UROBME KULTÚRU ZNOVA VEĽKOU
Nechcel som vám tým kaziť silvestrovskú náladu, ale v posledný deň roka som sa dozvedel správu, ktorá ma dokonale rozladila: po niekoľkých desaťročiach svojej existencie zanikajú tri slávne literárne periodiká: Literárny týždenník, Romboid a Dotyky. Nedostali totiž dotáciu z Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
Ako dôvod sa uvádzajú výhrady ku grafickej a obsahovej stránke časopisov. Naopak, dotáciu dostali dve kultúrne prílohy denníka Sme – síce to neboli veľké sumy, každá vo výške ceny jedného prasaťa z farmy štátneho tajomníka ministra pôdohospodárstva, ale prežijú z toho…
Považujem to za donebavolajúci škandál, ktorý potvrdzuje, že k moci sa dostali polovzdelaní kultúrni analfabeti, ktorí odstraňujú rozmanité pohľady a diskriminujú všetkých, ktorí nezdieľajú ich politické názory.
Zachytil som arogantný postoj (nie prekvapujúco zdieľaný aj poslancom za SaS Petrom Osuským), že ich nebude škoda, lebo veď taký Literárny týždenník bol iba platformou „starých literátov a kritikov z mečiarovských čias, komunity ohrdnutých treťotriednych pisálkov, ktorých nik nemal záujem čítať“…
Literárny týždenník nie je mojou platformou, ale to predsa neznamená, že budem požadovať zákaz všetkého, čo nezodpovedá môjmu pohľadu na svet, a preto sa pýtam, akým právom nazýva niekto Etelu Farkašovú (jednu z najlepších slovenských prozaičiek a nositeľku Krištáľového krídla), skvelého básnika Štefana Moravčíka, špičkovú literárnu vedkyňu profesorku Máriu Bátorovú a ďalších tvorcov „treťotriednymi pisálkami“??
V kresle ministra obrany sme nemali väčšieho grázla a hulváta ako dnes, konštatuje Eduard Chmelár
Kam sme sa to dostali, že nejakí pologramotní hejteri budú určovať, kto má nárok prežiť, a navyše podľa politických kritérií?
Pripomínam, že každý z týchto periodík je v kultúrnych dejinách Slovenska pojmom. Romboid (pomenovaný podľa prelomovej básnickej zbierky Laca Novomeského) vychádzal vyše 55 rokov, založil ho Miroslav Válek, na poste šéfredaktora sa vystriedali Alexander Matuška, Pavel Vilikovský či Ivan Štrpka, a stala sa z neho výkladná skriňa slovenskej literárnej kritiky. Bez Dotykov, ktoré viedli básnici Ján Zambor, Jožo Urban či Maroš Bančej, by sa oveľa ťažšie presadzovalo niekoľko generácií mladých literátov.
A obrovský historický význam Literárneho týždenníka, ktorý zohral nezastupiteľnú úlohu pri nastoľovaní najdôležitejších spoločenských tém pred rokom 1989 a stal sa legendou, do ktorej písali tí najrozmanitejší tvorcovia, disidenti a začínala tam aj moja maličkosť, vari nemusím obzvlášť pripomínať.
Pamätám sa, že to bolo jediné periodikum, na ktoré sa stáli pred revolúciou každý štvrtok ráno dlhočizné rady, lebo mal štátom limitovaný náklad. Ja viem, že dnes nemá svoje najlepšie časy, ale to je po prvé dané aj podporou kultúry v tomto štáte a po druhé, nemôžeme predsa zakaždým, keď to ide s časopisom dolu vodou, ho jednoducho zrušiť alebo zakázať.
Eduard Chmelár: Progresívni trollovia v službách americkej propagandy
Takto to robili len fašisti a komunisti.
A takýmto štýlom by sa Slovenské pohľady nikdy nestali najstarším literárnym časopisom v Európe, ak by sa zakaždým, keď ich úroveň upadala, ukončilo ich vydávanie. Kultúrne časopisy, to nie sú Sulíkove teplé rožky a Matovičove reďkovky, aby o ich existencii rozhodoval trh. Je to len potvrdenie dlhodobého trendu, že kultúra na Slovensku dramaticky upadá. Následky už dávno pociťujeme, aj keď si to mnohí ešte nevšimli.
