­gic­kú pa­cien­tku, stí­hať vä­zob­ne. Len pre úpl­nosť pri­po­meň­me, že pa­ni D. Ar­pá­šo­vá od­iš­la z taj­nej služ­by v augus­te 2006, t.j. uve­de­né schop­nos­ti, skú­se­nos­ti a kon­tak­ty si pod­ľa mien­ky sud­ky­ne udr­ža­la aj po 14 ro­koch, ho­ci v ko­na­ní ne­bol pro­du­ko­va­ný žiad­ny dô­kaz, že by aj na­ďa­lej udr­žia­va­la kon­tak­ty s bez­peč­nos­tnou ko­mu­ni­tou.

Je zrej­mé, že tak­to všeo­bec­ne for­mu­lo­va­ný vä­zob­ný dô­vod je mož­né vztiah­nuť aj na všet­kých po­li­caj­tov, pro­ku­rá­to­rov, sud­cov, ale aj ad­vo­ká­tov. Všet­ci z nich ma­jú znač­nú zna­losť me­tód vy­šet­ro­va­nia a do­ku­men­to­va­nia tres­tnej čin­nos­ti, a zá­ro­veň pri vý­ko­ne svo­jej pro­fe­sie priš­li do kon­tak­tu s množ­stvom osôb z tej­to ob­las­ti.

Há­dam aj pre­to ne­dáv­ne roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du vo ve­ci R. Ku­ru­ca, kto­rý ra­zan­tne od­mie­tol za­lo­že­nie ko­lúz­ne­ho dô­vo­du len na „abstrak­tných do­ha­doch“ spo­je­ných vý­luč­ne s mi­nu­lým pra­cov­ným pô­so­be­ním ob­vi­ne­né­ho, ukon­čí po­chyb­nú prax tých špe­ciál­nej­ších zlo­žiek pro­ku­ra­tú­ry, kto­ré pre­zu­mu­jú vä­zob­né dô­vo­dy, po­kým nie sú kon­krét­ne vy­vrá­te­né, v du­chu zá­sa­dy „príl­eži­tosť ro­bí zlo­de­ja“.

A mož­no prá­ve v nad­väz­nos­ti na pred­met­né roz­hod­nu­tie Ústav­né­ho sú­du, tá is­tá sud­ky­ňa už pri roz­ho­do­va­ní o vä­zob­nom stí­ha­ní bý­va­lých po­li­caj­tov a prís­luš­ní­kov KUF­Su (ak­cia Agen­tú­ra) ar­gu­men­tu­je úpl­ne opač­ne ako pred ro­kom ar­gu­men­to­va­la v prí­pa­de D. Ar­pá­šo­vej. A to tak, že „na po­sa­de­nie ob­vi­ne­ných do väz­by nes­ta­čí ar­gu­ment o tom, kde v mi­nu­los­ti pra­cov­ne pô­so­bi­li“.

Na trestné stíhanie stačí neoverený anonym

Roz­hod­nu­tie stí­hať vä­zob­ne J. Haš­čá­ka bo­lo za­se od­ôvod­ne­né ok­rem iné­ho tým, že v por­tfó­liu Pen­ty sú aj mé­diá. Z to­ho po­tom vy­ply­nul zá­ver o exis­ten­cii dô­vod­nej oba­vy, že by mo­hol „sys­te­ma­tic­ky a so­fis­ti­ko­va­ne us­mer­ňo­vať vy­da­va­teľ­skú čin­nosť tak, aby vý­sled­kom bo­lo zo­sú­la­de­nie vý­po­ve­dí sved­kov a ob­vi­ne­ných vje­ho pros­pech“. Ak by ten­to dô­vod mal vy­ho­vo­vať po­žia­dav­ke kon­krét­nos­ti a pres­ved­či­vos­ti, po­tom by na zá­kla­de ob­dob­ných dô­vo­dov bo­lo mož­né vä­zob­ne stí­hať nie­len ma­ji­te­ľov mé­dií, ale aj no­vi­ná­rov sa­mot­ných. Keď­že tí sú čas­to eš­te vplyv­nej­ší ako sa­mot­ní ma­ji­te­lia – a ver­te, či nie – po­dak­to­rí z nich sa tres­tné ve­ci ov­plyv­ňo­vať aj sna­žia. Ten­to vä­zob­ný dô­vod by tiež mo­hol byť pou­ži­tý aj na blo­ge­rov, in­stag­ra­mo­vo-fa­ce­boo­ko­vých pris­pie­va­te­ľov a všet­kých, kto­rí sa vo ve­rej­nom pries­to­re vy­jad­ru­jú a ma­jú čas­tok­rát mno­ho­ná­sob­ne väč­ší do­sah na ve­rej­nú mien­ku než „mainstrea­mo­ví“ no­vi­ná­ri.

