Rozhovor so spisovateľkou Zdenkou Wenzlovou Švábekovou a jej knihy ma postupne priviedli aj ku knihe Hľadač šťastia. Túto však napísala spoločne so spisovateľom Julienom Danom, ktorý má na svojom konte tiež zaujímavé knihy a hodnotenia. Nedalo mi preto a oslovila som ho s mojimi otázkami. Kto je teda spisovateľ Julien Dan?
Nedávno sme uviedli recenziu na knihu Hľadač šťastia. Napísali ste ju spoločne so spisovateľkou Zdenkou Wenzlovou Švábekovou. Ako sa vám spolupracovalo? A ako sa vôbec rodí také spoluautorské dielo?
Spolupráca so Zdenkou nemôže byť iná ako skvelá. Ako spoluautorka je veľmi prísna, disciplinovaná, dôsledná. Pravý opak mňa. Možno práve preto sme sa dobre dopĺňali. Na dôvažok je plná emócií a dokáže bravúrne vyskladať príbeh. Ja hovorím, že kniha je vtedy dobrá, keď má dušu. Zdenka je ten človek, ktorý písmenkám v Hľadačovi dáva zmysel.
Ako sa rodí také spoluautorstvo? Mal som námet a oslovil som ním Zdenku, pretože som chcel, aby príbeh dvoch mužov, ktorý hľadali niečo, čo iní majú a oni nie, mal šťavu a to správne korenie. Nikto iný by to do tohto príbehu tak nedal.
Máte nejakú vtipnú spomienku z obdobia tejto spoločnej tvorby?
Z tvorby ani nie, skôr po ukončení písania rukopisu. Ako som už spomínal, mne chýba pri písaní disciplína. Keď nemám „slinu“, márne sa snažím, nenapíšem ani čiarku. Všetko čo píšem, píšem na poslednú klapku, ako by povedali filmári. Vlastne, obrazne, film sa už strihá a ja ešte dorábam scenár. Zdenku táto moja nedisciplinovanosť veľmi hnevá a keď sme dopísali rukopis a poslali ho do vydavateľstva Motýľ, nahnevane mi oznámila, že už nikdy viac. Toto „odhodlanie“ jej trvá dodnes a márne sa ju snažím nalomiť na napísanie ďalšieho spoločného diela, je pevná ako skala. Uvidíme dokedy.
Zdenka W. Švábeková a Julien Dan: Hľadač šťastia
So Zdenkou sa zúčastňujete aj rôznych besied. Prijali by ste pozvanie aj do Nitry? Boli ste už v Nitre niekedy?
Prijmeme pozvanie na besedu kdekoľvek, kde nás chcú. Minulý rok toho bolo naozaj dosť a parádne sme si to užili. Prešli sme prakticky celé Slovensko, od Senca, cez Piešťany, Dolný Kubín, Humenné, Spišskú Novú Ves, Poprad, Košice, Rožňavu, Revúcu, Malacky, dokonca sme boli aj v Nitre. Teda, tam bola pozvaná len Zdenka, spolu s country spevákom a muzikantom Allanom Mikušekom. Takže, áno, radi prijmeme pozvanie aj do Nitry. Je to mesto, ku ktorému ma viaže veľa krásnych spomienok.
Váš román Hviezda, ktorá nikdy nezhasne vyhrala literárnu súťaž Kniha Oravy za rok 2021. Ide o dielo opisujúce osudy goralky Anny Jedinákovej z Hornej Oravy a poľského žida Samuela Dobisza v ťažkých časoch nacistickej okupácie. Prečo ste sa rozhodli pre túto tému? Čo vás inšpirovalo?
Hviezda, ako familiárne v skratke nazývam tento román, je moja srdcovka. Inšpiráciou preň bol rozhovor s jedným rozprávkovým dedkom. Na jar v roku 2015 som sa vracal z Košíc na Oravu, kde som vtedy pôsobil a on si ku mne prisadol v Ružomberku. Slovo dalo slovo a on začal rozprávať príbeh Anny a Samuela. Príbeh obyčajných ľudí z Hornej Oravy, do ktorých životov zasiahla nezmyselná vojna. Dva roky som sa k tomu nevracal. Až som sa v jedno ráno prebudil a všetko, čo mi ten starý pán hovoril, sa mi z ničoho nič objavilo v pamäti. Sadol som si za stôl a písal.
Zaujala ma tiež vaša kniha Na nesprávnom mieste. Stretávame sa v nej s diagnózou ťažkého Aspergerovho syndrómu. Prečo práve táto diagnóza?
Aspergerov syndróm je porucha autistického spektra a veľmi málo sa o nej hovorí. Nie som odborník na autizmus a podobné ochorenia, ale myslím si, že by sa o nich malo písať. Ľudia nimi postihnutí si zaslúžia našu pozornosť ako rovnocenní.
Okrem románov píšete tiež poéziu. Nenašla som však nikde vašu zbierku básni. Prečo?
Nie som básnik. Verše píšem len keď som na to emočne nabudený, keď ma premôže nejaká emócia a ja ju potrebujem nejako zo seba dostať. Úprimne, veľa básní som ešte nenapísal.
Pripravujete teraz pre čitateľov niečo nové?
Momentálne mám rozpísané dva historické romány. Zdenka hovorí, že toto je smer, ktorým by som sa mal uberať. Prvý príbeh sa odohráva v 17. storočí v Anglicku na sklonku vlády Karola I. Stuarta a druhým je životný príbeh Gorala z Hornej Oravy, tento sa odohráva na v prvej polovici 20. storočia. Takže sa v príbehu opäť vraciam do kraja pod Babiu horu.
