JUDr. Igor Kršiak, autor pracuje v samospráve
Babičku predávajúcu kvetiny na námestí alebo jadierka pred štadiónom bez mihnutia oka spoplatníme, podnikateľa zarábajúceho státisíce EUR legislatíva nerieši a necháva bez povšimnutia.
Je pravda, že na národnej úrovni absentuje legislatíva, ktorá by upravila zdieľanú ekonomiku, do ktorej spadá aj zdieľaná mikromobilita ako e-kolobežky.
A je tiež pravda, že chýbajúca legislatíva nedáva mestám veľa možností regulovať alebo povoľovať prevádzku kolobežiek nad rámec zákona o cestnej premávke.
A nakoniec je tiež pravda, že síce kolobežky plnia svoju zábavnú alebo dopravnú funkciu, pre niekoho sú nočnou morou.
Zhrňme si čo o e-kolobežkách vieme:
- podľa zákona o cestnej premávke osoba, ktorá sa pohybuje po chodníku na kolobežke, smie používať pravú stranu chodníka, pričom nesmie ohroziť ani obmedziť ostatné osoby používajúce chodník
- rýchlostný limit jazdy na chodníku nie je stanovený
- kolobežku nie je nevýherný hrací prístroj alebo zábavný hrací prístroj, ktorý by sa dal zdaniť podľa zákona o miestnych daniach
- kolobežka je podľa zákona o prevádzke vozidiel v cestnej premávke označená ako „vozidlo“
- v prípade prevádzky kolobežiek nejde o zvláštne užívanie miestnej komunikácie
- prevádzkovatelia e-kolobežiek majú svoje obchodné podmienky, podľa ktorých na tejto kolobežke môžu jazdiť iba osoby staršie ako 18 rokov (povedzme si úprimne, že často jazdia práve mladšie osoby), pričom ich odstavovanie je možné iba na povolených parkovacích miestach (hniezdach). Ak je e-kolobežka odstavená mimo týchto povolených parkovacích miest, má prevádzkovateľ právo uložiť pokutu. Pokuta je ale zasa len príjmom prevádzkovateľa, ktorú samozrejme ale nikdy neuloží, lebo tým stratí klientov.
To, že o odstavenú alebo skôr odhodenú kolobežku zakopávame hoci kde, nie iba na to určených parkovacích miestach, snáď netreba rozoberať.
Čo teda mestá môžu, resp. mali by urobiť:
- určiť zóny so zákazom jazdy (napr. pešia zóna, okolie škôl a škôlok, domovov dôchodcov, t.j. zón, kde hrozí jazdou kolobežky riziko kolízie s chodcom, dieťaťom, seniorom a pod.)
- ďalej je možné určiť aj zóny so zákazom odstavenia alebo zóny s nízkou rýchlosťou
- a nakoniec za dôležite možno považovať právo mesta určiť odstavné stanovištia pre kolobežky, tzv. parkovacie hniezda.
Tu by som sa pozastavil.
Pokiaľ sa tvárime, že absentuje legislatíva na to, ako regulovať mikromobilitu, upriamil by som pozornosť na to, že mestá si môžu vymedziť plochy verejných priestranstiev, na ktorých budú odparkované kolobežky. O to viac, keď aj prevádzkovateľ má v obchodných podmienkach, že ich klienti musia vždy nechať kolobežku iba na takomto oficiálnom stanovišti.
Takto určené plochy verejných priestranstiev sa potom už dajú spoplatniť daňou za záber verejného priestranstva. Je predsa jasné, že keď na verejnom priestranstve zaberieme plochu parkoviskom pre kolobežky, nemôže túto plochu využiť už nikto iný.
Prečo, keď plochu 2m2 zaberie babička na námestí s predajom kvetín alebo jadierok pred štadiónom, tú zdaníme za záber verejného priestranstva, a podnikateľa s celkom kvalitným ziskom si nevšímame?
V meste je cca 200 kolobežiek, keď zoberieme, že 1minúta stojí 0,10EUR a jedna klobežka je prenajatá cca 5-6 hodín denne, to máme zisk z 1 kolobežky za mesiac cca 1.000 EUR, zisk za 200 kolbežiek je už slušných 200.000 EUR za mesiac !
Treba v tom vidieť, samozrejme, dva pohľady.
Podpora mikromobility a nemotorovej dopravy je naozaj dobrá a moderná forma, ako kvalitne rozvíjať mestá a pozitívne vplývať na životné prostredie a takéto niečo treba vždy a za každých okolností podporiť.
Na druhej strane podnikanie s kvalitným ziskom si tiež pýta svoju „daň“ pre mesto, mesto by malo mať právo zaplatiť dane od podnikateľa….
Veď, keď musia všetci iní…..tak prečo niekto nemusí.
