Špeciálnu pedagogiku vyštudovala na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave Spojením toho, že jej práca a život ju častokrát zaviedli k otázke „Ako ďalej?“ a jej vrodenej vlastnosti „prísť problému na koreň“, sa v nej rozhorela chuť sa stále učiť a pracovať na sebe. Venuje sa osobnému rozvoju, podľa jej slov iná cesta k dlhodobej spokojnosti neexistuje, či si to uvedomujeme alebo nie. Absolvovala množstvo kurzov a jej rozhľad sa stále rozširuje. Disponuje dlhoročnými skúsenosťami v práci s deťmi, dospelými, rodinami, vzťahmi, riešením problémov v nich. Vášeň pre komunikáciu ako takú, v jej rôznych podobách, pretavila a svoje poznatky odovzdáva ďalším, učením anglického jazyka a výtvarného vyjadrovania v maľbe či keramike. Sama výtvarne tvorí a sporadicky používa výtvarné umenie v arteterapii s klientami. V neposlednom rade je terapeutka, absolvovala výcvik v terapii Cesta, ktorej náplň spomeniem nižšie v práci, rovnako sa venuje vedomému koučingu. Všetky svoje vedomosti a skúsenosti rada medzi sebou prepája a aplikuje v praxi. Pracuje hlavne s deťmi a so ženami. Ako vraví – klientov si nehľadá, prichádzajú sami.
Čo sú psychické bloky?
Ako každý blok, je to nejaká prekážka, ktorá má za následok neprúdenie, resp. odklonenie, spomalenie, zastavenie prirodzeného plynutia, v tomto prípade možno plynutia životnej energie smerom k harmónii, či už samého so sebou, s inými, so životom ako takým.
Ako ich vnímaš z pohľadu terapeutky?
Iná cesta ako cesta vpred neexistuje. Buď je dlhšia alebo kratšia. Miestami sú na nej zákruty, prekážky, inokedy je rovná a niekedy aj slepá, treba sa vrátiť. Ako to hovorím, vidím obraz. Prirovnala by som to k motaniu sa v jednom alebo postupovaniu do ďalších levelov – úrovní vedomia. To, či sa motám a nepostupujem spoznám podľa toho, že sa mi opakujú podobné situácie, v ktorých nejako trpím, resp. si neviem rady. Ak si nie som vedomá/ý svojho bloku, môžem pociťovať v živote istú nespokojnosť, s ktorou, ak ju neviem pomenovať, neviem nič spraviť. Ak má človek napr. blok komunikovať svoje potreby s iným dospelým, pretože v minulosti (väčšinou v detstve) zažil zneužitie, hnev či poníženie, keď tak učinil, uzavrie/zablokuje sa. Nájde si náhradný spôsob fungovania, napr. si plní svoje potreby sám bez toho, aby o nich niekto vedel. To napr. v manželskom vzťahu nemusí byť ten najsprávnejší spôsob. Pretože ak sa nerozvinie komunikácia a prítomná je nedôvera voči partnerovi a jeho reakcii pri komunikovaní potrieb (spôsobená traumou v detstve), vzťah nebude plnohodnotný a buď bude dlhodobo neuspokojivý alebo skončí. Alebo môže nastúpiť depresia či únik do choroby, čo je niekedy tiež len náhradnou metódou ako dostať to, čo potrebujeme, len o to nevieme vhodne požiadať – napríklad pozornosť. Inokedy je to únik zo situácie, ktorú vnímame ako neriešiteľnú. Ďalšou možnosťou je komunikovať nepriamo, cez tretie osoby, manipulovať, čo veľmi pravdepodobne prinesie problémy a nedorozumenia. V iných prípadoch možno ustrnie v roli obete, bude sa ľutovať, ticho trpieť „svoj osud“ a snívať, že sa nájde niekto, kto bude presne vedieť čo potrebuje a vyslobodí ho z tohto nešťastia. Väčšinou sa nedočká.
Ľudská kreativita v obchádzaní problémov je nekonečná, mnohokrát spôsobí len ďalšie problémy a život len zbytočne komplikuje.
Dá sa s nimi vedome pracovať?