Ako vo vašej „dielni“ vzniká nová kniha?
Nová kniha? V šuplíku mám desiatky námetov na nové príbehy. Nepoznám nič krajšie ako túlať sa krajinou zvanou Fantázia. Vtedy stačí nápad, myšlienka a osudy hlavných hrdinov sa rozvíjajú samé. Stačí si sadnúť k počítaču, obrazne povedané privrieť oči a snívať. Samozrejme, pri historických románoch musí človek veľa študovať, prečítať veľa kníh, článkov, pokiaľ sú, tak pozrieť veľa dokumentárnych filmov. Keď som písal Hviezdu, videl som snáď desať dokumentov o hrôzach v koncentračnom tábore Buchenwald, prečítal som desiatky článkov, študoval som dobové mapy, učil som sa písať jazykom, ktorý sa v tých časoch používal. Zdenka ma neraz upozorňovala, nepoužívaj moderné výrazy, hľadaj také, ktoré sú spojené s érou, o ktorej píšeš.
Prečo ste vôbec začali písať? Čo vás k tomu viedlo a aké boli vaše spisovateľské začiatky?
V roku 2012 mi bola diagnostikovaná cukrovka druhého typu, Diabetes mellitus II. a ja som musel zmeniť celý svoj dovtedajší život. Rozhodol som sa, že napíšem svoj životný príbeh. Úprimne, doteraz som sa k nemu nedostal. Začal som si všímať ľudí, ich osudy, životné príbehy. Uvedomil som si, že život každého z nás je jedna veľká kniha, len ho stačí dať na papier. Z večera na ráno som začal písať. Napísal som osemdesiat strán príbehu a prestal som. Asi po roku som sa k nemu vrátil.
Písanie je droga, hovorievam našim čitateľom na besedách. Našťastie nie je zakázaná a za to, že píšete, vám nehrozí žiadny trest. Prečo droga? Stačí napísať jednu poviedku, jednu báseň a už neviete prestať. Ako som už uviedol, ocitnete sa v tej zázračnej krajine nekrajine, zvanej Fantázia a navštevujete rôzne miesta na zemeguli, šplháte sa na najvyššie pohoria, plavíte sa po oceánoch, raz ste v argentínskej Patagónii, potom zasa v nešťastnom Buchenwalde, či na tajomnom ostrove Mont Saint Michel. Na svojich cestách stretávate rôznych ľudí, slávnych, aj menej slávnych, napr. v jednej z nových kníh to bude kráľ Karol I. Stuart, Oliver Cromwell, ale aj úplne neznámych, vymyslených, ako je mladý mních Lodovic, alebo Číňanka Hehua.
Zdenka Wenzlová ŠVÁBEKOVÁ: Bojujeme za práva zvierat a človeka nechávame zomierať v kanáli ako krysu
V knihách prežívate rôzne osudy. Raz ste emeritný sudca Adam Adam a v románe Hľadač šťastia vám musí žena otvoriť oči, aby ste zistili, že šťastie je všade okolo nás, len sa treba pozorne dívať. Potom je z vás Samuel Dobisz, mlčanlivý a pokorný poľský žid, ktorý pre lásku dokáže zaťať zuby a trpieť, pretože má najúžasnejšiu ženu na svete, Annu Jedinákovú, Oravku v Hviezde, ktorá nikdy nezhasne. No a nesmieme zabudnúť ani na Jakuba Bosáka, ktorý pätnásť rokov strávi za mrežami len preto, že sa ocitol Na nesprávnom mieste. Vracia sa domov odhodlaný začať odznova a zabudnúť na všetko zlé. Ale dá sa to, keď vás minulosť začína dobiehať na každom kroku? To všetko dokážete z pohodlia domova, bez toho, aby ste urobili čo len krok zo svojej izby. Povedzte, nie je to úžasné?
Čo robíte, keď nepíšete? Prezradíte nám niečo o svojich koníčkoch?
Keď nepíšem, čítam, alebo snívam o ďalších príbehoch. Knihy sú môj koníček a zaberajú väčšinu môjho času. Okrem toho si rád pozriem dobrý film, alebo počúvam skvelú muziku. Rôzne žánre.
Čo si v živote najviac ceníte?
Najväčší poklad v ľudskom živote je láska. Ten najúžasnejší cit, aký nám bol zhora daný. A je úplne jedno v akej podobe. Bez lásky by sme neboli.
Máte nejaký zatiaľ nesplnený životný sen?
Áno, mám. Ale vraj sny sa nemajú prezrádzať, lebo sa nesplnia. A ja veľmi chcem, aby sa mi tento splnil. Prezradím len toľko, že súvisí s mojou tvorbou.
Čo by ste chceli odkázať našim čitateľom?
Keď mi moji čitatelia ďakujú za knihu, ktorú odo mňa dostanú, odpíšem im, neďakujte, čítajte. Áno, mali by sme sa vrátiť ku knihám, odložiť mobily, tablety, opustiť sociálne siete a vziať do rúk nejaký román, alebo básnickú zbierku a čítať. Vziať si z každého príbehu to krásne, hĺbku jeho myšlienok a získať akúsi motiváciu prekonávať neprekonateľné.
Pýtala sa Lucia Balagová
