Píše Juraj Veverka
Slovensko je špecifické v mnohých oblastiach a zákonoch. Medzi jednu takúto raritu patrí napr. aj kolúzna väzba. Podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, je dôvodom na vzatie obvineného do väzby obava, že bude vplývať na spoluobvinených alebo na svedkov, prípadne mariť dôkazy (kolúzna väzba).
Jedno, čo sa však nikde nepíše, je lehota tejto väzby.
Podľa § 76 Trvanie väzby:
(6) Celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť
a) dvanásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,
b) tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,
c) štyridsaťosem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
(7) Z lehoty uvedenej v odseku 6 pripadá na prípravné konanie najviac
a) sedem mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre prečin,
b) devätnásť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre zločin,
c) dvadsaťpäť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin.
Pre porovnanie:
Podľa § 72a ods. 3 Trestného poriadku Českej republiky väzba z dôvodu uvedeného v § 67 písm. b) (v podmienkach SR ide o kolúznu väzbu v zmysle § 71 ods. 1 písm. b) môže trvať najdlhšie tri mesiace.
Treba si uvedomiť zásadnú vec, že kolúzna väzba smie trvať iba nevyhnutnú dobu.
Aj z tohto dôvodu je kolúzna väzba označovaná ako donucovací prostriedok na vytváranie tzv. kajúcnikov. Áno, všetkých tých, ktorí sa doznali k trestnej činnosti a dnes si behajú po slobode a dokonca si užívajú aj svoj ulúpený majetok. Cesta od priznania k trestnej činnosti po slobodu teda nemusí byť ani zdĺhavá, nakoľko výpovede týchto, dnes už svedkov, nikto údajne nepreveruje. Napr. takému p. Lipšicovi, bývalému agentovi (zdroj), dnes špeciálnemu prokurátorovi, a teda hlavnému strojcovi kajúcnikov, stačí, aby ste povedali to, čo vám odporučí, alebo ukázali prstom na správnu, v niektorých prípadoch, nežiadúcu osobu.
Či už vinný alebo nevinný, vyšetrovateľ úkony nekoná a vám zostáva jediné:
⁃ začať spolupracovať a vypovedať veľakrát podľa priania,
⁃ čakať a iba premýšľať o svojom osude,
⁃ podať žiadosť o prepustenie z väzby.
Otázka je, čo vlastne robí dozorujúci prokurátor a koho záujmy svojim konaním zastáva.
Asi nemusím veľmi hovoriť o 3. možnosti, pretože tá je vo väčšine prípadov iba formalita. Jediný, komu to zatiaľ prešlo a bol takmer do mesiaca a do dňa prepustený, bol p. Haščák. Teatrálne vystúpenie zo zadržania tohto pána, ktoré skôr pripomínalo spoločnú prechádzku Haščáka s členmi policajného zboru a súčasne politická hra p. Matoviča, sa v tomto prípade celkom rýchlo skončila a nikto z kompetentných už akosi nevidel dôvody na väzobné stíhanie. Dôvody na prepustenie boli jasné, “Senát dospel k záveru, že existencia väzobných dôvodov u obvineného nie je daná”, a tak NS SR mávnutím ruky zrušil uznesenie ŠTS zo 4.12.2020. Súd tiež konštatoval, že nebola splnená ani materiálna podmienka väzby – teda dôvodnosť trestného stíhania. Laicky povedané “ skutok sa nestal“. A ja sa teda pýtam, na základe čoho bolo pred tým rozhodnuté o jeho väzobnom stíhaní? Avšak čuduj sa svetu, po p. Haščákovi sa odvtedy zľahla zem a oči novinárov sa rozkazom upriamili inam. Tieto slovenské náhody.
Každopádne, i keď si niektorí myslia, že zadržaný človek musí byť len vinný človek a spravodlivosť či demokracia existuje, je čas si uvedomiť, že nie je všetko len čierne a biele. Celé dokazovanie funguje príkladným spôsobom. V prípravnom konaní sa častokrát doslova taktizuje s plánovaním výsluchov jednotlivých svedkov tak, že sa vypočúvajú menej podstatní svedkovia. Tak vo veci nevznikajú prieťahy, pretože sa koná, avšak podstatní svedkovia, vo vzťahu ku ktorým bola konštatovaná kolúzna obava, vypočúvaní nie sú.
„V takýchto prípadoch sa trvanie kolúznej väzby v prípravnom konaní „naťahuje“ a odôvodňuje sa tak, že vyšetrovanie ešte nebolo skončené, vec je dôkazne náročná, vyšetrovateľ priebežne koná, avšak ešte bude nutné vypočuť svedkov, na ktorých by obvinený mohol kolúzne vplývať.“ JUDr. Šamko. (zdroj)
„Väzba a jej ďalšie trvanie by skutočne malo byť výnimočným a vždy iba fakultatívnym opatrením.“
Alebo rád uvediem aj iný príklad. Voči obvinenému sú určité dôkazy, ktoré sú následne vyšetrovateľom založené v spise. No nie všetky tieto dôkazy, PRE / PROTI, sa so spisom dostanú aj k sudcovi pre prípravné konanie, ktorý má následne rozhodovať o žiadosti obvineného o prepustení z väzby. Tu dochádza k akejsi tichej hre s dôkazmi a doslova k ohýbaniu práva. A prečo? Ak bude totiž obvinený žiadať svoje následné prepustenie, čo samozrejme bude, zrazu sa vynoria nové dôkazy, resp. najnovšie používaná formulka „časom môžu pribudnúť noví svedkovia”. Toto vyjadrenie, na základe ktorého sa človek zneužívaním práva opäť ocitá vo väzbe, je, alebo môže byť iba strojená domnienka , ktorá sa absolútne nemusí zakladať na pravde, na faktoch či skutočnosti.
Aj preto sa dnes rozoberá táto, pre určitých ľudí akými sú p. Kolíková, p. Remišová či p. Lipšic, citlivá téma a veľmi sa stavajú na zadné so slovami, „zmena zákona o výkone väzby sa nesmie meniť, aby sa nenarušilo trestné stíhanie”. Ale je to naozaj tak, alebo by sa vytratil skvelý nástroj na tvorcu kajúcnikov?