S blokmi sa dá pracovať jedine vedome. Ak sú skryté, teda v podvedomí, tak ovládajú oni nás a naše správanie. Ak si ich uvedomíme a priznáme si že niečo nezvládame, spravíme obrovský krok vpred. To vyžaduje dávku odvahy a zdravej sebareflexie. Je to zvláštne, ale človek často nedokáže rozoznať svoj problém od problému niekoho iného. Vysvetlím nadväzujúc na spomínaný príklad: to, ak sa niekto hnevá, ponižuje ma či vysmieva sa mi ak hovorím o tom, čo potrebujem, vypovedá skôr o nejakom jeho probléme než o mne samotnom. Na druhej strane je dobré preskúmať aj svoje potreby. Sú prirodzené, alebo…? Napríklad ak mám potrebu sa opíjať či striedať partnerov, nemôžem očakávať pozitívnu reakciu blízkeho okolia. V tom prípade hovoríme o istej miere závislosti, ktorá má korene hlbšie a vyžaduje profesionálnu pomoc. Čo sú prirodzené potreby, o tom inokedy.
S neschopnosťou hovoriť o svojich potrebách úzko súvisí strach z odmietnutia. A práve kvôli tomuto strachu (počuť NIE) majú mnohí ľudia problém povedať NIE. Vyzerá to všetko zložito, no je to zároveň jednoduché.
Ak hovoríme o vedomej práci na sebe, súvisí so sebavedomím. Sebavedomie nie je arogancia a prehnane sebaisté vystupovanie, za čo sa to často zamieňa. Takéto správanie skrýva pravý opak – nízke sebavedomie skryté za maskou. Možno poruchu osobnosti. Zdravé sebavedomie, ako už slovo naznačuje, je vedomie samého seba, byť si vedomý svojich silných aj slabých stránok, svojho potenciálu, strachov aj tieňov. Ak som si tohto všetkého vedomý, túto osobnostnú výbavu som schopný (do miery, ktorá neprekračuje moje osobné hranice) tolerovať aj u iných. Nezraní ma, ak niekto vo mne objaví a pomenuje moju slabosť. Pretože ja to už viem. Zraniteľnosť nás núti skrývať sa za niekedy smiešne a priehľadné masky, dokonca ich nosíme aj sami pred sebou. Žijeme v ilúzii, ktorú sami vytvárame. Niekedy sa nám ju podarí preniesť aj na iných, je to však beh na krátku trať. Pravdivosť žitia vyžaduje prácu na sebe a odvahu ju aplikovať. Je to cesta do hĺbky, skúmanie, spoznávanie seba samého a to je nakoniec cesta aj k iným ľuďom, pretože vo svojej podstate sme si všetci podobní. Ľudia začnú riešiť, len keď ide naozaj do tuhého – keď sa to už nedá zvládnuť po starom. Hoci prevenciou a prácou na sebe by sa boli vyhli mnohým negatívnym dôsledkom. Nevera, rozchod, rozvod, choroba a i. Nepriazne osudu alebo dôsledky?
Myslíš, že v každom človeku sa skrýva nejaký psychický blok, ktorý ovplyvňuje jeho život ?
Mám dojem, že sa tomu nedá vyhnúť. Akokoľvek ideálni boli naši rodičia, tak či tak nás čakajú vlastné životné lekcie, viac či menej boľavé, či už pre všetkých podobné (vyrovnať sa so smrťou), alebo pre každého jedinečné. Každý človek jednu a tú istú udalosť vníma viac či menej inak. Cez jedinečný filter našich životných skúseností, programov a presvedčení, ktoré sme prevzali či si vytvorili. Čo môže byť pre niekoho pozitívne, pre iného môže byť ohrozujúce a ďalší si to nemusí ani všimnúť. Tieto rozdiely pomáha prekonať komunikácia. Ako niekto múdry povedal: nejde o to, čo sa nám v živote deje, ale ako sa k tomu postavíme. Vždy máme na výber. Len prevziať zodpovednosť za svoj život je také ťažké…aj pre dospelých. Aj pre dospelých, ktorý sa rozčuľujú nad nezodpovedosťou iných. Paradoxne – hlavne pre tých.
Zaujímavé je pozrieť sa spätne na svoj život ako na svoj výtvor, nie ako na nejakú súhru náhod. Ak to dokážeme, všetko bude zrazu dávať väčší zmysel.
Ako nás psychické bloky ovplyvňujú?
Budem stručná – môžeme vďaka ich rozpoznaniu a práci s nimi rásť alebo naopak, svoj rast brzdíme – sami sme si blokom.