Veľ­mi zlým vti­pom bol však ďal­ší dô­vod vä­zob­né­ho stí­ha­nia, kto­rý chcel byť napl­ne­ním ma­te­riál­nej pod­mien­ky väz­by v po­do­be dô­vod­nos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia. Tres­tné stí­ha­nie v kau­ze Ar­páš to­tiž za­lo­ži­la vy­šet­ro­va­teľ­ka na neo­ve­re­nom texte ano­nym­né­ho pô­vo­du, kto­rý sa ob­ja­vil na inter­ne­te. Inak po­ve­da­né, na kle­be­te. Ale aj tá kle­be­ta ne­bo­la len ta­ká oby­čaj­ná.

Eš­te raz a po­ma­ly. Kým v iných vä­zob­ných kau­zách má pro­ku­ra­tú­ra as­poň ka­júc­ni­ka, ho­ci len je­di­né­ho, nep­re­ve­re­né­ho, sved­čia­ce­ho pri­tom o nie­čom, čo po­čul na chod­be Jus­ti­čá­ku, v tom­to (Haš­čá­ko­vom, Ar­pá­šo­vej) prí­pa­de ne­bol ani len ten­to dô­kaz­ný ka­júc­nic­ký „luxus“ s inak nep­re­ve­re­ným sve­dec­tvom z dru­hej ru­ky (kto­ré mi­mo­cho­dom sta­čí, ho­ci len do­čas­ne, aj na stí­ha­nie napr. sud­cu Naj­vyš­šie­ho sú­du).

V Haš­čá­ko­vej kau­ze si OČTK to­tiž mu­se­li vy­sta­čiť len s ano­nym­nou in­for­má­ciou z mar­ca 2007 nez­ná­me­ho pô­vo­du, ob­sa­hu­jú­cou tvr­de­nie nez­ná­mej oso­by, že iná, v in­for­má­cii me­no­va­ná oso­ba ma­la tvr­diť, že má (ďal­šiu) in­for­má­ciu o tom, že is­té nah­ráv­ky bo­li vy­ne­se­né z taj­nej služ­by a „pre­da­né“ ob­vi­ne­né­mu za úp­la­tok od ďal­šie­ho ob­vi­ne­né­ho.

Po­lí­cia však ne­ma­la k dis­po­zí­cii ani len sve­dec­tvo tej­to „inej me­no­va­nej“ oso­by, kto­ré by naj­skôr uká­za­lo, že aj tá­to oso­ba – ak vô­bec – má in­for­má­cie za­se len z dru­hej ale­bo mož­no tre­tej prí­pad­ne aj štvr­tej ru­ky. Pri­naj­men­šom opak (že by ma­la o nich pria­mu ve­do­mosť) zo zis­te­ní po­lí­cie ne­vyp­lý­val.

Inak po­ve­da­né, po­lí­cii pos­ta­či­lo na inter­ne­te na­pí­sa­né, sve­dec­kou vý­po­ve­ďou ani inak ne­ve­ri­fi­ko­va­né dom­ne­lé „sve­dec­tvo“ z tre­tej (!!!) ru­ky. Na­vy­še sve­dec­tvo sta­ré údaj­ne 13 ro­kov a na inter­ne­te zve­rej­ne­né 9 ro­kov, kto­ré za to­to ča­so­vé ob­do­bie stí­ha­jú­ce štát­ne or­gá­ny nep­re­ve­ri­li. Po­lí­cia ma­la te­da tvr­de­nie nez­ná­mej oso­by, že is­tá iná, už zná­ma oso­ba ma­la nie­čo tvr­diť, čo naj­skôr ani sa­ma „ne­nav­ní­ma­la“ svo­ji­mi zmys­la­mi a ne­bo­lo ani zrej­mé, aké in­for­mač­né zdro­je k ta­kým­to tvr­de­niam vô­bec má, ak te­da tie­to tvr­de­nia vô­bec nie­ke­dy vy­slo­vi­la. A to­to „tvr­de­nie“ pou­ži­la po­lí­cia na ob­vi­ne­nie a pro­ku­ra­tú­ra so súh­la­som sud­ky­ne pre príp­rav­né ko­na­nie aj na vä­zob­né stí­ha­nie. A uro­bi­li tak nie­len bez pre­ve­re­nia sve­dec­tva o ob­sa­hu ta­kej­to in­for­má­cie, ale aj bez sa­mot­né­ho zís­ka­nia ta­ké­ho­to sve­dec­tva. 

Keď­že dôs­led­né ove­re­nie uve­de­nej in­for­má­cie moh­lo viesť k zis­te­niu, že šlo o tzv. „spra­vo­daj­skú in­for­má­ciu“ (to sa v ano­nym­nej in­for­má­cií tvr­dí, ho­ci ce­lý a úpl­ný ob­sah tvr­de­nej spra­vo­daj­skej in­for­má­cie z 19.3.2007 ne­bol nik­dy pred­lo­že­ný), tre­ba si pri­po­me­núť, čo to spra­vo­daj­ská in­for­má­cia– v tom­to prí­pa­de z di­el­ne spra­vo­daj­skej služ­by – vlas­tne „dô­kaz­ne“ je. Asi naj­lep­šie je ci­to­vať náš­ho sú­čas­né­ho mi­nis­tra vnút­ra Ro­ma­na Mi­kul­ca, keď hod­no­til spra­vo­daj­skú in­for­má­ciu taj­nej služ­by o údaj­ných prak­ti­kách vy­šet­ro­va­te­ľov NA­KA: „Spra­vo­daj­ská in­for­má­cia má ďa­le­ko od dô­ka­zu, po­doz­re­nia sa mu­sia pre­ve­riť.“ A v Haš­čá­ko­vej a Ar­pá­šo­vej kau­ze bo­lo tre­ba na­vy­še pre­ve­riť aj to, čo vô­bec tá­to spra­vo­daj­ská in­for­má­cia ho­vo­rí, keď­že jej ce­lý ob­sah ne­bol zná­my.

