Píše Eka Balašková, predsedníčka ZO Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska v Komárne
Začnem najskôr krátkou anketou.
Erik (30), slabozraký: Som ITčkar a môj bežný pracovný deň je dosť hektický. Cez lockdown sme všetci z firmy pracovali z domu a nevyhlo sa to ani mne. Zistil som, že cez program na to určený je práca z domu veľmi pohodlná – bežne je oblek mojimi „montérkami“, lebo môj šéf si potrpí na to, aby sme „nechodili do roboty ako šupáci“. Takže doma som si užíval to, že si sedím za pc v starých teplákoch a pohodlných vyšmatlaných papučiach. Zo začiatku som to hnal do extrémov, že som ostal celý deň v pyžame, na raňajky som si dal cesnakovú hrianku a podobne, ale potom som na Vianoce šiel k našim a mama ma veľmi taktne upozornila, že vyzerám zanedbane, že som si vždy zakladal na výzore a ja som si uvedomil, že áno, nechcem naozaj skončiť ako nejaký spustnutý čudák otáčajúci sa medzi niekoľkými počítačmi a tak som aj doma začal dodržiavať normálny režim. Síce som si k pc nesadal v obleku, ale každé ráno som sa oholil a robil všetky tie veci tak, ako keby som chodil do práce 🙂
Ty sa ale asi pýtaš na niečo iné, však. Priznám sa, ako ITčkárovi – introvertovi, mi spoločnosť ľudí veľmi nechýbala. Navyše sme si robili pracovné porady cez aplikácie na hromadnú komunikáciu a tak aj tá moja minimálna potreba socializácie bola naplnená. Dosť ma obmedzovalo, že si nemôžem večer vybehnúť do pivárne, ale aj na to si introvert ľahko zvykne a prispôsobí sa.
Teraz, keď sa už všetko otvára, síce mám z toho radosť, lebo ľudia sú veľmi nervózni a je medzi nimi akási nezdravá nálada, ale zistil som, že mne je v tej mojej ulite celkom fajn.
Andrea (52), vozíčkarka: No, ja sa od začiatku smejem, že ja som dlhé roky v akomsi nevyhlásenom lockdowne žila dlhé roky ako dieťa a mladý človek. Pýtate sa prečo? Lebo architektonické bariéry. Rodičia nemali peniaze na rodinný dom prispôsobený mojim potrebám a boli radi, že mi vedia aspoň náš panelákový byt prispôsobiť. Bývali sme na vyvýšenom prízemí a z nejakého dôvodu nebolo možné vybudovať nájazdnú rampu a tak, keď som niekam – do školy, za nevyhnutnými povinnosťami, musela ísť, museli ma blízky doslova vyniesť na vlastných rukách. Takže, vždy som musela premýšľať, či vôbec potrebujem ísť von natoľko, aby som s tým niekoho obťažovala. Takže pre mňa nič nové, hoci už pár rokov bývam v bezbariérovom dome. Ale bolo veľmi ťažké vrátiť sa pocitmi do toho, že veď nemôžem tam, nemôžem hentam, lebo všetko je zatvorené.
Tomáš (60), prakticky nevidiaci: Lockdown som znášal veľmi ťažko. Síce som prakticky nevidiaci, mám, teda mal som, „spoločensky bohatý“ život. Nie, nevymetal som podniky a recepcie; ale chodil som do knižnice, na rôzne besedy s autormi, na koncerty klasickej, či organovej hudby, s pár podobnými nadšencami sme cestovali aj do Viedne, či Budapešti. Piati sme sadli do auta a už nás nebolo. Doma som si síce vždy našiel nejakú aktivitu či robotu, ale na môj vkus to trvalo príliš dlho. Nemať kontakty s komunitou mojich známych, tak sa obávam, že skončím veľmi depresívne. Nehovoriac o tom, že v mojom veku sa nedostatkom aktívneho pohybu začali objavovať aj vážnejšie zdravotné problémy a keďže okrem zrakového ochorenia mám aj imunitné, celá rodina na mňa logicky tlačila, aby som nikam nechodil. Mal som dokonalú pomoc, ale aj klietka zo zlata je len klietka. Navyše ma deprimuje aj nálada medzi ľuďmi. Kým pred rokom, kým sme covid len spoznávali, boli ľudia voči sebe ohľaduplní, teraz ako keby „zvlčeli“.