Ako k ním prídeme?
Môžeme ich nazvať aj emočnými blokmi. Vznikli na základe nejakej udalosti (väčšinou v ranom detstve resp. pred narodením či dokonca ju zažil niektorý z našich predkov a nie my sami), ktorá v nás vyvolala silnú emocionálnu reakciu, zväčša boľavú. Táto zostala uchovaná v bunkovej pamäti a hoci sme na túto udalosť pravdepodobne už zabudli, naďalej fungujeme v automatickom obrannom mechanizme, aby sme sa podobnej bolesti vyhli. Za nádheru života považujem, že nám akoby naschvál bude stavať do cesty ľudí, situácie, ktoré v nás budú spúšťať onú emocionálnu reakciu až dovtedy, pokým si toto neuvedomíme a neprekonáme. Vraví sa tomu – že niekto/niečo stlačí náš gombík a spustí sa reakcia. Sú to všetko také malé šance, aby sme sa (alebo prostredníctvom seba aj svojich blízkych) mohli vyliečiť zo zaseknutých tráum a pohnúť sa ďalej. Je bežné, že my, ľudia, cítiac sa bezmocní, na takéto situácie reagujeme hnevom, slovami prečo sa mi stále toto deje?, závisťou na tých, ktorým sa to nedeje a pod. Keby sme to vnímali ako šance k lepšiemu životu, ku zmene, ktorá je nevyhnutná, isto by nebolo na svete toľko nešťastných ľudí tak dlho. Spoznaj svoje „gombíky“.
Ako si ich uvedomiť?
Túto otázku som myslím zodpovedala v predošlej odpovedi. Zjednodušene povedané – všímať si, čo ma v živote hnevá, frustruje, inak emocionálne ovláda, hlavne ak sa mi isté situácie opakujú. Tam niekde leží kľúč. Pomôcť môže odstup iného človeka, niekedy priateľa, inokedy terapeuta.
Ako s nimi pracovať?
V prvom rade je uvedomiť si že je tu niečo, čo nezvládam, čomu a vyhýbam, čo ma hnevá, čoho sa bojím. Keď sa porovnám s tými, ktorí tento problém nemajú, čo cítim – závidím im? Obdivujem ich? Čo majú oni navyše, čo chýba mne? Všimnime si, akými ľuďmi sa obklopujeme, čo mi zrkadlia – prečo som s nimi, čo ma na nich priťahuje? Vraví sa, že sme priemerom piatich ľudí, s ktorými sa najčastejšie stretávame. Vyberajme si. Čo ma odpudzuje od tých, ktorým sa vyhýbam? Niekto pred istými emóciami uniká do činnosti (workoholik, neustále upratujúca žena), iný do závislostí (alkoholik, závislý vzťah, obezita), niekto do prílišného rozprávania, excesívneho športovania, spánku, únikové východy majú naozaj rôzne podoby. Spoločným menovateľom je nadmiera. Možno viac ako 50% úspechu je priznať si a pomenovať problém. Pred čím unikám?
Práca na uzdravení už potom ide ľahšie. Ale o tom už sme hovorili.
Niekedy bloky „zdedíme“ po našich predkoch, ako podvedomé (nevieme o nich) programy – napr. naša mama sa bála peňazí, lebo má presvedčenie, že kto je bohatý, je zlý a my si podvedome robíme prekážky k hojnosti, trpíme nedostatkom, lebo mamine presvedčenie skryto ovláda nášho autopilota.
Vo fáze skúmania si všímame myšlienky a presvedčenia, ktoré nám prúdia hlavou v konkrétnej situácii, teda uvedomujeme si ich, sme úprimní sami k sebe, akékoľvek hlúposti by sa objavili. A verte že sa objavia. Hoci racionálne viem, že bohatý neznamená zlý, na podvedomej úrovni mám strach z peňazí, lebo ja nechcem byť zlý človek. Je dobré si tieto automatické myšlienky a negatívne, obmedzujúce presvedčenia zapisovať. Aby sa s nimi mohlo neskôr pracovať. Možno sa niekomu bude zdať toto prirovnanie zvláštne, ale sme ako počítače, naprogramovaní našimi rodičmi (všetko čomu verili oni do nás vedome či nevedome vtlačili a my sme to ako deti ktoré im absolútne dôverovali, prijali ako pravdy) a v dospelosti je čas sa zbaviť sa nefunkčných a obmedzujúcich presvedčení o sebe, o svete, o ľuďoch, o živote a vytvoriť si svoje, ktoré nám pomôžu žiť v integrite, v súlade so sebou, s naším jedinečným potenciálom, poslaním a so životom samotným. To už je fáza aktívnej zmeny.