A ho­ci súd v ko­na­ní o väz­be dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia hod­no­tí len veľ­mi povr­chne, po­chy­be­nie, kto­ré­ho sa v tom­to sme­re do­pus­til Špe­cia­li­zo­va­ný trest­ný súd, bo­lo tak zjav­né, že sťaž­nost­ný súd po­va­žo­val za pot­reb­né pri­po­me­núť Špe­cia­li­zo­va­né­mu tres­tné­mu sú­du, že dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia nie je mož­né oprieť len o kle­be­tu, na­viac ni­ja­ko neo­ve­re­nú.

Trestné stíhanie Dany Arpášovej

V prí­pa­de tres­tné­ho stí­ha­nia D. Ar­pá­šo­vej bo­la ab­sen­cia dô­vod­nos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia eš­te viac vy­puk­lej­šia. A na­priek kri­ti­ke v roz­hod­nu­tí sťaž­nos­tné­ho sú­du sa do­vo­la­nie mi­nis­ter­ky spra­vod­li­vos­ti po­da­né vo­či to­mu roz­hod­nu­tiu opä­tov­ne s otáz­kou dô­vod­nos­ti stí­ha­nia D. Ar­pá­šo­vej vô­bec ne­vys­po­ria­da­lo. Ako to­tiž uvie­dol do­vo­la­cí se­nát Naj­vyš­šie­ho sú­du dňa 20.9.2021: „po­kiaľ ide o ob­vi­ne­nú PaedDr. Da­nu Ar­pá­šo­vú, v do­vo­la­ní ab­sen­tu­je aká­koľ­vek ar­gu­men­tá­cia sme­ru­jú­ca k dô­vod­nos­ti tres­tné­ho stí­ha­nia ob­vi­ne­nej, keď­že mi­nis­ter­ka sa vý­luč­ne za­me­ra­la na oso­bu ob­vi­ne­né­ho Mgr. Ja­ros­la­va Haš­čá­ka.“ 

Aj vzhľa­dom na ten­to oči­vid­ne zneu­ží­va­jú­ci prís­tup štát­nej ma­ši­né­rie vo­či ob­vi­ne­nej D. Ar­pá­šo­vej je mož­né klásť si už ani nie otáz­ku, do akej mie­ry za­vre­tie man­žel­ky Ľ. Ar­pá­ša do väz­by a nes­kor­šie na­ťa­ho­va­nie neis­to­ty oh­ľa­dom jej väz­by po­mo­cou laj­dác­ky kon­ci­po­va­né­ho do­vo­la­nia (4.12.2020 – 20.9.2021) bo­lo for­mou nát­la­ku na skôr vä­zob­ne stí­ha­né­ho Ľ. Ar­pá­ša, le­bo ne­po­chyb­ne to­to vä­zob­né stí­ha­nie aj nes­kor­šie do­vo­la­nie ta­kým­to pros­tried­kom hru­bé­ho nát­la­ku vo­či nej (a ne­mu) bo­lo; inak sa to­tiž ne­dá lo­gic­ky vy­svet­liť. Ale otáz­ku tre­ba po­lo­žiť inak: akú mie­ru reš­pek­tu k ob­vi­ne­né­mu ako ľud­skej by­tos­ti na­da­nej ľud­ský­mi prá­va­mi a nes­po­chyb­ni­teľ­ným prá­vom na za­cho­va­nie svo­jej dôs­toj­nos­ti a osob­nej in­teg­ri­ty vô­bec po­ží­va­jú tí, kto­rí bo­li ochot­ní sa pod ta­ké­to pro­ces­né úko­ny vô­bec pod­pí­sať, keď sa neob­ťa­žo­va­li – zrej­me pre za­nep­ráz­dne­nosť iný­mi kau­za­mi – vy­svet­le­ním, v čom má spo­čí­vať dô­vod­nosť tres­tné­ho stí­ha­nia D. Ar­pá­šo­vej, kto­rej väz­bu navr­ho­va­li.

Po­kiaľ sa to­tiž sta­ne ľud­ská by­tosť, jej ele­men­tár­na dôs­toj­nosť, len pros­tried­kom pre do­sa­ho­va­nie pro­ces­ných cie­ľov, tak ta­kú­to „spra­vod­li­vosť“ si nao­zaj štát mô­že ob­raz­ne po­ve­da­né str­čiť za klo­búk.