Renáta (42), nevidiaca: Roky pracujem z domu a tak sa pre mňa toho veľa nezmenilo, čo sa týka nejakého chodenia do práce. Milujem však prechádzky mestom, obchodmi, len tak si vbehnúť do, čo ja viem, obuvi a s asistentkou si obzrieť pekné kúsky; do kníhkupectva pohrabať sa v knihách a zistiť, čo by mohlo byť načítané, prípadne si urobiť radosť nejakým CD s dobrou hudbou. Toto mi veľmi chýba. Naučila som sa s tým žiť, lebo ako každý normálny človek, tiež mám obavy z možného ťažkého priebehu covidu, navyše bývam s rodičmi a babkou, o ktorých som rozhodne nechcela prísť, o nich sa bojím viac, ako o seba, lebo na pomoci rodičov v domácnosti som doslova závislá.
Žena (35), prakticky nevidiaca s psychiatrickou diagnózou: (rešpektujem právo na zachovanie anonymity) Prestala som počúvať správy, lebo z nich mám ďaleko väčšie úzkosti. Prečo potrebujem vedieť, koľko ľudí zomrelo? Prečo niekto potrebuje za každú cenu desiť toho obyčajného človeka, ktorý tomu nerozumie a teda nevie objektívne zhodnotiť mieru toho, nakoľko je situácia skutočne taká vážna a nakoľko ju „nafukujú“ médiá v túžbe za sledovanosťou? Pred covidom som chodila do práce, no naša firma bola zrušená a zrazu som zistila, že ma nikto nepotrebuje, že nikoho nezaujímam. Navyše, len čo človek zapol rádio či televíziu, vybehla na neho záplava informácií o zákaze vychádzania a toho, že bez testov sa nedostanem ani k lekárovi. No, už ma vidíte s mojou sociofóbiou, ako sa postavím do radu na „špajdlu do nosa“… Nebudem hovoriť, s akými démonmi duše bojujem roky, ale za ostatný rok sa k nim pridal aj démon s menom Covid.
Toľko anketa. Z obšírnejších rozhovorov s respondentmi cítim strach. Nielen z covidu ako takého, ale z toho, čo s nami, ako spoločnosťou robí. Kým pred rokom, keď o tomto ochorení neboli takmer žiadne informácie a ak aj boli, tak skôr vo forme dohadov, sme sa vedeli zomknúť a byť solidárni. Informácií je čoraz viac a nie všetky sú hodnoverné. Mnohí ľudia ich nevedia odlíšiť, nakoľko sú veľmi protichodné a celé to podčiarkuje neistota zo straty práce a teda živobytia pre celú rodinu. Kým na jar pred rokom sme si navzájom šili rúška, poznám dámy, ktoré zlikvidovali staré obliečky na posteľ, plachty a z nich šili rúška pre zdravotníkov v prvej línii, po poštároch posielali napríklad starším, osamelým spoluobčanom, organizovali napríklad nákupy pre starších, chorých susedov, túto solidaritu postupne vytláčala akási pasívna agresia. Lebo „starí“ majú kopec výhod a predsa chodia do obchodu, kedy sa im zachce a „normálnych“ ľudí tam v hodinách pre dôchodcov nepustia a podobne.
Špeciálnou kategóriou, o ktorej sa síce od začiatku hovorilo, ako o rizikovej, ale v pôvodných opatreniach sa na ňu nemyslelo, sú chronickí pacienti a ľudia s ťažkým zdravotným postihnutím. Na tých verejnosť na jednej strane apelovala, aby boli zodpovední, lebo veď oni sú tí, čo ochorejú najľahšie, takže aj sú „istými prenášačmi“, no na druhej strane opatrenia na nich mysleli len v tom zmysle, že „nech vám niekto nakúpi, vybaví čo potrebujete a obslúži vás“. Sama som zažila situáciu, že som si cestou od lekára potrebovala kúpiť pol litra vody (áno, moja chyba, lebo bežne si fľašu nosím z domu, no zákon schválnosti funguje. Ten spočíva v tom, že keď si zoberiem, donesiem ju nedotknutú, keď ju so sebou nemám, nutne ju potrebujem) a predavačka ma nemohla pustiť do obchodu, lebo obchod by dostal likvidačnú pokutu, ktorá by bola zosobnená zamestnancom. Sama som na sociálnych sieťach apelovala na ľudí, nech nie sú zbytočne agresívni na predavačky – tie sa tiež len riadia tým, čo im prikáže vedenie a úrad okresného hygienika. Navyše vedenie štátu nekládlo dôraz na solidaritu a pozitívny apel, ale odvšadiaľ sme počúvali „vyhrážky“, hovoriace o možných represiách a pokutách. Cesta strachu síce udrží poslušnosť, no prejaví sa práve v pasívnej agresii voči ostatným. Živým príkladom je prístup „Nemôžem ja, ty si si dovolil, tak ti zavarím.“ Korunu tomu dali aj výzvy na, ľudovo povedané, bonzovanie.