Čo je terapia Cesta?
Terapia cesta je jeden z nástrojov, vlastne celé spektrum stále sa zdokonaľujúcich techník a nástrojov, ktoré dokáže človeka priviesť k sebe samému, k hlbokým uvedomeniam, k odpusteniu sebe aj iným a tým aj k úľave, po ktorej nasleduje vedomejší a naplnenejší život. Toľkí z nás sa odpusteniu sebe či iným vyhýbajú! Dôvodom je nesprávne pochopenie odpustenia samotného (ak si odpustím, budem to robiť ďalej, musím sa trestať, aby som to už nespravil, aby som sa vykúpil z viny; ak odpustím inému, znovu mi to môže spraviť) ako aj účinkov odpustenia. Opak je pravdou. Zjednodušene povedané, z pocitov viny sa často pácha len ďalšie zlo a neodpustiť inému znamená uviaznuť v škodlivom vzťahu s ním, neumožňujúcom mi pohnúť sa ďalej. Keďže je reč o emočných blokoch, jej prostredníctvom sa v uvoľnenom stave vieme dostať ku konkrétnemu zážitku, pri ktorom blok vznikol, k jeho vyčisteniu a premene tejto skúsenosti na nový, zdravý spôsob reakcie pri všetkých podobných situáciách v budúcnosti. Páči sa mi na nej, že aj keď ide do hĺbky, vždy sa končí dobre a funguje obojstranne – aj na terapeuta.
Ako vie pomôcť pri riešení problémov ?
Cesta vie pomôcť len do takej miery, do akej sa jej človek otvorí. Pracuje sa v nej na bunkovej úrovni, preto je to práca hlboká, niekedy veľmi silná, účinná hlavne tým, že poskytuje zážitok, niekedy priam transformačná. Klient má priebeh pod kontrolou, terapeut ho len sprevádza. Keďže sa v terapii pracuje s emóciami, chce to odvahu, hlavne od ľudí, ktorí sa emócií obávajú, nedôverujú im a zvyknú ich potláčať. Práve toto potláčanie paradoxne privádza ľudí na terapiu Cesta, kde sa naučia so svojimi emóciami pracovať, opäť ich vnímať, prijímať a uvedomovať si ich posolstvo bez toho, aby sa nimi nechali ovládať. Sú to len vlny, cez ktoré sa dokážeme preplaviť k pokoju, láske, harmónii. Áno, emócie sú vlastne morom, ktoré leží medzi nami a našou skutočnou podstatou. Potlačované emócie pôsobia ako časovaná bomba, ako hovorí Brandon Bays, autorka metódy, ako lopta, ktorú čím hlbšie tlačíme pod hladinu vody, tým prudšie vystrelí von…Pracovať s emóciamii (o.i.) by sa malo učiť v škole.
Mimo terapie Cesta ako sa môže človek so psychickými blokmi vysporiadať?
Verím tomu, že existuje mnoho ciest. Viera, dobrý priateľ, láska, životná udalosť, ktorá nás zmení…niekedy napríklad aj choroba môže byť cestou ku zdraviu a k uvedomeniu. Na živote je krásne to, že nám neustále ponúka riešenia, príležitosti k rastu a my si ich niekedy nechceme všimnúť, inokedy ich nevidíme a niekedy, keď sme pripravení, sa ich chopíme. Človek je totiž taký tvor, že sa viac bojí zmeny, hoci aj pozitívnej, než nešťastného života, na ktorý si už zvykol. Ale – ak je žiak pripravený, učiteľ sa nájde! Ja osobne som ešte nezažila hlbšiu a účinnejšiu terapeutickú metódu, už len preto, lebo integruje mnohé z nich do jednej.
Keď vidím človeka, ktorého život je očividne ovplyvnený takýmto blokom môžem mu nejako pomôcť, alebo najlepšie je keď na to príde sám?
