Slovenský reprezentant v kulturistike Štefan Havlík šokoval celé Slovensko. Napísal otvorený list slovenskej prezidentke Zuzana Čaputovej a verejne sa vzdal svojho vojenského vyznamenania. Dôvod? Ignoruje názory ľudí, napísal v liste. Mňa zaujímalo, prečo toto všetko urobil, ako na to reagovali ľudia a prečo sa vlastne športovec začne zaujímať o politiku. Odpovedá slovenský reprezentant v kulturistike Štefan HAVLÍK.
Najskôr by ma zaujímalo, či ste sa už stretli s nejakou odozvou na váš otvorený list prezidentke, ak áno, aké boli na to reakcie ľudí?
Odozva na môj list úradu prezidenta je neuveriteľná. Komentáre a zdieľania na sociálnych médiách sa rátajú na tisíce a posielajú mi obrovskú energiu. Ľudia mi ďakujú za odvahu a úprimnosť. Dostávam osobné správy a telefonáty od rôznych osobností alebo bežných ľudí. Čo ma hlavne prekvapuje je reakcia starších ročníkov, niekedy aj 80+. Ľudia píšu, že majú po prečítaní listu husiu kožu, alebo slzy v očiach. To som naozaj nečakal. Samozrejme sa nájdu aj takí, ktorým sa nepáči obsah, alebo forma. Pre nich som iba “dezolát”, alebo hlúpy kulturista, čo sa nevie slušne chovať. To je v poriadku, nečakal som iba pozitívnu reakciu, ale na moje veľké prekvapenie je ich naozaj iba za hrsť hrachu.
Čo vás podnietilo k tomu, že ste to urobili? Prečo?
Ráno som sa zobudil s pocitom, že asi vybuchnem. Potreboval som tie myšlienky dostať zo seba von. Za 30 minút to bolo hotové. Bolo to veľmi spontánne rozhodnutie. Potom som si to čítal chvíľu dookola a poslal pár priateľom, nech mi povedia svoj názor. Výsledok vidíte. Čo však tomu predchádzalo je trochu na dlhšie.
Ak môžem, rád by som niečo o sebe povedal a ľudia lepšie pochopia, kto som a čo ma k tomu viedlo. Narodil som sa v roku 1975 v Košiciach a tohto roku budem mať 47 rokov. Maturitu som dokončil na gymnáziu a začal študovať na Stavebnej fakulte Technickej univerzity. Chcel som byť architekt. V tom čase som sa už seriózne venoval tréningu s činkami a začal som súťažiť v športovej kulturistike. V tom období som okrem štúdia na vysokej škole dvojfázovo trénoval, učil matematiku na stavebnom učilišti, pracoval v telocvični za barom a dával súkromné hodiny matematiky ako pomoc na prijímacie skúšky na strednú a vysokú školu. Dnes vôbec nechápem, ako som to všetko stíhal. Výsledok bol ale taký, že som vysokú školu nakoniec nedokončil a venoval som sa športu. Proste som v tom videl veľký priestor na realizáciu, išlo mi to a videl som výsledky. Toto píšem pre tých, čo si myslia, že úspešný športovec nemôže byť nič iné len telo bez mozgu.
Po 10 rokoch tréningu som sa stal v roku 1999 reprezentantom Slovenskej republiky v kulturistike a cestoval som na svoje prvé majstrovstvá Európy. Skončil som na 10 mieste a bol to začiatok úžasného dobrodružstva a športovej kariéry. Od tej chvíle som túžil po tom, aby na konci dňa hrala slovenská hymna. To sa mi naozaj podarilo už o 2 roky a zopakovalo sa to ešte niekoľkokrát. Veľakrát som si pri našej hymne aj poplakal. Je to neuveriteľný pocit, zmes pocitu z víťazstva a národnej hrdosti. Neviem to slovami viac opísať. Som päťnásobný majster Európy, majster sveta a 23-krát som vyhral titul absolútneho víťaza na medzinárodných pohárových súťažiach. Nakoniec som ukončil športovú kariéru v roku 2015 a od vtedy sa venujem trénerskej činnosti.
