Píše Slavka Kóňová
Kto má priateľov, má všetko…
Táto veta sa mi navždy vryje do pamäte, pretože v mojom prípade na 100% platí.
Dňa 13.2.2021 nás postihlo veľké nešťastie, v nočných hodinách nám začal horieť dom.
Kontajner, ktorý patril susednej firme, vzbĺkol, a keďže ho mali postavený priamo za našim domom, plamene vyšľahli do výšky, zapálili podhľady a začala horieť strecha… Našťastie som ešte nespala a tak sme spolu s mamou len rýchlo vybehli von, v papučiach, v pyžame a v mraze, pri mínus jedenásť stupňov sme sa iba bezmocne pozerali ako plamene postupne pohlcujú celú strechu.
Požiarnici našťastie prišli včas, no strechu nezachránili, tá zhorela celá, ale aspoň sa oheň nedostal do vnútorných priestorov.
Čo však nevzal oheň, vzala voda. Ráno začali pretekať stropy a bolo jasné, že všetko pôjde dolu. Začali sme všetko čistiť, vždy sa objavila nová škoda až z domu zostali iba obvodové múry a priečky.
A tu začal príbeh, ktorý vám chcem opísať a poďakovať za to, že mám takú skvelú rodinu, priateľov a dobrých ľudí okolo.
Keď sme sa ráno mohli vrátiť do domu a požiarnici nám povolili vstup, zrazu bolo u nás dvadsať ľudí, z ktorých som poznala možno piatich. Všetci okamžite pripravení pomôcť.
Firma p. Stančíka od nás z Ivanky pri Nitre okamžite pristavila auto s prívesom a ľudia z nášho okolia nám pomáhali zhadzovať zhorené časti krovu. Rodina, moji bratranci, sa hneď postarali o odvoz nábytku a zariadenia, aby sme aspoň niečo uchránili. Nebol čas na plač, na ľútosť či hnev, bolo treba okamžite konať. Nosili sme do auta nábytok, veci, oblečenie, všetko, čo sa dalo odviezť. Len som videla, ako mi, pre mňa niektorí úplne cudzí ľudia, ktorí prišli pomôcť, podávajú moje oblečenie, posteľnú bielizeň, obrusy, poháriky z vitrín, taniere a všetko ostatné. Suseda Marika Verešová navarila horúci čaj, kávu a upiekla klobásy a jaternici pre ľudí, ktorí boli na zhorenisku a pomáhali nám. Vonku boli ďalší ľudia a všetci behali, nosili, pomáhali. Ľudia z Ivanky, Branču a okolia nám nosili veľké plachty, aby sme dom mohli zakryť. Najbližšia rodina Guzmická a Višňovská nám okamžite poskytla ubytovanie. Možno neviete, ale strávili sme u nich najbližšie dva mesiace. Moja mama bývala u svojho brata, ja u svojho priateľa a ja som denne chodila na dom, večer sedela pri počítači a posielala fotky, doklady a bloky do poisťovni.
Starostka Ivanky pri Nitre nám okamžite pomohla organizačne, bolo treba hneď vybaviť rôzne splnomocnenia, potrebovali sme nejaké financie, jednoducho, kto to neprežil, nepochopí. Firma Pinstav, ktorá nám, mimochodom vo februári 2020 rekonštruovala vnútorné priestory domu, okamžite začala pomáhať aj teraz v roku 2021. Vďaka nim a spolupráci s bankou, kde sme mali dom poistený, sme sa za neuveriteľné dva mesiace mohli vrátiť späť. DOMOV.
Boli dni, keď u nás pracovalo dvadsať ľudí naraz. Opravila sa strecha, znova fungoval plyn, elektrina. Veci, ktoré bežne ani nevnímate.
Čo tým všetkým chcem povedať?
Keď nám bolo najhoršie, vtedy sa ukázali priatelia, ozývali sa mi ľudia, ktorých poznám z práce, klienti, ktorí boli so mnou na zájazdoch, priatelia, kolegovia, ľudia z Ivanky pri Nitre, ale aj ľudia, ktorí sa o tento tragédii dozvedeli.
Môj otec zomrel, ako 58 ročný, ale neopustili nás jeho priatelia, jeho kolegovia železničiari okamžite prišli s finančnou pomocou. V takejto chvíli si uvedomíte, že kto má priateľov, má všetko.
Veľké množstvo mojich kolegov, kamarátov, susedov či ľudí z Ivanky nám pomohli finančne, dobrým slovom a rôznymi darčekmi a radami, ktoré nám pomohli. Finančne sme rekonštrukciu zabezpečili z poistky, kde naozaj nám uhradili všetky škody spôsobené požiarom. Ostatné škody, ktoré vznikli následkom úprav, či už len následkom toho, že takmer štyri týždne bol dom otvorený, keď boli zhodené stropy, neboli dvere, záhradky zničené prácami, alebo keď vám dlažbu nezničí požiar, ale tých sto fúrikov naložených betónom a suťou určite…, tieto všetky škody sme si už museli vykryť my a to aj vďaka finančnej pomoci ozajstných priateľov.
Preto by som chcela poďakovať všetkým, ktorých mená by sa mi sem ani nezmestili, za každé jedno Euro, ktoré bolo naozaj použité na to, aby sme sa mohli slušne vrátiť späť.
Niekto povie, že máme teraz nový dom, krajší ako pred tým.
Áno, je to pravda, ten vidieť, ale nevidieť to, čo je za tým a to, čo sa už nikdy nevráti. To sú stále momenty, ktoré sa nám neustále vracajú, chýbajú nám osobné veci, ktoré sme museli vyhodiť, večer nedokážem žalúzie stiahnuť až dolu, lebo stále mám pocit, že musím vidieť von, či nehorí, keď si ráno robím hrianku, behám po celom dome či niečo nehorí, lebo cítim dym.
Niektorý nábytok to predsa len „neprežil“ a ja si stále idem zobrať nejakú vec predsa len do tej zásuvky, idem sa pozrieť do zrkadla, ktoré tam už nie je, a nemôžem sa tešiť na svoju posteľ… Tá totiž išla von ako prvá, pretože v nej bolo asi dvadsať centimetrov požiarnej vody. A veľa, veľa, ďalších vecí, s ktorými musíme žiť.
Všetko toto však nahradí fakt, že mám okolo seba dobrých ľudí, ľudí, ktorí sú ochotní pomôcť a môžem ich nazvať PRIATELIA.
PRIATELIA, ĎAKUJEME.