Pomôcť niekomu bez toho, aby nás o to požiadal, alebo aby dával očividné signály že pomoc chce (napríklad topiaci sa, starenka ktorá spadla na ulici a nevie vstať a pod.), dnes už považujem za prekročenie jeho osobnej hranice. Mnohokrát som ju sama prekračovala. Musela som sa naučiť „umeniu“ – prizerať sa utrpeniu. Je dobré preskúmať, prečo pociťujeme nutkanie niekomu pomôcť aj keď on sám si to neželá – je to o nás, že sa na to nevieme pozerať? Čo to vo mne spúšťa? Akú ranu nemám zahojenú ja? Alebo je to o tom, že chcem byť za dobrého človeka? A nie som? Preto na to potrebujem prekračovať hranice iného človeka? Kto som ja? Aby ma mali radi? Tak úprimne – je to pomáhanie skôr o mne alebo o tom, komu pomáham? Čo ma vedie k myšlienke, že dotyčný to sám nezvládne a potrebuje na to mňa? Som silnejší, múdrejší? Je to pravda?
Človek má právo trpieť tak dlho a toľko, koľko potrebuje na to, aby čosi pochopil. Aby v sebe objavil vlastnú silu a znovu sa postavil. Niekto pritom potrebuje padnúť na dno, aby sa dokázal odraziť. Aby našiel znova chuť žiť. To neznamená, že nemáme pomoc ponúknuť, ak to tak cítime… Riešením cudzích záležitostí bez ich súhlasu, nevyžiadanými radami, zachraňovaním prešľapov a bránením tak prejaveniu sa zákona o príčine a následku možno odďaľujeme lekcie, ktoré sa majú naučiť a vďaka tomu dozrieť. Často sa stáva, že „pomáhača“ budú zneužívať toxickí ľudia, budú žiť z jeho energie, ktorá sa postupne celkom vyčerpá…Poznáte to? A potom si povieme staré známe: pre dobrotu na žobrotu. Namiesto pochopenia SVOJEJ lekcie. Iné je to v prípade, že sa jedná o bezbranné osoby. Každý človek má na to, aby požiadal o pomoc, keď ju potrebuje. A sme pri tom – naučil sa komunikovať svoje potreby. Prijal svoje obmedzenia a tiene ako niečo čo je jeho (každého) súčasťou a zvládol ich, resp. naučil sa s nimi žiť. Prekonal svoju pýchu. Zahodil očakávania, že ostatní sú povinní zaoberať sa ním natoľko, aby mu videli do hlavy, zistili čo potrebuje a na základe toho mu vyhoveli. Mám dojem, že tieto časy už sú preč, toto už nefunguje, aj keď voľakedy mohlo. Ľudia nie sú horší ako v minulosti, sú len – iní.
Zvyknú sa ľudia báť o svoje bloky?
Ľudia sa bola zmeny viac, ako čohokoľvek iného. Možno dokonca viac ako smrti. Smrť v porovnaní so zmenou je pre väčšinu úľava. Strach je skôr zo zomierania. Mimochodom, uvedomujeme si, že život je v podstate pomalým zomieraním?
Existuje tu teda strach zo života. Zmena je život, lebo plynie. Ako rieka. Preto dvakrát do tej istej rieky nestúpime. Aha, ako to do seba krásne zapadá. Zmena so sebou prináša niečo neznáme, niečo, v čom sa nevieme orientovať, nevychodené chodníčky. Rodičia nám dali dar – istotu, že ak pôjdeš tou cestou ako ja, dopadneš podobne ako ja. Chceš to? Výber je na Tebe. Vždy sa poteším odvážlivcovi, ktorý vykročil na novú, svoju vlastnú cestu. Ale k otázke – ak napr. svoj hnev na rodičov premením na silu bojovníka v športe, môžem vyhrávať medaile. Ale – prinesie mi to dlhodobú spokojnosť? Možno. Ak ti stačia medaile a ocenenia zvonka, nech sa páči. Ak chceš svoju osobnosť budovať zvnútra, veď pravdivý rozhovor so sebou samým. Vonkajší vietor cudzích reakcií nad tebou nebude vládnuť, môže len osviežiť, priniesť niečo nové.
Často sa blok rozplynie len tým, že ho prijmeme. Prijatie vždy posúva, odpor vyvoláva protiodpor.
Stretla si sa s tým, že ľudia svoje bloky považujú za niečo, čo tvorí ich osobnosť a boja sa ich zbaviť?