Táto spoločnosť totiž znepokojujúco stráca vkus. Uvediem len jeden príklad z mnohých – nadšenie z premiéry filmu Jozef Mak, ktorému som veľmi nerozumel. Nie že by sa to nedalo pozerať, ale bol to len priemerný film s nepresvedčivými hereckými výkonmi, nevýraznou réžiou od najpreceňovanejšieho filmového tvorcu súčasnosti a zle vystavaným scenárom, ktorý nedokázal zachytiť Hronského poetiku. Ale diváci majú už natoľko zdeformovaný vkus, že vždy, keď vidia slovenských hercov, Oravu, drevenice a pôvodnú tvorbu, majú pocit, že sú svedkami niečoho výnimočného. Tejto spoločnosti tu tri desaťročia systematicky ničia kultúrnosť rôznymi reality show, ktoré nie sú odrazom dobového vkusu, ale jeho zámerným podliezaním a oslovovaním tých najspodnejších prúdov v našom vedomí.
Tento úpadok zasahuje aj tých, ktorí sú voči týmto trendom zdanlivo imúnni. Sám som to pozoroval na sebe, keď som nedávno zachytil kúsok z epizódy seriálu Dallas, ktorý sme pred tridsiatimi rokmi všetci považovali za najväčší odpad a dnes (po skúsenostiach so súčasnou tvorbou) sa mi videlo, že to nie je až také strašne zlé…
Kultúra je živý, komplexný a veľmi zložitý organizmus. Vyžaduje si vzdelaných a kultivovaných aristokratov ducha, ktorí chápu, že to nie je žiadna okrajová nadstavba, ale bytostná súčasť spoločnosti a jej národnej identity. Ale ak stojí na čele rezortu hochštapler, ktorý len pasívne asistuje pri rozhodnutiach, ktoré si vymyslia páni v iných rezortoch, nebojuje za svoje inštitúcie a nemá žiadnu koncepciu, potom dochádza k nepredstaviteľným škodám, ktoré sa budú v nadchádzajúcich rokoch len ťažko naprávať.
Najväčšiu vinu za stav rezortu však nekladiem dezorientovanej ministerke, ktorá sa ku korýtku dostala preto, lebo ho nikto iný nechcel, ale mlčiacim prominentom, ktorí tento rezort najviac spolitizovali. Richard Stanke, Juraj Kemka, Maroš Kramár, Táňa Pauhofová a podobní by už nemali liezť na žiadnu tribúnu, pretože svojím zbabelým mlčaním už nie sú žiadnymi autoritami, ostali z nich iba tie povestné „zneužívané tváre“ (ako hovorieval Marián Labuda), ktoré zneužívajú svoju lepšiu poznateľnosť na manipuláciu davov a z ktorých si súčasná mocenská štruktúra urobila užitočných idiotov.
Preto mi prepáčte, že sa budem na záver opakovať a budem to hovoriť dovtedy, kým si to politické elity v tejto krajine neosvoja: Skutočnú a trvalú zmenu k lepšiemu môže priniesť jedine kultúra. Od tej sa musí všetko začať a v nej to musí všetko koreniť.
Malý národ nemôže vyniknúť zahraničnými automobilkami, cudzími vojenskými základňami a megalomanskými projektmi, ale jedine hĺbkou svojej kultúry, ktorá nás robí takými jedinečnými často až v svetovom meradle. Nikdy nebudeme riadiť svet, ale vždy ho môžeme inšpirovať svojím unikátnym kultúrnym prínosom. Nezadusme svojho ducha hýčkaním v povrchnosti.
Napokon, dnes sa otvárajú reštaurácie, ale kiná a divadlá zostávajú stále zatvorené. Cez okienko vás však v SND neobslúžia. A kultúra, ktorá zostáva na chvoste záujmu verejnosti, je zrkadlom našej úrovne. Urobme z kultúry prioritu tejto chorej otrávenej spoločnosti. Nikdy to nebude zbytočná investícia.
Text: Eduard Chmelár, fb