Celkom ma zaujala skupina ľudí, ktorí žijú v „lockdowne“ po celý život. Môže ísť do potravín, môže ísť do väčšiny lekární, ale do koľkých obchodov v centrách našich miest sa nedostane, lebo pri vstupe 2-3 schodíky, uličky medzi regálmi úzke, že s vozíkom sa prepchá len s veľkou námahou a o použití toaliet ani nejdem hovoriť. Uvedomil si to niekto zo „zdravej“ populácie? Že to, čo oni prežívali pár mesiacov, nie malá skupina ľudí prežíva po celý život?
Aj ľudia so zdravotným handicapom potrebujú „žiť“ – napríklad kultúrou, športom, všetkým, čo k normálnemu životu patrí. Mnohým práve v tomto smere pomáhajú napríklad aj rôzne organizácie a zväzy. Tie, pochopiteľne nepracujú tak, ako by chceli, lebo sa riadia vlastnými pandemickými plánmi, odvíjajúcimi sa od tých, ktoré určuje úrad hlavného hygienika. Nemusia sa nám páčiť, nemusíme s nimi súhlasiť, ale dodržiavať ich treba, lebo nikto z vedenia takejto organizácie si nevezme „na svedomie“ to, že na spolkovej akcii sa niekto nakazil a nedaj Bože vznikne ohnisko nákazy. Do istej miery si s tým poradili vývojári sociálnych sietí, ktorí rozbehli aplikácie na rôzne videohovory, ale mnohí starší ľudia nie sú technicky a zručnostne tak vybavení, aby sa mohli „zviezť na tejto vlne.“
Lockdown má aj ďaleko temnejšiu stránku, ktorú naznačila posledná respondentka. A obávam sa, že toto – psychické problémy z izolácie – ešte len bude problém, ktorý sa verejne zatiaľ až tak veľmi nerozoberá – hrozí nám epidémia duševných ochorení.
Špecifickou skupinou sú ľudia, žijúci v rôznych Domovoch sociálnych služieb. Či už mentálne iní, ktorí veľmi ťažko znášajú akékoľvek zmeny a ktorým je veľmi ťažko vysvetliť, že zrazu nesmieš ísť von. Nechcem tu vymýšľať nejaké teórie, aké asi myšlienky sa rodia v hlave takéhoto človeka a tak túto úvahu ukončím poslednou anketovou odpoveďou, pre ktorú som si zašla za paňou, ktorá v takomto DSS robí: „V našom zariadení máme klientky s rôznym stupňom mentálneho postihnutia. Mnohé si tieto zmeny veľmi neuvedomujú, no veľmi citlivo vnímajú, že za nimi nikto nemôže. Nechápe, že brat s deťmi, ktorí za ňou chodili, zrazu neprídu, len pošlú nejaký balíček. Otázky typu – hnevá sa na mňa? Veď som im hádam nič neurobila, alebo áno? Sestrička, zavolajme mu. Zavoláme, brat jej to trpezlivo vysvetlí, ona síce prikyvuje, že áno, áno; ale keď príde deň a hodina, kedy brat zvykol chodiť, plače, že prečo neprišiel. Na tej mladej žene vidíte, ako z týždňa na týždeň upadá, stráca o všetko záujem a vy jej neviete pomôcť.“
Ak sa chcete k tému vyjadriť, napíšte nám na redakcia@nitranoviny.sk
foto: Ilustračné, freepick.com City photo created by prostooleh