Áno. A nechávam im priestor. Z dôvodov, ktoré som spomínala vyššie. Ale priznám sa, bolo pre mňa ťažké naučiť sa žiť s tým, že mám kľúč a nesmiem ho dať do zámku, lebo to nie sú moje dvere…Ak s tým mám ešte problém, skúmam prečo a pracujem na sebe. Otváram svoje trináste komnaty.
Zvyknú sa ľudia s podobne traumatickými skúsenosťami zo života a teda podobnými blokmi združovať / priťahovať ?
Dobrá otázka. Zvyknú. Je to jeden zo zázrakov alebo zákonov života – podobné priťahuje podobné. Šanca vidieť, v čom sa cyklím pre toho, kto chce vidieť. Šanca cykliť sa ďalej spolu s inými pre toho, kto nechce vidieť.
Ak ste pár a jeden na sebe pracuje a druhý nie, postupne sa vzdialite. Ti, čo chcú spolu zostať v kvalitnom vzťahu a nielen zo zotrvačnosti, zvyku či strachu, musia komunikovať v prvom rade každý so sebou aj navzájom, aby spolu rástli.
Vie psychický blok postupom času rásť alebo sa strácať?
Sám od seba? Rásť, alebo skôr upevňovať sa, to áno. Niki Lauda po havárii pri ktorej mu zhorela tvár a takmer zahynul, chcel čo najskôr po zotavení sadnúť znova do auta a pretekať. Cítil, že ak to neurobí hneď, neskôr to už bude len ťažšie, resp. už nikdy to nespraví. A tak prekonal svoj blok, resp. predišiel mu. Naopak, mnohí ľudia so zlomeným srdcom sa často uzavrú a už nikdy sa zo strachu z bolesti neotvoria láske. Je to škoda, ale vybrali si to. Láska bez otvorenia sa – neexistuje – a otvorenie je svojím spôsobom vystavenie sa bolesti. Týmto ľuďom by som rada odkázala len toľko: ak si nedovolím žiť, nemám čo stratiť. Ak si dovolím žiť, v najhoršom sa zas ocitnem len tam, kde som teraz. Takže – nemám čo stratiť.
V Ceste existuje jedna technika, ktorú tu popíšem v súvislosti s lepším zvládaním emočne stresujúcich situácií. Zavrite oči a keď budete pripravený, prehrajte si na pomyselnom filmovom plátne frustrujúcu spomienku spojenú s konkrétnou emóciou, ktorej máte tendenciu sa vyhýbať. Pozerajte to od začiatku do konca akoby ste boli divákom filmu v ktorom hráte. Môže to byť aj séria spomienok s podobnou emóciou. Potom sa spýtajte samých seba: Aké podporné schopnosti a vlastnosti by mi boli pomohli, aby som rovnakú situáciu zvládol lepšie? Zapíšte si tie vlastnosti. Predstavte si, že vaše mladšie „ja“ zoskočí z plátna k vám, vy mu podávate po jednom tieto vlastnosti, ono ich vdychuje a zároveň preciťujte, aké by to bolo ich mať. Preciťovať tú vlastnosť je dôležité. Potom nech vyskočí znova na plátno a vy si tú spomienku/y prehráte znova, ako by sa bola/i odohrala/i, keby ste boli vtedy takto vyzbrojený. Pamätajte – situácie rovnaké, ale vy ste už iný. Ako sa to zmenilo? Ako reagujete? Čo hovoríte? Ako sa cítite? Ako na vás reaguje okolie? A vy čo na to? A zrazu máte víziu a zážitok nového správania v predtým frustrujúcich situáciách. Už to len vyskúšať v praxi. Príklady vlastností: sebaúcta, humor, odvaha, nadhľad, viera že všetko je v poriadku, empatia, sebaláska a pod. Vy viete.
A či sa vie psychický blok stratiť sám od seba? Všetko je možné. Ale – nespoliehala by som sa na to.
Chceš ešte niečo povedať na záver?
Nie je to z mojej hlavy, ale celkom s tým súzniem a hoci to zaznelo medzi riadkami, stojí za to to zdôrazniť: tou najväčšou prekážkou v živote sme si často my sami.
Ak chcete vedieť viac, napíšte Katke na: kborgulova@gmail.com
Pripravila Heňa Ďurovová, foto arch.