Prečo ste napísali list úradu prezidenta?
V prvom rade chcem povedať, že som súčasného prezidenta nevolil. Rýchlokvasená, médiami podporovaná bábika nemá na poste prezidenta čo hľadať. To je môj názor. Stále som sa čudoval, ako môžu ľudia veriť iba reklame a naučeným frázam a neriešia históriu, vedomosti a morálne zásady kandidáta. S tým momentálne nič nespravíme, ako sa hovorí „Koho ste si zvolili toho máme, ale trpia všetci“. Poučíme sa? To sa uvidí. Prezident je najvyšší ústavný činiteľ, hlava štátu a najvyšší veliteľ ozbrojených síl. Vraciam vojenské vyznamenanie a adresát je z toho titulu úplne presný.
Prečo som to urobil? Pozrime sa okolo seba, kde žijeme a čo sa zmenilo za posledné dva roky. Začalo to Covid mediálnou hystériou nepresných testov. Rozohrala sa tu veľmi veľká hra a veľa z nás vďaka ohnutým chrbtom stále nevidí pred seba. Pozrime sa ako ľudia žijú, alebo skôr živoria a stále čakajú na zázrak. Pod neuveriteľným strachom dýchať čerstvý vzduch sa ľudia podrobili a odovzdali svoj život do rúk zapredaných politikov. Politikov, ktorí sa starajú len o svoje plné bruchá a tešia sa terajšej nedotknuteľnosti. Užívajú si pocit moci a som presvedčený, že sú to väčšinou morálne aj duševne narušení jedinci.
Tak ako som napísal v liste, ľudia sú hladní, nešťastní a žijú v strachu. Prečo je to tak? Mám na to jednoduchú odpoveď. Dovolili to! Mojím životným mottom je „Len to budú s tebou robiť, čo im dovolíš“, a tým sa aj riadim. Niekedy to nie je jednoduché, ale môžem sa pokojne pozerať do zrkadla.
Aký je váš názor na pandémiu a to všetko, čím žijeme dva roky?
Od začiatku tohto Covid cirkusu bojujem. Keď to prišlo samozrejme sme nevedeli, čo sa deje a aj ja som si nakúpil masku, celotelový odev a gumené čižmy. V priebehu pár týždňov som ale pochopil, že tu niečo nesedí a prázdne stanové tábory pripravené pre nával chorých, alebo videa z prázdnych nemocníc ma len utvrdili v tom, že sa tu začína rozbiehať neskutočná kampaň. Kam to celé povedie som v tej dobe netušil. Vtedy som si povedal, že ja toto divadlo hrať nebudem.
A tak vzniklo to prvé video…
Internetom sa v roku 2020 začalo šíriť video „Ja si rúško nedám“ … to som bol ja. Boli sme so snúbenicou nakupovať v potravinách. Najprv prišiel pracovník SBS, potom vedúca predajne a nakoniec policajti. Pekne sme sa porozprávali, vysvetlil som im, že som slobodný človek, nič som neporušil a nakoniec sme odišli s nákupom. Z celého incidentu som si nahral video a zavesil ho na FB. Bola to prvá lastovička, do vtedy sa systému verejne nik nepostavil a ja som čakal, že ľudia dostanú odvahu a budú sa chovať rovnako. Nestalo sa. Od vtedy som mal takýchto zážitkov viac a raz ma dokonca zamkli v predajni potravín. Samozrejme som znova odišiel s nákupom a poučoval policajtov o zákonoch. Virálne bolo tiež video z predajne OBI, kde som išiel kúpiť fúrik. Zavolal som policajtov na SBS-károv, ktorí ma nechceli pustiť do predajne a policajt si nakoniec dal povedať a ja som odchádzal s fúrikom domov.
Od vtedy som podal pár trestných oznámení, ale keď som videl ako sa to všetko ututláva pod koberec a vyšetrovateľ mi, napríklad, povie, že to, že ma zamkli v predajni kvôli rúšku je preto, že mali podozrenie, že chcem niečo ukradnúť, som pochopil v akej právnej „riti“ sme skončili. Teraz len zbieram svedectvá a dôkazy, ak sa niečo podobné zopakuje a počkám si, kým sa obnoví právny štát. Trestné činy segregácie, apartheidu, mučenia v štádiu pokusu či hrubého nátlaku sú nepremlčateľné. Nie, nie som pomstychtivý, ale toto treba spraviť pre budúce generácie. Aby tí, čo porušujú základné ľudské práva len na základe tlačových správ politikov, tí, čo porušujú zákony a ústavu dostali spravodlivé tresty. Ak sa to nespraví, bude sa to v blízkej dobe opakovať. Inak bežne chodím na poštu, alebo do obchodov a predstavte si normálne si nakúpim, alebo vyriešim veci, ktoré potrebujem. Ja som si len povedal, že mňa sa toto celé, čo sa tu deje, netýka a bytostne som sa s tým stotožnil. A predstavte si, systém ma „nevidí“. Ak sa náhodou stane, že natrafím na sfanatizovanú osobu v silnej hypnóze, vyriešim to privolaním hliadky polície. Už sa mi stalo, že som volal aj policajtov na policajtov. Bolo to smiešne, lebo prítomný policajt sa tak zľakol, že zrazu nič neriešil a nechal ma ísť.
K tým videám chcem ešte povedať jednu vec. Nie, nerobím to pre popularitu a ani netrpím nedostatkom pozornosti. Viete, ja už som bol aj v televízii, aj v novinách o mne písali, dokonca som bol na titulnej strane bulváru. Toto vôbec nepotrebujem. Robím to kvôli sebe, mojej rodine a svojim deťom. Ak to pôjde príkladom pre ostatných budem len rád.
Čo bol ten povestný klinec do rakvy vašej trpezlivosti?
Vláda tu likviduje úplne všetko. Právo podnikať, právo na lekársku starostlivosť, právo na vzdelanie, právo zhromažďovania, obmedzovanie volebného práva vyhláškami ÚVZ … mohol by som pokračovať do zajtra. Schválením a podpísaním „obrannej dohody s USA“ sa ale stalo niečo, čo by som nečakal ani v najhoršom sne. Prišli sme o kontrolu nad naším územím a nebudeme to vedieť nijako ovplyvniť. Blízka budúcnosť ukáže čo sa vlastne v skutočnosti stalo.
Spomenuli ste, že sa vzdávate vyznamenania. Za čo ste ho dostali, všimla som si že máte aj vojenskú hodnosť, ste vojak?
V roku 2001 som narukoval na základnú vojenskú službu do Vojenského športového klubu DUKLA Trenčín. Bol som nádejný reprezentant a aktuálne v príprave na majstrovstvá Európy. Tie preteky som aj vyhral a už vtedy som dostal ponuku po skončení ZVS na profesionálnu vojenskú službu ako športový inštruktor. V armáde som následne slúžil 16 rokov. Mojou náplňou práce bolo nosiť medaile, čo som vzorne plnil. Z ME a MS som doniesol za tie roky dokopy 11 medailí z toho 6 zlatých. Dvakrát som bol ocenený ako najúspešnejší športovec rezortu ministerstva obrany a v roku 2004 som obdržal aj vojenské vyznamenanie.
Vy ste reprezentant Slovenska v kulturistike, ak som správne zachytila, ste majster sveta a niekoľkonásobný európsky šampión IFBB v kulturistike a tvorca online tréningového systému WORKOUTIC. Nemáte strach po otvorenom liste o svoju kariéru?
Aktívnu športovú činnosť som ukončil v roku 2015 a od vtedy sa venujem trénerskej činnosti. Vytvoril som tréningový systém Workoutic, ktorý dokáže generovať jedálničky a tréningové plány na mieru užívateľa. Je to veľmi sofistikovaný program a ja som konečne reálne využil aj moje matematicko-logické schopnosti. Ak chcú ľudia zmenu a niečo spraviť pre svoje zdravie a postavu sú vítaní.
Kto je Štefan Havlík? Prečítajte si viac.
A či mám ja strach? Už podstata otázky je náš problém. Všetci sa o niečo boja.
O akú kariéru, alebo o čo sa ja mám báť. Tu úplne uniká všetkým podstata života. Ja tu nie som pre to, aby som sa stále niečoho bál. Sme v situácii kde buď budeme robiť kompromisy a skončíme veľmi zle, alebo budeme bojovať za normálny život pre naše deti. Zdá sa Vám, že chcem tak veľa? Aby moje deti dýchali čerstvý vzduch a aby im nad hlavami nelietali americké stíhačky?
Chcem robiť a živiť sa tým v čom som dobrý a čo ma baví. Byť vzorom pre ostatných a motivovať ich na ceste k lepšiemu a kvalitnejšiemu životu. Kto sa chce báť, nech sa bojí aj pavučiny v rohu miestnosti, mňa sa to netýka.
Pôsobili ste aj v USA, ako ste sa tam dostali, čo ste tam robili a prečo ste sa vrátili domov?
Do USA som odišiel kvôli kulturistike. Prestúpil som do tábora profesionálov a väčšina pretekov sa odohráva práve tam. Bolo to jednoduchšie kvôli cestovaniu a snažil som tým viac zviditeľniť aj na americkej pôde. Podpísal som dohodu so známym americkým trénerom a dostal sa do kulturistických médií. Výsledkom bolo viacero finálových umiestnení na prestížnych súťažiach. Vrátil som sa na začiatku Covid hystérie. V Amerike zatvorili fitká, nemal som z čoho platiť nájom a doma ma potrebovala moja rodina.
Listom ste sa postavili proti pôsobeniu armády USA na našom území, prečo, keď vás tá krajina v podstate určitú dobu živila?
Ak si niekto myslí že príde do USA a budú mu padať pečené kurčatá na hlavu je na veľkom omyle. Život v USA je nekompromisný a tvrdý. Všetko je tam extrémne drahé a vláda Vás nechce. Povedať, že ma krajina živila je veľký omyl. Živil som sa sám a platil dane. Hľadať však spojitosť medzi mojim pobytom v USA a „zmluvou o amerických základniach“ je však úplne mimo akúkoľvek logiku. Ja som Slovák a je úplne jedno kde mám posteľ. Moja rodina žije na Slovensku a je mojou povinnosťou ich chrániť.
Prežili ste tam americký sen? Ako vnímate rozdiely medzi Slovákmi a Američanmi? Aký je najpodstatnejší rozdiel medzi oboma kultúrami, podľa vás?
Americký sen … aj áno – aj nie. V prvom rade som si dokázal, že na to mám. Prísť do cudzej krajiny bez lepšej znalosti jazyka a prežiť tam 6 rokov. Naproti tomu to bol permanentný stres, či budem vedieť všetko zaplatiť. My so snúbenicou sme bývali v Miami Beach, na mieste kde väčšina ľudí túži stráviť aspoň týždeň dovolenky. Bolo to pekné miesto, samý piesok a oceán, ale aj tak nám po chvíli začali chýbať naše lúky a les. Rozdiel medzi Slovákmi a Američanmi vo všeobecnej rovine vidím hlavne v spotrebnom štýle života. Systém v USA je postavený na zadĺžení ľudí. Čím viac dlhov máte a pravidelne splácate, tým máte lepší kredit a môžete si znova požičiavať. Ak sa človek dostane do problémov, vyhlási osobný bankrot, súd mu vymaže dlhy a ide od začiatku. Slováci sa dlhov boja a radšej žijú skromnejšie podľa toho, na čo vlastne majú.
Zabŕdli ste dosť do politiky, chcete sa nebodaj v politike angažovať? Ozaj, čo si myslíte o súčasných slovenských politikoch?
Keď štát začal šikanovať vlastných občanov a ja som začal zverejňovať videá o nerešpektovaní nezmyselných opatrení začali sa ozývať ľudia na podporu. V tom čase sa ku mne dostali právne analýzy JUDr. Adriany Krajníkovej, ktorá sa ako prvá ozvala z právnej obce. Pár dní na to sme sa stretli a spriatelili sme sa. Adriana je úžasná bojovníčka a jej právne analýzy používal aj JUDr. Štefan Harabin pri svojich argumentáciách. Adriana vtedy prišla s myšlienkou, že založíme politickú stranu, nakoľko podpora od ľudí bola obrovská. Začali sme zbierať podpisy, ale kvôli núdzovému stavu sa nám to nakoniec nepodarilo. Všetci sedeli doma a triasli sa od strachu. Dostal som aj inú ponuku od nemenovanej politickej strany, ale nechal som to tak. Rozhodol som sa inak. Keď som sa zamyslel na tým, že by som mal sedieť v poslaneckej lavici a počúvať niektorých poslancov tak mi prišlo z toho zle. Toto nie je život aký ja chcem žiť.
Parlament SR je hniezdo negatívnej energie a to je to, čomu sa ja bytostne vyhýbam. Čo si myslím o vládnych poslancoch som vyjadril v liste. K opozícii poviem len toľko, že sú to bábovky. Chovajú sa podľa prieskumov, ktoré aj tak niekto zmanipuluje. Ako môže niekto zastupovať druhých, keď nedokáže bojovať ani sám za seba. Keď sa na nich pozerám ako poslušne pochodujú zamaskovaní po parlamente chce sa mi vracať. Potom vybehnú pred parlament medzi ľudí a vykrikujú naučené frázy.
„Páni politici, zahoďte masky a konečne raz a navždy skončite túto frašku. Mimo kamier to máte aj tak všetci dole, alebo pod nosom. Je to trápny alibizmus. Ste všetci do jedného chudáci.“
Opozícii tento stav vyhovuje. Organizujú štrajky, vlastne pardón, politické mítingy, ľudia prídu pokričia si, zamávajú zástavami a ide sa domov. O týždeň prídeme znova. Preferencie zatiaľ pekne pomaličky rastú.
Chodievate na protesty aj vy?
Ja sám som sa zúčastnil mnohých protestov. Stál som pod vodným delom a voda mi striekala nad hlavou, vedľa hlavy mi letela betónová dlaždica, alebo policajt strelil gumeným projektilom do krku pána čo bol kúsok odo mňa.
Deň pred schválením spomínanej „dohody“ som bol na proteste pred parlamentom tiež. Chvíľu som stál v dave a sledoval ľudí. Na pódiu sa striedali rečníci a bolo to znova to isté čo som počul už pred tým. Spievali sa pesničky a hrala aj hymna. Prešiel som sa pred policajným zástupom a pozeral do očí vystrašených chlapcov. Väčšina z nich s jednou striebornou hviezdičkou na hrudi čo nedávno opustili policajnú akadémiu. Prešiel som na koniec a prihovoril sa posledným dvom. „Chalani, čo si myslíte, má toto vôbec nejaký zmysel?“ Jeden odpovedal „To musíte Vy vedieť, ja som v službe a chránim verejný poriadok!“, druhý bol odvážnejší „ Úprimne, nie nemá, treba to vyhádzať všetko von!“. Ešte som sa ich opýtal ako dlho tam stoja a odpoveď ma prekvapila. Od 10:00. Bolo asi šesť pod večer a tí policajti tam stáli v zime na jednom mieste bez jedla a bez vody osem hodín. Vtedy som pochopil, že tá vláda padne sama veľmi skoro. Nedokážu sa postarať ani o tých čo im chránia ich tučné skorumpované zadky.
Na záver použijem citát z filmu Jánošík. „Hlavu hore bedač, raz aj šibenice rozkvitnú!“
Pýtala sa Hena Ďurovová
